Učím sa od detí: Životný prístup „áno, aj”
Prečo si nervová sústava nás dospelých tak rýchlo pýta riešenie BUĎ – ALEBO? Je pravda, že aj deti sa rýchlo pustia do sporu o hračku, špeciálne o tú, s ktorou sa práve hrá iné dieťa.
Moja tri a pol ročná vnučka zanietene kreslila obrázok. Mama aj babina jej nakúkali cez plece. Keď bolo vymaľované, spýtala sa svojej mamy, či sa jej obrázok páči, na čo mama jednoznačne vyjadrila nadšenie. Následne sa spýtala babiny a aj tá pochválila tvorbu. Nasledovala otázka, koho ten obrázok bude. Dieťa bez zaváhania povedalo: „Veď oboch.“
Prečo si nervová sústava nás dospelých tak rýchlo pýta riešenie BUĎ – ALEBO? Je pravda, že aj deti sa rýchlo pustia do sporu o hračku, špeciálne o tú, s ktorou sa práve hrá iné dieťa. Nie je to prvá lekcia vnučky, že riešenie ÁNO, AJ je tak jednoduché a dobré. Dokonca použiteľné v drvivej väčšine prípadov. Aj tam, kde sa nám na prvú zdá, že je len jedno riešenie, ak sa mi podarí zastaviť sa a zamyslieť, tak sa otvoria viaceré nevylučujúce sa riešenia – ÁNO, AJ.
V Návrate často riešime rôzne pohľady na to, čo je najlepší záujem dieťaťa. Kde, u koho, s kým by mu bolo najlepšie (v komplikovaných zamotaných vzťahoch, kde ideálne riešenie nie je a reálne hľadáme menšie zlo). Často jedna strana sporu tvrdí, že najlepšie mu bude (iba) u mňa. Snažíme sa mať princíp, že najlepší záujem dieťaťa je ten, na ktorom sa zhodnú viaceré zainteresované strany. Že najlepší záujem zvyčajne nie je ten, o ktorom je (hoci aj úprimne) presvedčený jeden človek. Zhodnúť sa viacerí nie je ľahké, chce to čas, energiu, pokoru, schopnosť počúvať, schopnosť zastaviť sa a byť trpezlivý.
BUĎ – ALEBO dnes frčí, lebo sa cítime ohrození meniacim sa svetom. Pomáha nám to, ale len na chvíľu. Zdanlivo. Výsledkom je, že obrázok mám pre seba, ale musím si ho skryť, aby mi ho nevzali iní.
ÁNO, AJ znamená tešiť sa z obrázku spolu, a nechať ho slobodne vystavený pre radosť všetkým.
Marek Roháček, predseda Návratu
