„Šaty, boty, pulty, instrumenty”, ale hlavne noty
Pred viac ako mesiacom uviedlo SND Suchoňovu operu Svätopluk. Kritika bola rôznorodá, pozitívna i negatívna. A nevdojak otvorila i inú tému, ktorá predstavuje v hudobníckej a muzikologickej obci dlhodobo ignorovaný problém.
Ako Svätopluk vyprovokoval diskusiu o digitalizácii notových materiálov slovenských diel
Keďže notové materiály nepatria medzi predmety dennej potreby, ich kvalita, kvantita, a teda aj nedostatky v tejto agende, sú pre bežného človeka marginálnou záležitosťou. Hovoríme o digitalizácii, rekonštrukcii a vydávaní notových materiálov. Keďže svetová hudobná literatúra je pokrytá vydavateľskou činnosťou dostatočne, máme na mysli predovšetkým vydávanie slovenskej „klasickej“ hudby.
Vrátim sa však ešte nakrátko k opere Svätopluk, na ktorú okrem iného reagoval spisovateľ a publicista Michal Hvorecký vo svoje kritike aj takto:
Neskôr autor článok zverejnil aj na sociálnych sieťach so statusom, v ktorom vyberá z celej kritiky stať práve o notových materiáloch. Článok otvoril diskusiu s rôznymi názormi, ktoré medzi inými diskutujúcimi vyjadrovali aj zamestnanci SND. Vrátim si iba k tým vyjadreniam, ktoré sa týkajú notových materiálov.
Napríklad marketingová manažérka Petronela Poláková vo svojej reakcii píše:
„…V rámci korektnosti by bolo vhodné uviesť, že digitalizácia partitúry a notového materiálu je úlohou Hudobného fondu, ktorý bol zo strany SND oslovený pred viac než rokom a pol…“
Michal Hvorecký na to zareagoval:
„… samozrejme, že digitalizácia je úlohou Hudobného fondu, nikde netvrdím opak, preto je verejnoprávnou inštitúciou, ktorá spolupracuje aj so SND a pri takýchto projektoch by mala byť ich koordinácia prioritná.“
Téma hudobných materiálov síce v kritike Michala Hvoreckého nebola nosná, ale tvorila časť diskusie, ktorú mohli sledovať aj iní komentujúci.
Problematika výroby notových materiálov je rozsiahla, a preto je potrebné uviesť ju aj do kontextu slovenských reálií.
Matúš Jakabčic – riaditeľ Hudobného fondu
Riaditeľ Hudobného fondu – Matúš Jakabčic svojím vyjadrením osvetľuje použitie hudobných materiálov, konkrétne v prípade uvedenia opery Svätopluk v SND.
„V obecnej rovine spôsob, akým boli vyhotovené notové materiály nič nehovorí o ich kvalite. Existuje množstvo starších, ručne vyrobených materiálov, ktoré sú kvalitné, dodnes sa používajú a majú ich aj najväčšie vydavateľstvá na svete. Je to jednoduché – ak je starší materiál kvalitný, overený, sú v ňom vychytané chyby, vydavateľ do neho investoval veľa finančných prostriedkov a ak nie je spoločenská objednávka na nový materiál, nedáva zmysel, aby sa starší materiál prestal používať a investovali sa peniaze do vyhotovenia nového materiálu, ktorý bude musieť prejsť korektúrami a aj po korektúrach je riziko, že bude potrebné nejaké chyby opravovať. V našom prostredí sa k týmto skutočnostiam pridáva fakt, že v minulosti boli materiály k niektorým dielam našich skladateľov vyrobené vo viacerých vyhotoveniach, ktoré potom boli darované operným scénam po celom bývalom Československu, aby diela mohli uvádzať bez toho, aby si k nim museli požičiavať materiály. Potenciálny vydavateľ nového materiálu tak bude mať veľmi malú šancu aspoň na čiastočnú návratnosť svojej investície v budúcnosti.
Na druhej strane, existuje množstvo nových digitálnych materiálov, ktoré boli vyhotovené pomocou notačných programov, ktoré sú nekvalitné a niekedy sa pri prvej skúške orchestra ukážu ako (takmer) nepoužiteľné. Navyše z praxe vieme, že mnohí hudobníci radšej hrajú z kvalitných ručne písaných partov, ako z počítačových (môže za tým byť napríklad fakt, že ručne písané noty sú väčšinou na väčších B formátoch a počítačové party sú väčšinou v menšom formáte A4). Ale, ako som uviedol, ak je spoločenská objednávka, tak otázka digitalizácie sa dostáva do iného svetla.
Notový materiál, z ktorého bola opera Svätopluk uvedená, nie je materiál z Hudobného fondu. SND má vlastný materiál a predpokladám teda, že tento bol použitý. Nie je pravda, že SND oslovilo Hudobný fond vo veci digitalizácie notového materiálu k predmetnému dielu.
Mojím príspevkom do diskusie nechcem spochybniť potrebu digitalizácie notových materiálov. Je to dlhoročná veľká téma a je dobre, že ju môžeme aj týmto spôsobom pripomenúť. Hudobný fond oslovil tvorcov Stratégie kultúry 2030 s tým, aby digitalizácia notového archívu Hudobného fondu, v zmysle vyhotovenia nových notových materiálov pomocou notačných programov (dnes sa ani iným spôsobom profesionálne notové materiály nevyhotovujú), bola do Stratégie zahrnutá. Mám neoficiálnu spätnú väzbu, že na Ministerstve kultúry sa táto myšlienka stretla s pozitívnym ohlasom. Ostáva veriť, že táto digitalizácia bude jednou z priorít Stratégie a že sa na ňu vyčlenia finančné prostriedky. Myslím, že nie je potrebné vysvetľovať, že ide nielen o potrebné kvalitné prevádzkové materiály umožňujúce uvádzanie hudobných diel, ale doslova aj o kultúrne dedičstvo Slovenska.“
Ako to teda s tou slovenskou hudbou skutočne je?
Riaditeľ Hudobného fondu Matúš Jakabčic nepriamo upozorňuje na niekoľko faktov, ktoré sa týkajú archivovania a vydávania diel slovenských autorov „klasickej hudby“. Akosi sa automaticky očakáva, že Hudobný fond je jediným vlastníkom slovenskej hudobnej literatúry na Slovensku. Nie je to tak.
Vlastníkmi mnohých diel slovenských skladateľov je nielen SND, ale aj archív Slovenského rozhlasu, Hudobné múzeum, obe štátne filharmónie, Štátny komorný orchester Žilina a ďalšie hudobné, knižničné a archívne inštitúcie. Záchytným bodom je našťastie aspoň najkomplexnejšie vytvorený zoznam diel slovenských autorov Hudobného centra. Ak sa rozhodnete hľadať podľa tohto zoznamu nejaké konkrétne dielo, začína sa vaša dobrodružná cesta.
Hľadá sa Sixta!
Dobrým príkladom je prvá symfónia Jozefa Sixtu. Je to dielo, ktorým uzavrel štúdium na Vysokej škole múzických umení. Kompozíciu absolvoval pod vedením Alexandra Moyzesa. „Jedna tetka povedala“, že to bola skladba vzdoru voči Moyzesovmu direktívnemu pedagogickému vedeniu. Moyzes písal rozsiahle symfónie. Sixtova prvá je akoby navzdory tomuto maximalizmu krátka. O to je toto dielo zaujímavejšie.
Orchestrálne party sa nachádzajú v archíve Slovenského rozhlasu. Čo sa tam nenachádza je partitúra diela a tu nenájdete ani v archíve Hudobného fondu. Poznámka pri orchestrálnych partoch totiž informuje, že partitúru si zapožičal z archívu Slovenského rozhlasu autor osobne. Nie je to nič nezvyčajné na danú dobu. Bola to bežná prax. Skladateľ chcel urobiť nejakú malú revíziu a rozmnožovacia technika nebola bežnou a lacnou záležitosťou. V pozostalosti po Sixtovi sa partitúra nenašla a pletky hovoria, že ju Sixta mohol zapožičať Liborovi Peškovi, ktorý mu v roku 1982 uvádzal premiéru Štyroch orchestrálnych skladieb so Slovenskou filharmóniou.
Ďalej nám ostávajú zúfale pokusy v hľadaní partitúry a máte pred sebou možnosť buď snažiť sa dostať k pozostalosti dirigenta Libora Peška, ktorý medzičasom umrel v minulom roku. Alebo napríklad skúsiť hľadať v archíve Slovenskej filharmónie, či náhodou partitúra neuviazla omylom tam. Alebo sa môžete vzdať a pustiť sa do rekonštrukcie partitúry z orchestrálnych partov, čo – verte mi – nie je med lízať.
Toto je len jeden z príkladov kompetenčných zmien a úprav archívnych výpožičných pravidiel pred dobou digitalizácie a pred revolúciou. Je to aj dôsledok distribúcie vlastníctva materiálov a rozsahu kompetencií hudobných inštitúcií.
Čo sa dá ešte pri hľadaní slovenských skladieb zažiť?
Nájdete rôzne prípady.
- Partitúra sa nachádza v Hudobnom múzeu, orchestrálny materiál nájdete v archíve Slovenského rozhlasu.
- Partitúra diela sa nájde v pozostalosti skladateľa, ale neexistujú vyhotovené party.
- Komornú skladbu uvádzal konkrétny interpret a ten si ponechal aj notový materiál.
Tých možností a variácií je skutočne veľmi veľa. Ďalším zaujímavým príkladom je evidenčná činnosť. Skladatelia svoje diela pretvárajú, revidujú, a preto ľahko dôjde k ich zámene alebo evidencii chybných informácií, že existuje nejaké dielo, ktoré bolo skôr materiálom – podkladom k inému dielu.
Jedným z hlbokých omylov je myslieť si, že ak chcete na ďalší týždeň nahrať nejakú existujúcu skladbu s orchestrom, ktorá je vo vlastníctve Hudobného fondu, stačí si tam po ňu zabehnúť. V prvom rade – ak sa materiál dlho nepoužíval, je v určitom stave, ktorý je potrebné skontrolovať. Ak sa dielo uvádzalo raz, pri jeho uvedení sa mohli použiť narýchlo pripravené party. Poznáme z histórie prípady, keď týždeň pred koncertom autor dielo dokončil a party mu pomáhali rozpisovať interpreti. Táto skutočnosť neobišla ani našu hudobnú kultúru. O to je jej história šťavnatejšia. Ale za to, bohužiaľ, nemôže Hudobný fond. Je vlastníkom hudobných materiálov rôznej kvality a v oveľa horšej situácii nájdete hudobné materiály v niektorých iných inštitúciách.
Takto sa nám otvára ohromná téma o slovenskej hudobnej literatúre, o existencii diel, ale aj o ich strate, legendách, ktoré ich sprevádzajú, objavovaní tvorby našich autorov, ale aj úvahách ako tomu predísť v dnešnej dobe, ktorá prináša široké technické možnosti archivácie.
Ak na to upozorňuje Hvorecký, je to dobré znamenie!
Som rád, že si túto tému začínajú všímať nielen hudobníci či muzikológovia. A v neposlednom rade stojí za úvahu aj to, prečo tieto materiály slovenských skladieb ostávajú bez povšimnutia. Aj keď je to oproti rokom minulým u nás s uvádzaním našej vlastnej tvorby o niečo lepšie, stačí nazrieť do koncertných dramaturgií a štatisticky vypočítať, koľko sa uviedlo slovenských titulov a koľko sa ich nahralo.
Za pozornosť stojí aj fakt, prečo v dramaturgickom pláne Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu, ktorého skalopevnou povinnosťou je určite obohacovanie archívu SRo o nahrávky slovenskej hudobnej literatúry, nájdeme tituly slovenských skladieb len poriedko a dramaturgia sa snaží už len z povinnosti zaradzovať násilným spôsobom nejaké slovenské tituly na niektoré koncerty.
Aj to sú reálie slovenskej hudby. Som rád, že nálady voči slovenskej tvorbe sa zmierňujú a akási stigma nepočúvateľnosti, ktorá ako legenda prerástla zo 60., 70. – 80. rokov do súčasnosti, postupne bledne. Dobrým príkladom je nechuť k uvádzaniu tvorby skladateľa Vladimíra Bokesa bez akejkoľvek snahy porozumieť jej a spomínanie na hudobné kritiky jeho klavírneho koncertu a druhej symfónie.
Téma uvádzania slovenskej hudby a archivácia, digitalizácia či rekonštrukcia hudobných materiálov je mimoriadne dobrodružná a napínavá, a preto sa k nej určite ešte niekoľkokrát vrátim.
Poznámka k článku: Riaditeľ HF – M. Jakabčic po komunikácii s marketingovou manažérkou SND – P. Polákovou ma upozornil, že si nezrovnalosti v informáciách o vlastníctve notového materiálu opery Svätopluk odkomunikovali a vysvetlili.
Viac sa dočítate na mojom webe.
Malý lexikón
Občas si my hudobníci myslíme, že bežný človek musí rozumieť muzikantskému jazyku. Sem tam ma prekvapí otázka – napr. načo je orchestru dirigent. Preto sem uvádzam tieto vysvetlivky.
Partitúru používa na naštudovanie a predvedenie skladby dirigent. Je to akási mapa, podľa ktorej sa musí zorientovať celý orchester o počte cca. sto hráčov, aby dokázal zahrať skladbu. Dirigent ju používa na koordináciu celého orchestra a zároveň je partitúra kompletným obrazom o diele. Obsahuje od desať do sto notových riadkov umiestnených nad sebou, v ktorých sú zapísané party jednotlivých nástrojov v orchestri.
Hráči majú na pultoch tzv. party. Sú to noty, ktoré sú určené výhradne pre konkrétny nástroj, na ktorom hudobník v orchestri hrá.
Sto hudobníkov sa nedokáže vzájomne koordinovať, a určite nie v náročných hudobných kompozíciách. Túto funkciu koordinátora preto zastáva jediný človek – dirigent.
