Nebolo to tak dávno , čo zúrila tzv. Pandémia Covidu. Boli to ťažké časy. Boli sme izolovaný, na čo sme dovtedy neboli vôbec pripravení. Zavreli sa obchody, fitnescentrá a gastro- prevádzky. Covid nezmizol. Ale na tie časy len spomíname. Nie len na ne. Ale aj na ľudí, ktorý nám ten čas vzal. A nebolo ich málo. Úprimnú sústrasť ,všetkým. Nechcem jatriť rany. To nie. Ale každému komu toto obdobie vzalo niekoho blízkeho nikdy nezabudne. Nedalo mi toto nespomenúť. AJ keď tento článok  je o tom, čo sme robili a už nerobíme. Šili sme vo veľkom rúška. A to je len jeden príklad. Nosili sme rúška všade. Dnes si ho nasadíme, len pri návšteve lekára. Piekli sme. Piekli sme od chleba až po rôzne torty. Kváskovali sme a mnoho iného.Niečo nás prestalo baviť a niečo robíme dodnes. Čo nám tento čas dal? Čo to dalo mne? Určite si viac vážim bežné veci, bežných dní. Že môžem ísť do obchodu, do prírody, do mesta, cestovanie. Všetko čo bolo bežné predtým si ja osobne vážim viac ako predtým.