Ako som sa stal významným slovenským fotografom. (Prvoaprílový blog)
Nie som žiadny fotograf, tobôž nie významný, ale jednu výstavu fotografií som predsa len mal. Ukecali ma moji kolegovia, ktorí už nemohli zniesť, že steny mojej pracovne sú ovešané mojimi podivnými obrázkami. Možno sa domnievali, že keď formou výstavy získajú väčšiu publicitu, nezostane môjmu zamestnávateľovi nič iné, ako ma vyhodiť z práce.
Blížil sa teda termín otvorenia výstavy v reprezentačných priestoroch nášho pracoviska a bolo nutné, aby tam niekto aj niečo povedal o mojej umeleckej dráhe. Prirodzene, nenašiel sa nik. Bolo jasné prečo. Jednak nebolo o čom hovoriť, a aj keby bolo, tak časť viny za ten trapas by padla aj na prípadného dobrovoľníka. Nedalo sa nič robiť a napísanie úvodnej reči tak zostalo na mne. Hrdinu, ktorý by prečítal moju samochválu, som hľadal asi mesiac. Nakoniec som bol úspešný. Našiel som kolegu, ktorý ju bol ochotný prečítať za nemalú odmenu desiatich laboratórnych kadičiek. Svojej úlohy sa zhostil skvele a dodatočne som mu pridal ešte dve. Vážnosť jeho prejavu bola bezkonkurenčná a jeho kvalitu by ocenil nejeden náš pohrebný ústav nielen vďaka priliehavému čiernemu obleku, ale aj tragickému výrazu tváre. Tu je ten inkriminovaný text:
Karol Jesenák patrí k najvýznamnejším umelcom dvojčlenného výskumného kolektívu na našom pracovisku. Fotografovať začal ako dvadsaťročný, a to aj napriek tomu, že svoj prvý fotoaparát dostal od svojich rodičov už k svojim dvanástym narodeninám. Uvedený časový sklz jeho umeleckých začiatkov spôsobilo pokročilé štádium dyslexie, kvôli ktorej sa mu podarilo prečítať návod na používanie fotoaparátu až na prahu svojej tretej dekády. Prvé fotografie z raného obdobia jeho umeleckej tvorby sa žiaľ nezachovali, pretože takmer päť rokov sa snažil fotoaparátom zachytiť zaujímavé objekty vo svojom okolí s krytkou na objektíve. Jej odňatie v návode výrobca trestuhodne nespomenul. Značnú časť jeho neskoršej tvorby zasa znehodnotilo nesprávne založenie kinofilmu a jeho predčasné prezeranie na dennom svetle ešte pred vyvolaním. Ďalšie komplikácie s realizáciou umelcových zámerov sa spájajú s nástupom éry digitálnych fotoaparátov, do ktorých sa mu dlho nepodarilo vpratať kazetu s kinofilmom, ani s použitím veľmi násilných metód. Zasa sa v návode o týchto kazetách nehovorilo vôbec nič. Žiadaný úspech neprinieslo ani páčidlo na otváranie bankových trezorov. No vďaka nemu zistil, že svetoví výrobcovia digitálnych fotoaparátov žiaden priestor pre kazety s kinofilmom nevyčlenili. Na tomto mieste sa však jasne ukázali jeho experimentálne vedeckovýskumné vlohy. Napriek tomu, že odhalenie správneho tlačidla uzávierky digitálneho fotoaparátu mu trvalo celé tri roky, začiatkom tohto tisícročia sa umelecká a odborná verejnosť konečne dočkala prvej fotografie. Bol to portrét záchodovej misy zo žabej perspektívy, ktorý vznikol samovoľným otvorením uzávierky fotoaparátu pri páde na dlaždice pánskej toalety na jeho pracovisku (druhá kabínka zľava na 1. poschodí). Keďže časť záberu zachytávala aj niekoľko vulgárnych nápisov navyše s pravopisnými chybami na dverách WC kabínky, do zbierky fotografií na túto výstavu ju nezaradil. Umelecká tvorba prezentovaná na tejto výstave obsahuje najmä fotografie, ktoré autor nedokázal predať, lebo nik ich nechcel ani zadarmo. Pri tejto príležitosti sa nám však z hĺbky dejín neodbytne vynárajú spomienky na životy a diela mnohých velikánov umenia, ktorí si za celý svoj život nemohli ani jedenkrát dovoliť ochutnať bryndzové pirohy s veterníkom a aspoň raz týždenne si nemohli zájsť ani do najlacnejšieho nevestinca. A až potom, čo v mukách umreli na nemenovanú pohlavnú chorobu (syfilis), si ich umelecký svet začal konečne vážiť a ich diela sa dnes predávajú za horibilné sumy. Veríme, že náš kolega sa na rozdiel od nich dožije ocenenia skôr, než skoná v dôsledku nadmerného užívania homeopatík, a že vám jeho fotografie prinesú nehynúci umelecký zážitok.
Aby si čitateľ tohto blogu urobil aspoň hmlistú predstavu o umeleckej a vzdelávacej hodnote vystavených diel, uvádzam názvy troch z nich: Západ slnka nad chloridom sodným, Zátišie s oravskou slaninou a telefónnym relé z roku 1956 a Tlaková níž vo vákuovo balenej zelenine.
