Ako hodnotiť naše súdy

O hodnotení sudcov predstavenom Transparency International sa strhla diskusia za účasti aj niektorých dotknutých sudcov. Debatu výborne zhrnul (a východiská TI logicky zdôvodnil) vo svojom článku Samo Spáč, a tak si dovolím len dva postrehy.

Prvý, že predchádzajúce takéto vcelku podobné hodnotenia TI zostali zo strany teraz sa pohoršujúcich sudcov bez zaznamenateľnej odozvy. To mne signalizuje vzrastajúci odboj proti očiste súdnictva, pravdepodobne živený očakávaniami návratu vlády ficovskej (a teraz medzitým už aj neonacisticko-putinistickej) politickej mafie so všetkým, čo to bude znamenať (a znamenalo) aj v súdnictve.

Druhý postreh je, že úroveň argumentácie pohoršených sudcov je miestami tak v príkrom rozpore s ústavou a konkrétne tým, aké je miesto sudcu na jednej strane a príjemcu jeho služby na strane druhej, že sa musíme obávať teraz aj o to, či tie reformy, ktoré sa ako-tak v súdnictve podarili, sú vlastne vo svojom efekte pozitívne. Môžeme len dúfať.

Čo mňa ale minulý týždeň zaujalo, bol nález ústavného súdu, ktorý tiež, takpovediac, hodnotí jeden súd, lepšie povedané sudcov/sudkyne krajského súdu. Ústavný súd o ich rozhodnutí okrem iného povedal, že súd, ich prostredníctvom, „sa dopustil arbitrárnosti, ktorá mala za následok porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Za ďalší dôvod ústavnej neudržateľnosti odôvodnenia uznesenia krajského súdu ústavný súd považoval absolútnu ignoranciu a nereflektovanie na odvolacie dôvody a argumentáciu sťažovateľky podporenú rozhodnutiami vyšších súdnych autorít, aplikovateľnými aj vo veci sťažovateľky, ktoré zásadným spôsobom spochybnili paušálny a nepreskúmateľný záver súdu prvej inštancie o naplnení predpokladov na aplikáciu“… (platného práva).

Z tohto takto extrémne jednoznačne odsudzujúceho hodnotenia, vyrieknutého autoritou na to najviac povolanou, by mala plynúť otázka, čo to znamená pre tých, čo do toho majú čo hovoriť. A čo to hovorí o systéme hodnotenia, ktorý niektorí dotknutí sudcovia v horeuvedenej debate (na smiech či na zaplakanie) označili ako jediné prípustné.

Toto rozhodnutie ústavného súdu totiž hovorí nad akúkoľvek pochybnosť, že hoci všetci/všetky takto „ohodnotení(é)“ sudcovia/sudkyne mali oficiálne hodnotenie nepochybne výborné, realita bola iná. Je potom namieste sa pýtať, do akej miery je aj pre oficiálne (kariérne) účely vhodné, aby prácu sudcov na Slovensku hodnotili len ich vlastní kolegovia. Tiež, či v krajinách, kde súdy fungujú, existuje aj iný systém hodnotenia práce sudcov, a to aj za účasti laikov reprezentujúcich príjemcov súdnej služby.

A či to náhodou ešte stále nie je tak, že dobre známa falošná kolegialita (teda „ruka ruku myje“ alebo uprednostňovanie zachovania harabinovského systému našich ľudí v súdnictve) príliš často u sudcov preváži nad lojalitou a pocitom zodpovednosti voči spoločnosti.

A nielen to. Každé rozhodnutie sudcov či sudkýň, o ktorom sa takto jednoznačne vyjadril ústavný súd, by bolo vhodné posúdiť z hľadiska zodpovednosti disciplinárnej a tiež trestnej, a to z hľadiska skutkovej podstaty trestného činu ohýbania práva (lebo je nesporné, že nesprávnym rozhodnutím súdu bola (a vždy je) poškodená strana sporu, v danom prípade tá, o ktorej sťažnosti rozhodoval ústavný súd.

Aj keď disciplinárne konanie kvôli premlčaniu (či odchodu z justície) už asi neprichádza v úvahu, orgány činné v trestnom konaní by mali zisťovať, či podmienky pre trestné stíhanie pre trestný čin ohýbania práva tu boli a či stále trvajú. Reálna možnosť trestného stíhania sudcov za ich rozhodovanie je totiž významnou súčasťou boja o právny štát.