Spoločenská zodpovednosť firiem súvisí s moderným chápaním udržateľného rozvoja založeného na znalostiach

Obmedzenia do istej miery vykompenzovalo skokovité zrýchlenie digitalizácie, dlhodobý trend, na ktorý sme už aj boli pripravení, ale v mnohých oblastiach sme ho brzdili na kultúrnom základe, napríklad vo vzdelávaní. V pandémii bolo naraz možné skoro plnohodnotne pracovať, nakupovať alebo sa vzdelávať priamo z domu. A zistili sme, že to predsa len nemá esenciu žiadneho vzrušujúceho pokroku, ako si ho predstavovali ľudia v minulosti. Bez možnosti slobodne kombinovať digitálnu a bezprostrednú fyzickú skúsenosť v každej z dotknutých domén sa získaná kvalita komunikácie a zdieľania skúsenosti dali dosiahnuť len s veľkou dávkou sústredenia, nehovoriac o spolupráci. Ako sme pochopili, tieto schopnosti máme v neosobnom kontakte obmedzené.

Firmy sa v pandémii ukázali byť tým čím naozaj sú – aktérmi hľadajúcimi rýchle a efektívne riešenia, trhové medzery ktoré sa novým stavom prostredia otvorili v nepoznanej šírke. Z obchodov sa stali výdajne tovaru, bez zaváhania sa zrazu darilo zdokonaliť online verzie ich komerčných služieb a zákaznícka skúsenosť sa ešte viac priklonila k ich pohodliu s tým, ako digitalizácia otvorila nové možnosti pre sprostredkujúce, napríkald kuriérske firmy. Ešte zreteľnejšie sme mohli schopnosť firiem vyvinúť akciu vnímať na príklade zabezpečenia zdravotníckeho materiálu – špecifických testov, vakcín a napokon aj účinnej liečby. Odborníci hodnotia výkon priemyslu čerpajúceho z výskumu v reálnom čase za bezprecedentný úspech.

Farmaceutické firmy a medicínsky výskum nám ukázali, čo sa reálne dá dosiahnuť ak sa na riešenie problému sústredia potrebné zdroje a úsilie kompetentných ľudí. Ich schopnosť konať a dosiahnuť ciele sa opiera aj o to, o čom sa hovorilo málo – o dlhodobé systematické verejné investície do príslušných vedných oblasti. Firmy zďaleka nemuseli začínať na zelenej lúke. O budúcnosti podnikového sektora v tomto článku uvažujeme v dvoch rovinách. V prvej rovine si všimneme v akom vzťahu pracujú s odvetvím vedy a výskumu a vládnym sektorom v kontexte skupiny triple helix modelov. V druhej rovine si podnikový sektor predstavíme v svetle typológie organizačných kultúr s presahom aj do iných sociálnych interaktívnych formácií. Jedna aj druhá rovina sú v obsahovom kontakte, ale nezvyknú sa objavovať vedľa seba v tej istej literatúre. Považujeme to za užitočné skúsiť urobiť. Môže to pomôcť dosiahnuť lepšiu systematizáciu meniacej sa spoločenskej pozície firiem v dnešnom svete, ktorý sa zdá rozpohybovaný viac ako bol ešte v nedávnej minulosti.

Cieľavedomá komunita môže dosiahnuť udržateľný rozvoj iba v spolupráci firiem, akademickej obce a verejných inštitúcií

Koncept, alebo skôr skupina konceptov odvíjajúcich sa od vplyvného triple helix modelu sa k biologickej dvojitej špirále DNA viaže nanajvýš vzdialene a metaforicky. O rozvoji sa uvažuje ako o endogénnom procese, ktorý podobne ako genetika do určitej miery determinuje skúsenosť v interakcií s prostredím a jeho premenlivými vlastnosťami. Podobne ako vo vedách o živote, nevieme presne do akej miery je tomu tak. Ak chce krajina, región alebo iná cieľavedomá komunita dosiahnuť v súčasnej ére udržateľný rozvoj, podľa triple helix modelu tak nemôže dosiahnuť inak ako v priaznivej konštelácii troch veľkých sociálnych štruktúr. Prvou medzi nimi je akadémia, ľudia a inštitúcie, ktoré profesionálne pracujú s tvorbou znalostí. Zmysluplné informácie sú hlavným a často jediným výstupom ich práce.

Akadémia a jej zodpovednosti v rovine výskumu sa čiastočne prelínajú so sektorom vyššieho vzdelávania, vďaka čomu ju firmy aj vlády v skorších fázach rozvoja mylne podceňujú. Druhou formáciou je vláda, reprezentácia komunity, do ktorej si periodicky volíme politických lídrov formujúcich normy a pravidlá vo všetkom spoločenskom a hospodárskom dianí. Pre akadémiu a jej schopnosť tvoriť nové znalosti sa javí dôležité to ako vláda narába s verejnými zdrojmi, na ktorých výskum existenčne závisí. Vláda zdroje pritom získava z hospodárskej činnosti komunity, ktorá sa zas opiera o podnikový sektor. Ten je súčasne treťou sociálnou formáciou, ktorá uzatvára pôvodný triple helix model do symetrického trojuholníka vzájomnej komunikácie a eventuálnej spolupráce.

Firmy, niekedy označované len ako priemysel, sú tiež nespravodlivo do úzadia odsúvaným aktérom trojstrannej súhry smerujúcej k tvorbe znalostí. Ako slabý hráč v tvorbe znalostí sú vnímané práve akadémiou. Podnikatelia ale do značnej miery pre spoločnosť zabezpečujú na experimentálnom základe prieskum rozvojových príležitostí. V prípade úspešného experimentu aj dočasný zdroj prosperity. Nie všetko čo firmy skúšajú vyvinúť a umiestniť na trhu je inovatívne, ale často je inovácia jediným skutočným spôsobom ako na saturovanom trhu tovarov a služieb uspieť. Slobodná súťaživá ekonomika na ziskovom princípe neúnavne vytvára novú variáciu a testuje životaschopnosť variant produkcie v daných podmienkach prostredia.

Na potenciálne alebo aj dosiahnuteľné inovácie nemusí byť ešte správny čas. Podniky si výskum a vývoj zabezpečujú aj vo vlastnej réžii, často ale čerpajú z bázy znalostí a zručností kumulovaných bez rozpoznaného praktického úžitku v akadémii. Literatúra aj prax nás upozorňujú na to, aby sme nepodliehali iluzívnej linearite, predstave o nevyhnutnej časovej následnosti základného a aplikovaného výskumu. Nie je to tak prehľadné ako by sa mohlo zdať. Namiesto tejto predstavy sa dnes skôr uvažuje o ekosystéme vzájomných vplyvov medzi zúčastnenými aktérmi, čoraz viac rozkročenými medzi rôznymi rolami. Od univerzít očakávame že budú podnikavé, od podnikov, že budú inovatívne a od obidvoch typov inštitúcií, že budú zodpovedné. V závislosti na konvencii tieto inštitúcie čerpajú a kombinujú prácu s jednou z troch znalostných báz.

Skúsenosť v pandémii nám ukázala ako nemáme situáciu v digitalizovanej verejnej komunikácii pod kontrolou

 Lineárnej predstave o aplikácií základných znalostí približne vyhovuje iba jedna z nich, analytická znalostná báza, ktorá posúva dočasne akceptovanú teóriu experimentálnou činnosťou. Druhá znalostná báza je celkom iná a znalosti prináša skôr kombinačným prístupom, často pokusom a omylom – ozančuje sa ako syntetická. Veda často len dodatočne zisťuje platnú teóriu za prekvapivo fungujúcimi vynálezmi dômyselných vytrvalých inžinierov. Všímame si, že na báze čiernej skrinky dnes celkom dobre funguje všetko čo zjednodušujúco popisujeme ako umelá inteligencia – a nebráni nám to vôbec používať ju a celým odvetviam na nej komerčne profitovať. Tretia báza, na ktorú sa v súvislosti s triple helix modelom aj iným v rozvojovej téme zabúda je symbolická báza vlastná umeniu. O umení nesprávne uvažujeme len v súvislosti s jeho reflexívnou funkciou.

Ak by sme mali dotiahnuť uvažovanie o naznačených skrytých plánoch rozvoja do príbehu, vo veľkej skratke môžeme povedať nasledovné: Umenie vymýšľa nový svet a jeho ideálnu podobu. Inžinierstvo vymyslený svet zhmotňuje do praktických vynálezov. A veda nám pomáha nakoniec porozumieť, prečo to celé pravdepodobne funguje. Ale niekedy je tento príbeh usporiadaný aj celkom inak a príbeh ani nedokážeme rozmotať. Novšie špirálové koncepty už vlastne ani nie sú trojité. Pridávajú štvrtú sociálnu formáciu, ktorou je všeobecná komunita, jej preferencie a požiadavky. Istým spôsobom sa tým priznáva komunite plnohodnotná schopnosť interakcie s vedou aj s firmami. O jednu iteráciu ďalej ide koncept priznaním environmentálneho kontextu všetkých uvedených vzťahov.

Na rozdiel od tradičnej normy jednoduchých rolí, kde sa členovia komunity vzdelávajú v záujme lepších kariérnych vyhliadok, znalosti sa im vedcami popularizujú, a najmä ponorené už v komerčných tovaroch a službách sú nimi spotrebovávané, sa komunita stáva omnoho viac zvrchovaným aktérom. Aj vďaka pokroku v digitalizácii je viditeľná a dokáže komunikovať svoj náhľad na otázky, ktoré si žiadajú riešenie. Jednosmerné médiá doplnili a v niektorých rovinách predbehli sieťovo-založené sociálne médiá, so všetkými svojimi výhodami aj rizikami, ktoré spoločnosti so sebou priniesli. To ako situácia v digitalizovanej verejnej komunikácii nie je pod kontrolou nám ukázala skúsenosť v pandémii, ktorú sme nezvládli práve v médiami moderovanom trojuholníku komunity, vlády a akadémie.

Diskusia o naznačených súvislostach sa zväčša vedie vnútri ohraničenej rodiny špirálových modelov. Triple helix, za ktorým sú autori Etzkowitz a Leydesdorff, bol a zostáva vplyvným modelom, ktorý rozvojovú tému umiestňuje do kontextu sociálnej interakcie medzi zúčastnenými stranami a procesov, ktoré narábajú s tvorbou, kombináciou a využitím znalostí v ekonomickej rovine. Nevieme sa v ňom ale dostať dostatočne blízko ku konkrétnej forme sociálnej interakcie, ktorá v realite nikdy nezostáva všeobecná. Interaktívna podstata diania v spoločnosti vedie jej uchopenie rýchlo do oblasti výskumu komplexných adaptívnych systémov a emergentného usporiadania. V súvisiacej literatúre sa sporadicky objavuje ďalší koncept, ktorý pre naše úvahy o neuchopiteľnej sociálnej interakcii kreslí o niečo čitateľnejšie kontúry. Cameron a Quinn sú autormi užitočného modelu konkurujúcich si hodnôt, pomocou ktorého definujú štyri základné formáty organizačnej kultúry.

Životaschopná sociálna formácia potrebuje usporiadanú výmenu medzi vonkajším a vnútorným prostredím a niekde aj vertikálne vzťahy

Typológia usporiadania organizačných vzťahov sa viaže na manažérsku teóriu riadenia. V jej kontexte sa dajú rozlíšiť systematické znaky rolí, ktoré na seba nepreberáme len v spolupráci s kolegami na pracovisku. Presahy typológie sú zreteľné v zásade do každej sociálnej formácie, ktorej sme súčasťou. Pokusy o explicitné sieťové uchopenie organizácie sociálnej skupiny sa zväčša rýchlo priklonia k štruktúrnym, ľahko formalizovateľným znakom spôsobu, akým sme spojení alebo izolovaní od ostatných okolo nás. Na sieťach bolo vyvinutých mnoho užitočných mier konfigurácie vzťahov, v ktorých sa z kontaktov medzi dvomi aktérmi vynárajú zložité kolektívne usporiadania aj napriek tomu, že ich typicky nikto konkrétny vopred nedefinuje ani neschvaľuje.

Rozlíšenie organizačných kultúr sa opiera o predstavu dvoch dôležitých polarít, ktoré v istých situáciách a na istých miestach spoločnosti vytvárame a rešpektujeme v sociálnej interakcii. Intuitívne pozícii v týchto polaritách rozumieme a zdá sa, že majú niečo do činenia s univerzálnym princípom budovania a udržiavania sociálnych vzťahov, pravdepodobne aj v priebehu času – pretože v dočasnosti interakcií, v ich neustálom prepisovaní v spoločnosti v pohybe je podstata životaschopnosti sociálnej štruktúry. Inak by bola len mŕtvym artefaktom, skamenelinou minulých vzťahov priliehajúcich k svetu, ktorý už dávno nie je aktuálny. Medziľudské vzťahy vnútri inštitúcií a vzťahy medzi inštitúciami navzájom sú energeticky náročné, málokedy ich udržiavame keď už neprinášajú úžitok, zo sentimentu.

Prvá polarita sa týka hraníc sociálnej skupiny. Informačný tok sa vzhľadom na ich hranice orientuje buď dovnútra alebo navonok. Motiváciou interakcií je v prvom prípade sústredenie, vzťahy rozpoznávajú a viažu sa na sociálne ťažisko, ktoré je osadené vnútri hraníc. V opačnej polarite informačný tok vysiela impulzy von, do otvoreného sociálneho priestoru. Ťažisko potom nie je rozpoznané ani žiadúce. Prvá polarita je o kontraste internej a externej orientácie sociálnych vzťahov a tým vytvára analógiu tomu, čo biológia rieši existenciou bunky v priestore látkovej výmeny s okolím. Bunka je základným konceptom umožňujúcim život ako ho poznáme. Bez jej aktívneho usporiadania látkovej výmeny medzi vonkajším a vnútorným prostredím by sa nedali stavať žiadne ďalšie komplexnejšie živé štruktúry, neboli by sme tu ani my.

Druhá polarita sa týka smeru, ktorým je informačná výmena v sociálnom kontexte riadená. Na jednej strane je norma vertikálneho riadenia, ktoré prichádza od význačného aktéra alebo sociálnej skupiny a smeruje obrazne zhora nadol. Vyžaduje v prvom rade existenciu a rešpekt k role schopnej vytvárať a šíriť inštrukcie, ktorými sa ostatní budú riadiť alebo sa o nich aspoň informatívne zaujímať a reagovať na ne. Na druhej strane je protikladná forma, v ktorej význačný aktér nie je prítomný a informačný tok nemá žiadnu vertikálnu dimenziu – nedá sa hovoriť ani o smere zdola nahor, s ktorým sa mnohokrát v popise tejto polarity stretávame. Znamenalo by to, že existuje význačný aktér, ku ktorému smerujú imaginárne inštrukcie od členov spoločenstva. V radikálnejšom chápaní polarity jednoducho žiadna vertikála nie je, existuje len osobná iniciatíva a plochá horizontálna sociálna štruktúra.

Spoločnosť môže prechádzať vývojom, v ktorom dočasne prevládne jeden typ organizačnej kultúry a ostatné tri ustúpia do úzadia

Superpozíciou dvoch polarít sa doteraz abstraktná rovina všeobecných sociálnych interakcií prehľadne rozdelí do kvadrantov, v ktorých aj jednoduchými úvahami rýchlo rozpoznáme také formáty sociálnych vzťahov, medzi ktorými sa sami pohybujeme v pracovnom aj osobnom živote. Niektoré nám vyhovujú viac a iné menej, do niektorých vstupujeme ochotne, spoluvytvárame ich, iným sa skôr vyhýbame ak je to možné. Tiež sa zdá, že spoločnosť vcelku prechádza v priebehu času vývojom, v ktorom v istej etape prevládne určitý typ vzťahov, zatiaľ čo iné ustúpia do pozadia. Nezdá sa, že by sme ale niekedy mali situáciu, v ktorej by sa realizovala exkluzívne jediná časť tejto typológie. Skôr ide o dočasnú rovnováhu medzi nimi – napokon sú to polarity, ktorým je vlastné kontinuálne spektrum, nie ostré hranice.

Interne orientované horizontálne vzťahy nachádzame v autentickej komunite, klanovej organizačnej kultúre. Jej ilustráciou je spôsob sformovania sociálneho sveta rodiny, obce, malomesta, a to skôr v minulosti než dnes. Starší ľudia často hovoria o blízkosti a dôvernosti väzieb, v ktorých kedysi žili. Majú starý stratený svet. Vzťahy majú tendenciu prechádzať všetkým, prácou aj súkromím bez rozdielu. Normy sú neformálne a kontrolné mechanizmy vychádzajú namiesto autority z tradície, upradú sa v komunite. Klan vie byť pozorný, ochraňujúci, ale rovnako je aj nemilosrdný ak sa člen pokúsi vymaniť zo zovretia a nerešpektuje jeho skoro iluzívne zákony. Klan ho vylúči. V minulosti to malo devastačné následky na existenciu, dodnes sme pod vplyvom minulých strachov z vylúčenia zo svojho klanu, komunity.

Na klan sa moderná práca so znalosťami najviac viaže v akadémii, kde sa musí výskumník stále vedieť začleniť do odbornej komunikácie recenzovaných publikácií, stretávať sa na konferenciách a zúčastňovať sa aktivít akademickej výmeny – typicky vnútri úzko špecializovanej odbornej obce. Akadémia je komunitou. V nasledujúcom kvadrante nachádzame hierarchickú interne orientovanú kultúru vlastnú byrokracii. Štátny aparát je v princípe tým istým spôsobom usporiadania vzťahov ako má komunita, ktorej pridáme vertikálu usporiadania vzťahov. Hierarchia kontroluje, zabezpečuje postupne čoraz viac detailov, kde by v interakcii mohlo vzniknúť prekvapenie a riziko.

Hierarchia ale neznesie spontánnosť, slobodu. Žije tvorbou a spresňovaním noriem, od členov formácie očakáva striktné podriadenie inštrukciám prichádzajúcicm od reťazca význačných aktérov. Táto formácia je účinná, výkonná a spoľahlivá, má mnoho výhod, ktoré dokážeme oceniť v určitých oblastiach života – napríklad v zaistení bezpečnosti, ktorú nám v spoločnosti zabezpečujú verejné sklužby, administratíva, polícia, armáda. Hierarchiu možno mnohí z nás nemajú radi, ale súčasne sa na ňu radi spoliehame. Vďaka jej existencii vieme vstupovať do neistých kontraktov s cudzími ľuďmi a inštitúciami a to je veľká pridaná hodnota. Táto kultúra ale má negatívnu tendenciu k fosilizácii a k prenikaniu do oblastí, kde škodí. Vedci snažiaci sa robiť svoju prácu na byrokratizovaných univerzitách vedia svoje.

V modernej spoločnosti žijeme v zvláštnej syntéze všetkých organizačných kultúr, ktoré od inštitúcií a jednotlivcov očakávajú súčasné naplnenie protikladov

V nasledujúcom treťom kvadrante ešte chvíľu zostávame pri vertikále usporiadaných vzťahov, ale orientáciu už obrátime navonok. Tak je usporiadaná trhová súťaž a konkurenčný typ organizačných vzťahov. Prirodzené domovské miesto podnikovej sféry je práve tu. Svoju produkciu nevyhnutne ponúka čo najširšie potenciálnym zákazníkom, ktorých aktívne hľadá a získava pre svoj tovar a služby. Princípom súťaže nie je konzervatívne udržiavanie už existujúcich vzťahov ale jeho opak, nadväzovanie nových. A tie sa dajú nachádzať len vtedy, ak je interakcia orientovaná navonok. Trhová súťaž má popri tejto otvorenosti stále k dispozícii určujúci motivačný prvok tvorby zisku, ktorý stojí na začiatku a konci komerčne založeného konania.

V poslednom štvrtom kvadrante sa napokon dostávame do externe orientovanej horizontálnej sociálnej kultúry. Tu je prirodzené miesto slobodnej inovácie, ktorá nie je zaťažená žiadnymi hierarchickými normami či reguláciou, o ktorú by sa pokúšal význačný aktér, ak by existoval. Pretože tu nie je. Vzťahy nie sú nikým organizvané a nemajú ani dôvod pretrvať dlhšie ako je vecne nevyhnutné. Štruktúra je najviac zo všetkých štyroch tekutá, ako by ju opísal Zygmunt Bauman. V modernej spoločnosti sa zdá, že práve sem smerujeme a jednou nohou už väčšina z nás takúto improvizovanú otvorenú skutočnosť žije. V modeli sa hovorí o adhokracii, dočasných projektových tímoch, ktoré existujú s konkrétnym účelom a po jeho dosiahnutí sa sami rozpúšťajú, aby umožnili vytvorenie zas niečoho iného.

Aj veľké nadnárodné firmy, ktoré nemožno podozrievať z iných ako ziskových motívov, už dnes vo svojom vnútri intenzívne experimentujú s podobnou plávajúcou štruktúrou. Projektová dočasná práca, práca na čiastočných úväzkoch, sú už v mnohých oblastiach novým štandardom, ktorému ľudia pevne vsadení do ktorejkoľvek predošlej kultúry vôbec neporozumejú. Tu istota spočíva len v neustálom pohybe. V modernej spoločnosti žijeme v zvláštnej syntéze všetkých štyroch typov usporiadania sociálnych organizácií. Zatiaľ čo vnútorne stále trochu túžime po istotách a vzájomnosti klanového usporiadania vzťahov s okolím, v práci aj v súkromí sa o nás uchádzajú aj ostatné tri typy formácií. Nechávame sa nimi rôzne ďaleko uniesť.

V mnohom podliehame normám a regulácii verejných inštitúcií a skôr nie sme spokojní ak vidíme, že v niektorých oblastiach života zlyhávajú, váhajú či majú odvahu ukázať neistotu. To sa prihodilo počas pandémie, keď vysvitlo že hierarchický aparát štátu skrátka nemá pripravené riešenia a štandardné procesy, na ktoré sme navyknutí. Náš život do veľkej miery riadia konkurenčné princípy, zďaleka sa to netýka len spotreby, ktorou si zabezpečujeme naplnenie potrieb a preferencií, z ktorých časť nám trh aktívne vytvára ašpiráciami odovzdávanými viac alebo menej skrytou reklamou. Nastavenie svojho rozhodovania a konania musíme niekedy obrátiť aj v priebehu jedinej pracovnej hodiny, v ktorej sme vsadení v hierarchickej kultúre zamestnávateľa, no popri tom neprestávame s kolegami riešiť klanové záležitosti sociálnej mikroštruktúry pracoviska a súčasne s nimi aj niekedy dravo súťažiť.

Medzi trendom spoločenskej zodpovednosti firiem a modelmi rozvoja založeného na znalostiach a organizačných kultúr môžu byť užitočné súvislosti

Organizačná kultúra klanu, hierarchie, trhu a adhokracie sa líši súborom dominantných hodnôt, ktoré sú v jednom smere zamerané na ľudí a spoluprácu alebo na dosahovanie výsledkov a konkurencieschopnosť. V druhom smere sú buď flexibilné, prispôsobivé a inovatívne alebo stabilne štruktúrované a pod kontrolou. Organizácie s typom klanovej kultúry majú značný potenciál podporovať samoorganizáciu vzťahov vďaka zameraniu na spoluprácu a vnútorné hodnoty skupiny.  Majú viac ako iné pravdepodobnú participatívnu kultúru, kde sa kladie dôraz na tímovú prácu, podporu postavenia členov a efektívne zdieľaniu informácií a napokon aj kreativitu.

Organizácie s adhokraciou sú tiež otvorené samoorganizácii vzťahov kvôli dôrazu na flexibilitu. Adhokratické organizácie sú z princípu inovatívne a experimentálne, so zameraním na riskovanie a prispôsobovanie sa zmenám v prostredí. V kontraste s nimi, hierarchické usporiadania majú pevnejšiu organizačnú štruktúru a silný dôraz na pravidlá a jasné postupy, čo toku informácií a inováciám skôr alebo neskôr zabráni. Ak v tomto kontexte uvažujeme o spoločenskej zodpovednosti firiem prispievať k sociálnej, environmentálnej a ekonomickej udržateľnosti, nutne sa musíme baviť o presahu ich primárneho cieľa, ktorým je vytváranie zisku. Trend k zodpovednému konaniu firiem zapadá do presahu najmä v klanovej kultúre. V jej rámci môže firma vnímať ako záväzok byť dobrým korporátnym občanom mesta, regiónu, krajiny, a pozitívne prispievať k chodu spoločnosti práve tak, ako by sa očakávalo od člena klanu.

Medzi trendom k spoločenskej zodpovednosti firiem a špirálovými modelmi existuje niekoľko súvislostí. Model quadruple helix zahŕňa občiansku spoločnosť a zdôrazňuje dôležitosť zapojenia komunity a zainteresovaných strán v inovačnom procese. Firemná spoločenská zodpovednosť tiež zahŕňa interakciu s komunitou spôsobmi, ktoré prekračujú rámec tradičných komerčných praktík. Koncepty zreteľne zdieľajú spoločný dôraz na zmysluplné zapojenie komunity a zainteresovaných strán. Podobne ako je u helix modelov v popredí spolupráca medzi akademickou obcou, firmami, verejnými inštitúciami a komunitou – občianskou spoločnosťou v podpore inovácií a rozvoja, spoločenská zodpovednosť firiem tiež stavia na budovaní partnerstiev v riešení sociálnych a environmentálnych výziev. Aj tu sa prístupy prekrývajú.

Obidva prístupy ďalej zdôrazňujú potrebu trvalo udržateľného rozvoja. Udržateľnosť sa stáva jedným z kľúčových faktorov, ktoré poháňajú dnešné inovácie a rozvoj. Spoločenská zodpovednosť podnikov tiež aktérov trhu explicitne nabáda, aby prevzali zodpovednosť za sociálne a environmentálne dopady svojej činnosti. Motív spolupráce vytvára presah do roviny etického a zodpovedného správania v inovačných a obchodných praktikách. Jeden aj druhý model v princípe predpokladá, že spoločnosť a jej inštitúcie dokážu a uprednostňujú (aj vo vlastnom záujme) konať eticky a zodpovedne, aby zohľadňovali záujmy všetkých zainteresovaných strán. Rozvojové špirálové modely a spoločenská zodpovednosť podnikov zdieľajú príliš veľa kľúčových tém, aby to bola len náhoda.

V časoch kríz môžu ľudia a inštitúcie čeliť bezprecedentným výzvam, ktoré si vyžadujú nové formy koordinácie a spolupráce. Takú výzvu nám prostredie prinieslo v pandémii. Vznikli spontánne siete vzťahov, v ktorých sa ľudia snažili spolupracovať pri riešení spoločných problémov. Tradičné hierarchické štruktúry mohli byť narušené alebo neúčinné, čo vytvorilo vákuum, ktoré vyplnili nefomálni lídri schopní poskytnúť dôveryhodnú predstavu o správnom smerovaní ďalšej činnosti alebo podporiť tých, ktorí takú predstavu majú. Pokrok v informaačných a komunikačných technológiách, rozšírenie sociálnych médií nám v pandémii uľahčili zdieľanie informácií a koordináciu. Spoločnosť je v kríze schopná utkať prekvapivo pevné siete vzťahov okolo zdieľaného účelu. Ľudia sú ochotnejší neprihliadať na rozdiely a spolupracovať na dosiahnutí spoločného cieľa.

V tomto zmysle sú krízové obdobia príležitosťou na tvorbu inovácií a skutočné experimentovanie. Neformálne siete sú ochotnejšie skúšať nové prístupy a riešenia problémov. Ak sa spontánne organizujúce spoločenské štruktúry a lídri udržia, získajú dlhodobú dynamiku a podporu, môžu sa stať časom organizovanejšími aj formálne a mať trvalý vplyv na rozvoj. Súčasná neprehľadná doba, snáď môžeme povedať po pandémii, ponúka niekoľko objektívne dôležitých príležitostí, ktoré cez médiá možno vnímame najmä ako ohrozenia stability – nájdeme ich v každej doméne zložitého sveta v rýchlom pohybe, v ktorom žijeme. Načrtnuté súvislosti medzi špirálovými modelmi rozvoja, typológiou organizačných kultúr sociálnych formácií a spoločenskou zodpovednosťou firiem ale dávajú nádej, že krízy dokážeme nahliadnuť z pozitívnej strany, čo neznamená že prekonať ich nebude ťažké a nutne povedie k úspechu

Viac informácií na tému „Slovensko po Covid-19. Ako pandémia zmení naše životy?“ nájdete aj na našom webe.

Slavomír Ondoš, senior analytik projektu „Slovensko po Covid-19. Ako pandémia zmení naše životy?“