Prečo je Sulík najväčším ohrozením demokracie a právneho štátu na Slovensku a čo s tým má Fico, Matovič, Harabin, Žilinka a Občan S.

Aby sme pochopili, čo sa deje a vedeli sa aj správne rozhodovať v dôležitých spoločenských otázkach – musíme sa zbaviť veľa mýtov, lebo mnohé boli vytvorené úmyselne, aby zviazali našu slobodu myslenia a rozhodovania vo voľbách.

Podľa Ústavy SR je Slovensko demokratický a právny štát, ktorý nie je naviazaný na žiadnu ideológiu ani politické presvedčenie, v ktorom platí deľba moci a v ktorom sú niektoré orgány štátu úplne nezávislé od iných orgánov štátu.

V princípe ústava rozlišuje moc výkonnú, kam patrí nielen vláda ale aj prezident Slovenska. Už toto je prvé neintuitívne delenie, kedy Slováci vnímajú prezidenta ako niečo viac, ako osobu, ktorá je nad politikou a nad všetkými štátnymi orgánmi. Ústava ďalej pozná zákonodarný zbor, ktorým je parlament. Hoci je hlavou štátu a protokolárne je prvým ústavným činiteľom prezident, najvyšším štátnym orgánom je parlament, lebo Slovensko je tzv. parlamentná demokracia. Parlament má byť skutočným centrom moci, nie prezidentský palác ale ani úrad vlády. Vláda má vykonávať to, čo sa v parlamente národ v zastúpení rozhodne, že je spoločným záujmom Slovákov a spoločnosti. Prezident, NR SR a vláda sú orgány riadiace a rozhodovacie; oni spoločnosť riadia, rozhodujú o spoločenských otázkach, nastavujú spoločné spoločenské pravidlá.

Ústava potom pozná celú plejádu ďalších orgánov, ktoré sú kontrolné a korekčné – kontrolujú parlament, prezidenta ale aj vládu, či dodržiava ústavné princípy a zákony. Týmito orgánmi sú Ústavný súd, sústava všeobecných súdov, prokuratúra a občianske združenia – čo si len málokto uvedomuje. Ich úlohou nie je štát riadiť, ale ich úlohou je kontrolovať a korigovať vládu a parlament a v istých prípadoch aj prezidenta.

Aby sme pochopili, čo sa to na Slovensku deje, musíme sa pozrieť do minulosti, lebo prítomnosť je mostom z minulosti do budúcnosti.

Moderné Slovensko je potomkom Uhorska, Prvej republiky, Slovenského štátu, ČSSR ale aj ČSFR. Každý z našich predchodcov nám dal nejaký dar, ktorý si Slovensko a Slováci nesú ako svoj charakteristický znak, ktorý im umožňuje ako etniku prežiť, rásť a prosperovať.

Uhorská skúsenosť, kedy Slováci nemali vlastný štát, dokonca neboli ani štátotvorným národom ale tvorili väčšinu bohatstva Uhorska a neskôr aj Habsburskej monarchie nás naučilo niečomu, čo nemá žiaden iný národ na Svete. Dnes sa tomu povie živá občianska spoločnosť. Proste, Slovák sa musel naučiť ako dosiahnuť svoje aj v režimoch a štátoch, ktoré boli voči nemu nepriateľské. To je vlastnosť, ktorá nám pomáha stále – dokázali sme tak povstať proti fašizmu, zbavili sme sa vďaka tomu komunizmu ale aj Mečiara či Fica.

Prvá Československá republika nevznikla v Čechách alebo na Slovensku, ale v USA, v slovenskej diaspore okolo Pitsburghu a Clevelandu, ktorú aktivizoval predovšetkým M.R.Štefánik, ktorý zároveň získal pre československú otázku aj českých politikov ale aj európske a svetové veľmoci. Preto, aby vzniklo Slovensko, muselo najprv vzniknúť ako prechodný útvar Československo. To bol politický projekt Štefánika, Masaryk bol pôvodne monarchista; Rakúska časť monarchie mala totiž už v 19. storočí ten charakter, ktorý má EÚ dnes. Na to, aby Československo mohlo vzniknúť, musel Štrefánik ako aktivista získať na svoju stranu USA, Francúzsko, Anglicko, lebo práve tieto mocnosti po prvej svetovej vojne rozhodovali o novom európskom usporiadaní. Vtedy, kvôli Štefánikovi a Československu sa rozhodlo o demontáži imperiálneho charakteru Európy, čo je strategické rozhodnutie, ktoré sme urobili my Slováci kvôli sebe. Okrem vznikajúcich nástupníckych štátov Nemecka a Rakúsko-Uhorska boli všetky európske štáty monarchiami. Štefánik a jeho rozhodné pôsobenie prenastavilo chod dejín tak, aby v ňom mali priestor aj Slováci, či iné „malé“ národy, aby sa zastavil monarchizmus a imperializmus v Európe, ktoré ju stáročia gniavili. Pokúsil sa to zvrátiť Hitler ale aj Stalin, Brežnev a teraz aj Putin.

Dôvod je jednoduchý – Nemci nemali po 1. ani 2. svetovej vojne slovo pri rozhodovaní o Európe. Rusi to slovo nemali po prvej svetovej vojne vďaka boľševickým revolúciám a vnútornému rozpadu Ruského impéria. Po druhej svetovej vojne ho mali a nastavili ho ako bipolárny svet (studená vojna), systém ktorý sa sám rozpadol spolu so ZSSR. Krajiny východného bloku získalu suverenitu na dva kroky. Po prvej svetovej vojne získali štátnosť aj suverenitu, ktorú v rámci sovietskeho imperiálneho bloku stratili (niektoré iba suverenitu, niektoré aj štátnosť). Rozpad sovietskeho impéria im dal šancu na novú budúcnosť. A to je aj to, čo sa deje na Ukrajine. Preto je východný blok pri Ukrajine, lebo Ukrajina teraz prežíva to, čo sme si my ostatní prežili v 20tom storočí a čo začal v moderných dejinách Štefánik.

Dôvod, prečo je Slovensko zdanlivo vajatavé, čo sa týka Ruska, prečo si Československo po druhej svetovej vojne vybralo cez Beneša Moskvu a prečo Slováci boli nacistickí kolaboranti súvisí ešte s národooslobodzovacím hnutím v 19. tom storočí; Slovenskí dejatelia 19. storočia boli totiž rusofili ale mali aj antisemitské tendencie. Nie, že by sme takí boli; ale tieto myšlienky nás ako národ spoluformovali a nemali sme sprvu problém si zvoliť strany, ktoré toto negatívne dedičstvo chcelo presadiť aj do praxe.

Vďaka skúsenosti so slobodou a demokraciou v USA sme sa rozhodli pre demokratické Československo. Československo bolo prvou krajinou na Svete, ktorá mala nielen Ústavu, ale aj Ústavný súd, ktorý ústavnosť od štátnych orgánov vymáhal. Ďalším štátom bolo Rakúsko a až oveľa neskôr vznikli aj iné ústavné súdy; v mnohých krajinách však dodnes nevznikli a ústavnosť stráži Najvyšší súd. Slovensko si vybralo správne.

Slovenský štát nam dal dve skúsenosti – prvý krát sme si aktívne volili svoju štátnosť a existenciu (hoci za strašnú cenu kolaborácie s nacizmom) ako aj poznanie, že si vieme  svoje veci riadiť sami a za svoje zlyhania a rozhodnutia sme zodpovední len my sami, lebo nikto nám nekázal byť nacistickým kolaborantom ale sami sme si to vybrali. Ale keď došlo na hotové, Slováci ukrývali Židov alebo Rómov a dokonca aj ozbrojene povstali a svoje zlé rozhodnutie prehodnotili, zvrátili a do istej miery aj napravili. To je druhý moment, kedy si Slováci vybrali správne a získali veľmi cennú historickú skúsenosť, ktorá nás významne formuje.

Demokratický charakter Československa a to, že bol najbohatším štátom východného bloku rozhodlo aj o tom, že východný blok sa vybral cestou tzv. ľudových demokracií. Formálne navonok ako aj právnym systémom bolo Československo demokratickým ale aj právnym štátom. Realita bola odlišná z iného dôvodu – štát nám ukradli a znásilnili sovietski komunisti a ich domáci kolaboranti, ktorí boli predtým nacistickí kolaboranti.

Pri zvládnutí tejto situácie však znovu boli rozhodujúci Slováci – ich tisícročná skúsenosť z Uhorska sa pretavila v tom, že to bolo Slovensko, ktoré en-bloc odmietlo komunizmus ako ideológiu a bránilo sa aj komunistickej moci. Preto boli všetky liberálne frakcie KSČ zo Slovenska (Dubček, Colotka, Čič a dokonca ešte aj ten Husák), preto Pražská Jar v skutočnosti pramenila z Bratislavy; preto  Nežná revolúcia začala v skutočnosti o rok skôr v Bratislave počas Sviečkovej revolúcie. Slováci dávali Československu ducha a Češi svaly. Dnes dáva Česku ale aj Slovensku ducha spojená Európa, do ktorej každý prispieva svojou jedinečnosťou založenou na skúsenosti a overení v praxi.

Tým sa dostávame už do súčasnosti v medzinárodnom kontexte; Česko a Slovensko sa nevyhnutne rozdelilo, aby si vysporiadalo svoje vlastné veci s tým, že sa znovu spojíme v novej Európe, Európskej únii. Slovensko a spôsob jeho založenia a teraz aj Ukrajina ukazuje, prečo je strategická aliancia s USA nevyhnutnosťou a danosťou, o ktorej sme rozhodli my na Slovensku pred 120 rokmi a odvtedy sa vlastne už len obnovuje a potvrdzuje. Preto podvedome cítime, že porážka Ukrajiny by znamenala priame ohrozenie našej štátnosti a suverenity; narušenie atlantizmu by zvrátilo výsledky 1. aj 2. svetovej vojny a spôsob, ako to boli vždy USA, ktoré Európe zachraňovali zadok a museli urobiť poriadok, aby nás popostrčili k tomu, aby sme sa naštartovali k spolupráci a jednote. Rusku ide totiž o kombinovaný čiastočný revizionizmus Versailského systému (preto je Maďarsko takým „problematickým“ štátom v Európe – kombinuje korupciu s revizionizmom Trianonu) ako aj súčasného mierového usporiadania v Európe po druhej svetovej vojne a následne aj prestavba Európy po rozpade ZSSR a prehre ZSSR v Studenej vojne, na ktorom stojí nielen európsky mier, ale aj naša prosperita ale aj národná existencia. S tým sa však bije naša národnobuditeľská tradícia, ktorá stavala na rusofilstve. Preto Slováci v skutočnosti v súčasnosti – hoci si to neuvedomujeme – znovurozhodujú a potvrdzujú naše doterajšie rozhodnutia a ukotvenie v Európe a v západnom civilizačnom priestore. A tak, ako tomu bolo pred sto rokmi, tak je tomu aj dnes – strategickým partnerom vojensky a globálne politicky garantujúcim tento náš záujem nie je nikto iný ako USA a to napriek tomu, že podobne ako naši národní buditelia Štúr blúznili o panslavizme – Ruský mir totiž nie je tým širokým dubiskom, ktorý ochráni a prichýli utláčané národy Európy ale si ich zotročí a skolonizuje. Naša skúsenosť zo Slovenského štátu ale aj z komunizmu nám dáva predpoklad, aby sme toto partnerstvo naozaj chápali a aj realizovali ako rovnocenní partneri a nie z podriadenosti, ktorú sme si vyskúšali aj „západným“ smerom (Slovenský štát ako dôsledok Mníchova) ale aj „východným“ smerom (ČSSR a východný blok). Pokukujeme po švajčiarsko-rakúskej neutralite ako riešení, pričom skutočné riešenie je – ak to myslíme vážne s tým mostom medzi Západom a Východom – presne opačné – silný atlantizmus, eurofederalizácia so snahou o silné postavenie Strednej Európy, ktorá zohľadňuje a vníma ako Západné tak aj Východné skúsenosti, hodnoty a tradície. Len tak si vie Slovensko zachovať svoju štátnosť, svoju suverenitu a len tak vie hrať globálneho hráča, ktorí odovzdá Svetu to najlepšie, čo máme. A keďže je snaha na Ukrajine si zopakovať (a zvrátiť) históriu – tak je na nás Slovákoch, aby sme Svetu ukázali čo a ako – lebo sme to boli my, kto tieto udalosti posledných 120 rokov strategicky spoluformuje. Z tohto pohľadu je aj spoločenská diskusia v skutočnosti prínosom aj keď je taká rôznorodá – lebo je reprezentatívna všetkých tých prístupov ako na Východe tak aj na Západe; ako v globálnom tak aj európskom priestore. To ako sa my rozhodneme, bude zvyšok Európy a teda aj Sveta už len nasledovať. Chceli sme byť mostom medzi Východom a Západom – teraz toto postavenie musíme aj naplniť a ukázať ako to vlastne myslíme a ísť Svetu príkladom. Netáram; práve tento rozmer zahraničnej politiky vlád Eduarda Hegera je určujúci a súčasne aj spätne ju legitimujúci. Keďže doma má nechvalné výsledky, legitimitu si zabezpečuje v zahraničnej oblasti – podporou demokratickej, jednotnej a suverénnej Európy, ktorú nikto z relevantných hráčov nespochybňuje a ani nebude mať po voľbách možnosť ale ani vôľu zvrátiť.

Vo vnútropolitickom kontexte môžeme badať isté tendencie, ktoré vôbec nie sú zlé, ale spôsob, akým sa k výsledkom dopracujeme je trystný a s veľmi slabým umeleckým dojmom. Ale výsledok a plody stoja za to.

Vladimír Mečiar predstavoval režim, ktorý sme poznali zo Slovenského štátu ale aj z komunizmu – bol to politický režim, ktorý bol vybudovaný na kolaborantoch a oportunistoch, ktorí ovládli (aspoň dočasne) hospodársky a čiastočne aj spoločenský život. Spoločnosť sa voči tomu vzbúrila a Mečiara odstavila.

Prišli roky krehkej rovnováhy Dzurindových vlád, kedy ľavicová dominancia sa nezmaterializovala do vládnej koalície a tak sme sa mohli stať súčasťou EÚ aj NATO. Táto disproporcia zabezpečovala, že pravicová vláda bola predovšetkým reformná, lebo ostatné ideologické excesy boli efektívne neutralizované ľavicovým parlamentom.

Potvrdzuje sa tak téza, že Slováci volia tak, aby bola rovnováha síl a súčasne sme globálne strategicky napredovali ako v demokracii, Západnom ukotvení ako aj v prosperite (porovnaj článok tu); z toho dôvodu v zastupiteľstvách miest a obcí väčšinou sú starosta a zastupiteľstvo z opačných táborov; z rovnakého sú len vtedy ak ide ideológia bokom a primárny je záujem na rozvoji mesta. Z toho pramení aj nová prezidentská tradícia, ktorá v čase spôsobí aj zmenu ústavného systému na poloprezidentský – požiadavka, aby prezident bol nad vecou, nad politikou; aby prezident bol všetkých. Je to vzájomne prepojené s tým, ako je prezident kreovaný – priamou voľbou občanmi. Ale súčasne je to jediná výkonná štátna funkcia, ktorú môžu voliť občania priamo; všetky ostatné funkcie volí parlament alebo rôzne iné orgány, ktoré zvolil parlament. Do štátu sa tak zo samospráv časom prenesie, že úspešnými prezidentami budú nie politickí kandidáti ale občianski kandidáti, ktorí si kandidatúru zabezpečia petíciou. Zároveň sa tak zo samospráv prenesie skúsenosť, že v rámci výkonnej moci bude prezident protipólom vlády odvodenej od parlamentu a teda od politikov; pričom prezidenta si zvolia občania priamo. A tak sa buď výkonná moc bude kontrolovať a brzdiť sama, alebo sa dohodnú pod líderstvom prezidenta v oblasti, ktorá bude spoločným záujmom všetkých Slovákov. To časom povedie k poloprezidentskému systému. Zuzana Čaputová nevyhrala ako predstaviteľka Progresívneho Slovenska, aj keď je silná snaha ju takto zaškatuľkovať a skompromitovať, ale ako občianska aktivistka s istou proobčianskou agendou. Neprajníci ju osočujú za to, že má hodnoty prelínajúce sa s PS, a progresívne hnutie sa snaží si ju ukradnúť pre seba.

A čo s tým má Sulík? To, že sa posledných 15 rokov sústredil na to, aby si aj on ukradol Slovensko pre seba. Sledujte moje úvahy. Fico bol taký netrpezlivo bažiaci po moci, že v prvej polovici prvej dekády milénia sa zameral na získanie celospoločenskej podpory, ktorá mu mala zabezpečiť volebné víťazstvo, ktoré aj reálne dosiahol. V rámci historickej tradície sa k nemu hlásili sily, ktoré za Mečiara prosperovali, ale teraz boli odrezané od ovládania štátu. Tak vznikol oligarchický ekosystém a podhubie SMERu, ktoré sa naplnom prejavilo už počas jeho prvej vlády (Počiatek).

Voči tomu vznikla pomerne veľká opozícia pod vedením SDKÚ, ktorá však trpela vnútorným pnutím (Dzurinda vs. Radičová), ktoré chcel využiť nikto iný ako Richard Sulík. Preto využil hlasovanie o eurovale, aby položil proreformnú Radičovej vládu a očakával, že bude po voľbách jednou z ústredných vládnych strán. Spolupracoval pri tom s nikým iným ako Mariánom Kočnerom, ktorý mu robil biznisovo-politického poradcu (TU), už vtedy Kočner hral na viacero strán, aby si zabezpečil kontinuitu pre svoje operácie a Sulík to rád využil. Sulíkov kalkul ale nevyšiel – SMER zostavil jednofarebnú vládu a následne ďalšiu koaličnú. Pre Sulíkove mocenské hry a ambície Slovensko stratilo dekádu.

Sulík ale nelenil a nevzdával sa; posledné roky druhej dekády venoval vnútrostraníckej príprave na prevzatie štátu. Snažil sa vybudovať SaS, ktorá je mu osobne oddaná a eliminoval každú konkurenciu, ktorá mala ambíciu byť predsedom, ako aj každého výraznejšieho predstaviteľa, ktorý ho mohol mocensky ohroziť (Poliaček, Nicholsonová, Mihál ale aj Klus).

Sulík testoval aj ovládanie a manipuláciu verejnosti. Prostredníctvom zástupného boja s Harabinom presadil svoj politický program o elimináciu možnosti sudcom kandidovať vo voľbách. Nechajte si námietky na neskôr – teraz robím mocenskú analýzu a nie politickú alebo etickú – k tým sa dostaneme neskôr. Testoval si tým jednak machiavelistické politické metódy založené na hanopisoch, rozdeľovaní a polarizácii spoločnosti a následnom získaní politickej a mocenskej prevahy. Skutočnosť, že to bolo v danom prípade súčasne celospoločenskou objednávkou ako aj eticky správnym riešením mu pomohlo nielen v uskutočnení ale aj maskovaní svojich machiavelistických metód. Ak je totiž SaS a Sulík v niečom dobrý tak je to politický marketing – dokázal machiavelizmus celospoločensky predať. Našiel ak ochotných kupcov – liberálne média, ktoré si ho vzhľadom na účasť vo vládnej koalícii vybrali ako svojho korunného princa a snažili sa mu vo všetkom nadbiehať, To skončilo v momente, ako Sulík položil aj tretiu vládu (v decembri) a liberálne média sa vrátili späť k Progresívnemu Slovensku alebo Hegerovým Demokratom. To však donútilo Sulíka, aby vyhlásil, že je stále euroskeptik a stále spochybňuje primárnu európsku politiku (pred 10 rokmi to bol euroval a dnes je to zelená transformácia), čím sa snaží zaujať najmä ekonomické kruhy, ktorým znovu ponúka, že sa stane ich vrchným lobistom; čo však vo väčšom nezafunguje, lebo tento boj už prehral.

Sulík dostal príležitosť ukázať Slovensku, čo je v ňom v roku 2020 po voľbách. A ukázal práve svoju skutočnú machiavelistickú tvár. Ako prvé zaútočil na Sme rodina útokom na Štefana Hollého, čím sa snažil rozoštvať vládnu koalíciu vo vnútri a prebiehal boj o partnerstvo Igora Matoviča. ale aj o prodemokratického občana. Keď tento boj prehral, začal tri ďalšie boje – jeden vyhlásením vojny Igorovi Matovičovi, druhý vyhlásením vojny Občanovi Slávikovi a tretí vyhlásením vojny generálnemu prokurátorovi Žilinkovi.

Všetky tri súboje boli pre Slovensko dôležité a ich výsledky budú Slovensko formovať na veľa rokov dopredu. Nie sú totiž len v rovine mocenských súbjov, ale sú súčasne aj bojom za charakter Slovenska ako štátu. Pozrime sa na ne bližšie:

Boj s Matovičom predstavuje pre Sulíka do veľkej miery aj boj s vlastným egom. Richard Sulík mal tú smolu, že bol vždy všade až druhý; avšak na rozdiel od Mikloša s tým nebol spokojný, lebo nebol ekonomickým odborníkom aj keď sám seba za neho považoval. Podobne ako Adolf Hitler považoval sám seba za skvelého umelca; ale aj v jeho prípade sa ukazuje, ako je nebezpečné nechať viesť národ človeka s ublíženým egom. Viacerí historci kladú ten moment u Hitlera do momentu, kedy ho Viedenská akadémia umení odmietla ako síce talentovaného ale iba priemerného maliara. Pre Sulíka boli týmto momentom výsledky posledných volieb, kedy vyhral Igor Matovič, človek, ktorého do politiky priviedol Sulík, ale na rozdiel od vnútrostraníckej konkurencie ho nedokázal mocensky ale ani personálne odstaviť a ktorý dokázal ešte aj vyhrať voľby. Pre Richarda Sulíka sa pôsobenie vo vláde stalo bojom so svojou nemesis, takého človeka bolo potrebné politicky zničiť; podobne ako ďalšieho človeka, ktorého do politiky Sulík priniesol ale ktorý sa mu otočil chrbtom – Klus, či Mihál. Naplno sa tu prejavili machiavelistické spôsoby mocenského boja, ktorý bol vo svojej podstate veľmi primitívny a zastaraný – bol založený výlučne na hanopisoch. S vynálezom tlače sa nezačala tlačiť len Biblia, ale aj dobové pampflety, ktoré mali za cieľ ovplyvniť dobové udalosti. Sulík sa rozhodol, že to čo si úspešne vyskúšal s Harabinom vyskúša aj na Matovičovi – pomocou spriaznených médií roztočil kolotoč mediálnej šikany Igora Matoviča a z nej pramieniaceho naratívu a všeobecného akceptovania názoru, že Igor Matovič je najväčšia škodná súčasnej doby. Síce to nie je úplne pravda, ale každému sa to hodí a tak s tým každý pracuje; vrátane Matoviča, z ktorého sa týmto definitívne stal večný revolucionár. Taký malý Che Guavara, dokonca do istej miery a pre istú skupinu aj sexy a značka sama o sebe. Jediný, kto tento boj prehral je Sulík, ktorý sa pripravil o moc a súčasne sa demaskoval a úplne zničil svoj politický kapitál.

Boj s Občanom S predstavuje pre Sulíka snahu o získanie istej skupiny podnikateľov, ktorým ponúka svoj vplyv výmenou za ich priazeň. Adresuje ich podnikateľom, ktorým sa nepáči nielen činnosť konkrétneho aktivistu, ale ekologický aktivizmus ako taký. Boj s Občanom S využíva (ako si vyskúšal s Harabinom) na snahu o ovplyvnenie legislatívy smerom, aby úrady neuznávali ekeologické spolky a obmedzil sa im priestor pre ich činnosť. Očakáva tým priazeň podnikateľov, ktorým otvorene ponúka, že bude ich lobistom. Súčasne boj s Občanom S využíva na politické vydieranie Jána Budaja a jeho ľudí z radov aktivistov, ktorí sa etablovali na ministerstve životného prostredia. Tento boj Richard Sulík prehráva ako prvý a v skutočnosti práve tento boj bol Sulíkovou osudnou chybou, ktorá spôsobila prehru aj v ostatných bojoch dominovým efektom. Občan S je totiž apolitický, a teda Sulíkov kalkul bol, že nikto z jeho koaličných partnerov nebude mať väčší problém nielen šikanovať Občana S ale aj presadzovať protiaktivistickú politiku. Tento predpoklad sa mu do veľkej miery aj naplnil – nikto sa nehrnul chrániť Občana S. Ale, čo bolo rubom tejto zdanlivej bezvýznamnosti Občana S ale sa ukázalo ako dôležitejšie a určujúce – nikto sa ani veľmi nehrnul Slávikovi škodiť. Iným slovom – Občan S nevzbudzoval žiadne vášne a jediný, kto sa ich snažil umelo rozdúchať a to opakovane bol Richard Sulík. V momente ako však policajti odmietli jeho trestné oznámenie, ostalo mu už len legislatívne ťaženie. A tak po páde vlády sa pokúša naposledy rozdúchať protislávikovský naratív pri zmene legislatívy v oblasti EIA. Avšak v politike už od starovekých Rimanov platí, že bližšie ako priateľov si treba držať nepriateľov a často viac ako spoločné záujmy zbližujú spoloční nepriatelia. Tak sa začiatkom roka stalo, že bojom proti Slávikovi v skutočnosit bojoval aj proti Budajovi, ale aj proti Progresívnemu Slovensku a aj prezidentke, ktorých politické agendy do veľkej miery stoja na ekológii a na občianskom aktivizme. Títo bolo postavení pred voľbu – pomôcť svojmu politickému nepriateľovi pokoriť jedného z aktivistov, medzi ktorých patria aj oni sami a takto mu pomôcť sabotovať vlastnú agendu alebo zachrániť vlastnú agendu, aj keď to znamená, že Slávik sa celospoločensky obháji. Parlamentné počty nepustili – spolu s tlakom Európskej komisie, ktorá túto kauzu sleduje aj preto, že eviduje viacero sťažností proti Slovensku za jeho potláčanie ekologickej spoločnosti. Nepripravenosť budovania Nemocnice Rázsochy (ktoré sú od minulého roku v procese EIA) zároveň naplno odhalili, že nie Slávik zdržiava a ohrozuje projekty, ale ich slabá projektová pripravenosť a zákulisné politické boje (tentoraz medzi Lengvarským a Krajčím). Tento žalostný výsledok nadobro všetkých presvedčil, že Občan S je v záujme všetkých a to aj keď je zdanlivo otravný – lebo výsledkom jeho otravnosti je lepšie pripravený projekt, ktorý následne aj rýchlejšie a hladšie prechádza povoľovacími konaniami (dlhšia ale kvalitná EIA výrazne skracuje následné procesy a vychytá väčšinu problematických miest) a súčasne môže chrániť spoločnosť pred nepratričnám politickým vplyvom. Všetky nemocnice, ktoré získali financie z balíka obnovu v prvej várke totiž prešli procesom EIA, všetky akceptovali ekologické návrhy Občana S a zapracovali ich do projektov a tak nielenže si postavia nemocnicu, ale postavia aj zelenú nemocnicu. A súčasne všetci pochopili, že to čo projekty pochováva je neschopnosť kádrov, ktoré majú pôsobiť odborne a prepolitizovanosť rozhodovania. Tak sa biznis rozhodol pre presný opak – občiansku participáciu (nielen) s Občanom S ale všetkými aktívnymi občanmi, ktorým ide o vec s tým, že v rámci EIA pozorne počúvajú a diskutujú o projekte tak, aby vo výsledku sa nielen zrealizoval a investorovi zarobil, ale aby bol z neho prospech pre životné prostredie ale aj celospoločenský rozvoj dediny/mesta, okresu, kraja a aj Slovenska. A tak sa Občan S stal absolútnym víťazom tohto volebného obdobia a záchrancom Slovenska bez toho, aby na tom mal akúkoľvek zásluhu a čokoľvek pre to urobil. A len tým, že robil, to čo má a to profesionálne a odborne, stal sa etalónom nového moderného občianskeho aktivistu, ktorý bude pozvaný mať celospoločenský presah. Je tak príkladom novej spoločenskej elity, ktorá má rôzne podoby: ekologický aktivisti, dobrovoľníci, influenceri, youtuberi a podobne. Elitou už nie sú len politici, umelci a podnikatelia; už sú to aj ďalšie občianske osobnosti, ktoré v niečom proste prerazili a urobili významnú zmenu.

Boj o Žilinku predstavoval pre Sulíka boj o ovládnutie represívneho aparátu štátu, ktorý sa prezentuje ako boj so Žilinkom ktorý pomáha Ficovi. Bojom proti Slávikovi ale aj proti Žilinkovi v skutočnosti bojoval proti Mikulcovi, ktorý riadi Ministerstvo vnútra, ktoré zase riadi okresné úrady ale aj políciu. Prehratým bojom s Občanom S bojoval s Mikulcom o vplyv na rozhodovanie okresných úradov a ich odborov životného prostredia; bojom proti Ficovi a Žilinkovi zase o ovládnutie polície. Tu sa zase ukazuje, že Mikulec a jeho falošné obvinenie v minulosti boli zásadným charaktero-tvorným prvkom Mikulca aj ako ministra a odhalili, že mu skutočne ide o vec. V osobnej rovine Mikulec nedopustil, aby sa Slávikovi dialo to čo jemu ale vo všeobecnej nedopustil ani, aby boj proti Občanovi S smeroval k politickému vplyvu na rozhodovanie okresných úradov. Mikulec tak súčasne do veľkej miery uchránil aj Políciu – bráni tomu, aby politické útoky na Slávika boli prostriedkom o spolitizovanie jej činnosti.

To má však netušené dôsledky – Fico teraz môže pravdivo tvrdiť, že táto vláda sa pokúšala o kriminalizáciu na základe politického zadania – a má pravdu. To sa môže interpretovať nesprávne aj tak, že Slávik a Fico sú na jednej lodi – čo rozhodne nie je pravda. Má to dôsledky aj v tom, že dezinfoscéna môže a aj bude tvrdiť, že keď sa o to pokúšali na Ficovi, Slávikovi  tak aj na Rostasovi, Mazurekovi, Kotlebovi, Harabinovi a vlastne kdekom. Jediným riešením je aby polícia, prokuratúra ale aj súdy konali skutočne nezávisle a nestranne a nie na základe politického, aktivistického či mediálneho tlaku. Toto sú oblasti, kedy dáma Justícia musí byť slepá a kde ani politika, ani aktivizmus ale ani mediálny tlak nemajú miesto – lebo ja chcem, aby Fica odsúdili, ale nie preto, že to bola kampaň Matoviča s niektorými médiami a mimovládkami ale preto, že ho nezávislá a nestranná polícia a prokuratúra usvedčili na základe dôkazov preukazujúcich, že naozaj kradol a súdy ho len na základe týchto dôkazov odsúdia. To je aj dôvod, prečo je v poriadku, keď sa útočí na Fica, Matoviča, ale aj Sulíka či Hegera a Pelegríniho – ide o politický mocenský zápas, ktorý je v demokracii viac-menej normálny a zdravý. No-go zóna sú ale útoky na nezávislé inštitúcie – akými sú súdy, prokuratúra ale aj spolky a aktivisti. A na tie neútočil Matovič (on presadzoval padni komu padni a vytváral tlak, aby sa išlo po každom bez rozdielu a netlačil na nezávislé inštitúcie), na nezávislé inštitúcie útočil legislatívne Sulík a potom jeho ministerka Kolíková aj inštitucionálne. Z tohto pohľadu skutočnosť, že sa voči nim vyhranil Matovič možno vnímať práve ako potvrdenie jeho večného rebelstva ale aj potvrdenie tlaku, aby sa išlo po každom a nikto už sa nestal novým vlastníkom štátu, ktorý bude označovať nových neželaných (a teda šikanovaných) ale ani nových chránených ľudí. Túto snahu mal len Sulík a jeho kádre (hoci občas sa na tom oportunisticki snažili zviesť aj iní – a to Sulík chcel využiť aj ako dymovú clonu).

To má však ďalšie dôsledky – v istom poblúznení si všetky politické elity vybrali stranu – buď protificovskú alebo proficovskú a na tomto naratíve sa pokúšajú formovať tému tohtoročných volieb. To je jednoznačné víťaztvo politickej agendy Igora Matoviča, ktorý takto personifikoval boj o charakter štátu. Tak však otázka nestojí, ale tak bude znieť odpoveď Slovenska a Slovákov. Je to v dôsledku toho, že pred piatymi rokmi nikto poriadne nepočúval ulicu a jej volanie po Slušnom Slovensku. Ja som na tých stretnutiach bol a minimálne polovica z nich boli voliči SMERu, teda vtedy jedinej relevantnej ľavicovej strany. Nesprávne sme si teda výsledky volieb personifikovali do hlasovania o Ficovi, keď v skutočnosti Slovensko je silno sociálne cítiace a teda vo svojej podstate ľavicovo orientované. S tým súvisí aj skúsenosť z komunizmu – Slováci mali odpor k diktatúre a neslobode, ale prvý kraj sa väčšina spojila aby spoločne budovali a mali sme sa všetci lepšie.  Ale veľká časť Slovákov nevolí SMER (a dnes Hlas či PS) kvôli Ficovi či Pelegrínimu, ako sa nesprávne interpretuje ale kvôli ľavicovej politike a jej výsledkoch a schopnosti spájať sa za vyšším cieľom a spoločným dobrom. A tí istý Slováci, ktorí volia ľavicový SMER sa postavili proti Ficovi a za Slušné Slovensko. Aký dojem je však z tejto vlády a vlastne celej politickej ponuky, ktorá má šancu uspieť vo voľbách?

A tak môžeme dospieť k nasledovným záverom:

• Slovensko odmieta akúkoľvek formu diktatúry a nespravodlivosti a snahy o únos štátu a spoločnosti
• Najbližšie voľby bude rozhodovať zápas o ľavicového voliča, teda medzi SMERom, HLASom a PS
• Relevantné záujmy a hodnoty na ktorých sa bude rozhodovať o ďaľšom osude Slovenska prebehne na troch vektoroch:

1. Medzinárodná politika: európske smerovanie vs. euroskepticizmus; atlantické ukotvene vs. neutralita vs. proruské smerovanie
   ľavica: pro európsky SMER, HLAS aj PS; pro atlantické PS, neutralistický HLAS a proruský SMER
   pravica: proeurópsky Demokrati, KDH a OĽANO, euroskeptická SaS; proatlantické OĽANO a Demokrati, amorfná SaS aj KDH
   populisti: protieurópsky aj protiatlatický a proruskí Kotlebovci aj Republika, amorfné Sme Rodina
2. Vnútroštátna politka: kultúrne resp. odborné reformné snahy; demokratické resp. nedemokratické smerovanie
   ľavica: kultúrne PS, reformný HLAS a konzervatívny SMER; demokratický HLAS a PS, pochybný SMER
   pravica: kultúrna SaS, OĽANO aj KDH, reformný Demokrati (abstrahujem od kvality osobností!); všetci nominálne prodemokratický
   populisti: (ne)kultúrna Republika aj Kotlebovci; protidemokratická Republika aj Kotlebovci, amorfné Sme Rodina
3. Lídri a predstavitelia jednotlivých strán: kádrovanie si odpustím; len naznačím, že tu sa bude prejavovať výlučne hlasovanie o dôvere jednotlivých politikov ako reprezentantov strán.

Povolebná koalícia bude formovaná nielen percentuálnymi ziskami (volebným výsledkom) ale aj schopnosťou sa spojiť za spoločným cieľom. Z charakteristiky jednotlivých strán to znamená, že ak nemá vzniknúť ľavicový blok (ktorý jednoznačne dominuje) tak musíme zanechať klasické politologické úvahy. Rozhodovať sa bude tak, že s výnimkou extrémistov si všetci sadnú za jeden veľký stôl a budú hrať hru na Čierneho Petra; súčasťou pravidiel bude aj upustenie od politickej šikany a prenasledovania. Otázkou je, ako bude voliť väčšina Slovákov – či na základe programu, kedy sa dajú očakávať nepredvídateľné výsledky na základe rôznych kombinácií prvých dvoch faktorov; alebo na základe výberu menšieho zla na základe osobných preferencií s predstaviteľmi týchto politických strán. Tu je aj dôvod, prečo bývajú veľké rozdiely medzi prieskumami verejnej mienky a reálnymi voľbami – Prieskumy verejnej mienky sú robené impulzívne: na základe osobných preferencií a stotožnenia sa s politickými lídrami; reálne voľby však už viacej zohľadňujú racionalitu Slovákov, ktorí volia aj na základe hodnôt a na základe dôležitosti ďalších ukazovateľov na základe vyššie naznačených faktorov.

Netrúfam si predpovedať, ako bude hra na Čierneho Petra prebiehať; dovolím si len predpovedať ako začne a kto ako prvý dostane Čierneho Petra. Bude to Richard Sulík, lebo on je osobne zodpovedný za rozvrat proreformných vlád a povolebnú situáciu, ktorá favorizovla a SMER (ako v roku 2012 tak aj v roku 2023) a SMERO-HLAS nemá dôvod sa s ním spájať, keďže on je zároveň aj ten, kto ide tvrdo za politickou kriminalizáciou a mediálnou šikanou každého, kto sa mu znepáči. Nulový koaličný potenciál tak má jedine SaS ak v nej bude Richard Sulík (lebo pri jeho egu a neschopnosti tolerovať akýkoľvek odklon od jeho názoru nikdo nebude veriť SaS, v ktorej je Richard Sulík) a Kotlebovci. SaS sa z toho môže dostať len tak, že o týždeň si zvolí nového predsedu a do volieb Sulíka úplne marginalizuje až vypudí. Teda presne to, čo urobil Pelegríny vyhraňovaním sa voči SMERu. Lenže SMER po voľbách a ešte aj pred dvomi rokmi úplne toxický sa spätne dostal do hry hlavne vďaka Sulíkovmi machiavelizmu ktorý chcel zničiť každého, kto sa Sulíkovi dostal do cesty (či to bol Občan S, alebo Matovič, alebo Za ľudia či Fico) – proste tak kombinoval, až to prekombinoval. A to vedia všetci. Tým sa však spätne potvrdzuje moja téza o rovnováhe (dokonca až karmickej) s akou Slováci rozhodujú o skutočne dôležitých veciach týkajúcich sa celého Slovenska a jasnom smerovaní: demokratickom, európskom, občianskom a slušnom Slovensku. Taká bola a je spoločenská objednávka a to je faktor, ktorý je v tomto období určujúci a spôsobí ešte dalekosiahlejšie zmeny ako je len zmena vo vláde. Zmení sa paradigma spoločenského povedomia a spôsobu dosahovania celospoločenských konsenzov. Vidíme, že už nielen Ján Budaj so svojimi aktivistami, či prezidentka so svojou Pezinskou skládkou, ale aj Demokrati majú za podpredsedníčku predstaviteľku občianskeho sektora. Každý z politikov chce získať nálepku občianskeho aktivizmu – avšak na Slovensku je takýmto aktérom len jedna osoba – Občan S, ktorý je však apolitický. Do budúcna to však znamená, že úspešní budú tí, ktorí budú nestranní odborníci, ktorým pôjde o vec spoločného blaha – oni budú spoločenským tmelom, ktorý bude spájať Slovensko a Slovákov. Môžu sa však všetci hrať na občianskych aktivistov – keď všetci do jedného sa skutočného Občana S nezastali a oportunisticki čakali, ako dopadne boj Občana S so Sulíkom. Dopadol tak, že vyhral Občan S. Občan S rozhodol, že budúcnosť majú len takí aktivisti, ktorí sú apolitickí a ide im o nejakú vec celospoločenského významu a záujmu, ktorí za týmto cieľom budú spájať a pôjdu aj osobným príkladom. Občan S rozhodol, že politici majú slúžiť ľudu a občanom a Občan S rozhodol, že si vyhradzuje právo kontroly a korekcie. Občan S svojim príkladom ukázal nielen že sa to dá, ale aj ako sa to dá tak, aby sa zachovalo demokratické Slovensko a právny štát a to všetko navyše slušne a pri vysokých morálnych štandardoch.

Zároveň si dovolím tvrdiť, že skúsenosť, ako nás politici oklamali s referendom o ukotvení možnosti odvolania vlády referendom a žalostnými výsledkami tejto vládnej koalície, bude to súboj o vyslovenie dôvery alebo nedôvery tejto vláde; súčasne sa však premietnu očakávania do ďalšieho obdobia: proeurópske nastavenie, demokratické nastavenie, reformná odbornosť. A to skutočne vytvára predpoklady pre to, že víťaznou koalíciou bude HLAS+PS+Sme Rodina+KDH pričom HLAS aj Sme Rodina bude pragmatické jadro a PS a KSH budú dávať tomu rozmer dialógu o kultúrnych a civilizačných otázkach, ktoré sa budú spoločnosti predkladať ale ich vzájomným rušením ani jedna nebude mať navrch.

Pre všetkých, ktorých chytá po mojej analýze úzkosť: žiaden strach – Slovensko je naozaj demokratické. Nedovolili sme ani jednému získať dominanciu a približne rovnaký výtlak majú reprezentati každého smerovania (ľavica, pravica a populisti s extrémistami) sa vzájomne vylučujú a blokujú (mexický stand-off?). To však znamená, že tieto voľby budú voľbami o ďalšom charaktere Slovenska a ak sme sa niečo o sebe naučili, tak to, že v historicky rozhodujúcej chvíli sa rozhodneme vždy zásadne správne a to hlavne z dlhodobého (strategického) hľadiska.

To však znamená, že sa o Slovákov nebojím, lebo viem a dôverujem, že sa rozhodnú správne. Politici prichádzajú a odchádzajú, ale ľudia sú stále tí istý. A ak som vybadal nejakú tendenciu v našej histórii, tak len takú, že Slovensko smeruje do demokratického Sveta založeného na vzájomnom rešpekte, spolupráci a mieri, ľudských právach a občianskej spoločnosti. Ak nás moderné dejiny niečo naučili, tak, že sú len dva národy, ktoré dokázali počas svojich dejín globálne zabezpečiť projekciu svojich záujmov do globálneho Sveta: Židia (Izraeliti) a Slováci. Oba svoju historickú štátnosť na dlhý čas stratili, aby ju v novom Svete znovu získali; ale stáli boli a svojim národným záujmom podriadili chod Sveta a dokázali Svet prinútiť, aby ich počúval. To nám dáva trochu nádeje ale aj ukľudnenia.

Na Slovensku totiž vieme, že žiadna kaša sa neje taká horúca ako sa uvarí. Vo výsledku tak bude platiť na Slovensku praktická adaptácia filmu Císařův pekař – Pekařův císař; politici ale aj podnikatelia sa budú musieť radiť ako s odborníkmi tak aj obyčajnými ľuďmi tak aby sa naplnila záverečná pieseň tohto filmu ten robí to a ta zas toto – a keď sa všetci spojíme, dokážeme všetko.. Metódami demokracie a občianskej participácie; vzájomným rešpektom a snahou o spoločnú prosperitu.

Marcel Slávik, predseda Združenia domových samospráv