T. Chester: Hmatateľná pravda (Čitateľský denník 15/2023)
„Večera Pánova nie je len čin, prostredníctvom ktorého si pripomíname Kristovu smrť. Čin pripomínania mení tých, ktorí sa ho zúčastňujú. Vedie to k formovaniu identity. Umožňuje, aby prítomnosť bola formovaná minulosťou. Začleňuje nás to do príbehu. Rovnako jako Večera Pánova spája nebo a zem skrze Duchom umožnené spoločenstvo, spája tiež minulosť a prítomnosť tým, že nám Duch pomáha pamätať si.
Gettysburgský prejav sa bežne prednáša na školách naprieč Spojenými štátmi. Aký to má efekt? Formoval mladých Američanov generáciu za generáciou tým, že im dával povedomie národnej identity a posilňoval hodnoty slobody a demokracie. Záleží aj na tom, že tento prejav sa neučí len doma, ale prednáša sa tiež verejne. Tí, ktorí sú doma, sú spojení s tým, čo sa deje na pódiu. Pripomínanie podobným spôsobom formuje Boží ľud.“
Zatiaľ čo rímsko-katolícka teológia hovorí v súvislosti s eucharistiou o transsubstanciácii, prepodstatnení chleba a vína na skutočné telo a krv Krista, tá protestantská je odlišná. A nejednotná. Luther ju popisuje ako fyzickú prítomnosť bez premeny podstaty (konsubstanciácia), Zwingli len ako slávnostnú spomienku cirkvi na veľkonočné udalosti. Ján Kalvín, ktorého teológia mi je asi najbližšia, stojí niekde uprostred — označuje Večeru Pánovu za sviatosť, pri ktorej je Kristus prítomný, ale duchovne.
Ak vás ale tieto historické exkurzy do dejín teológie príliš nezaujímajú, nemusíte sa báť — Hmatateľná pravda ich spomína len okrajovo. Podstatnú časť tejto knihy zameranej na sviatosti krstu a eucharistie tvoria kapitoly venované súčasnosti. Aký dopad na cirkev i jednotlivcov majú také obyčajné látky ako chlieb, víno a voda?
Teológ Tim Chester rozoberá niekoľko základných rozmerov sviatostí — zhmotnenie neviditeľných duchovných skutočností, slávenie utužujúce spoločenstvo, stolovanie a vyznanie, slávnostné pripomínanie život meniacich Božích zasľúbení. Zároveň trefne poukazuje aj na takú „neduchovnú“ vec ako zapájanie ďalších ľudských zmyslov do života viery — čuch, chuť, zrak a hmat. Božie sľuby tak môžeme nielen čítať či počuť, ale aj ochutnať a dotknúť sa ich.
Obzvlášť pre protestantských krédobaptistov je dôležitá pripomienka toho, že krst nie je našim krokom, ale tým Božím; to nie my sa krstíme, ale nás krstia. Krst sa robí pre nás, no nerobíme ho my. Krásny obraz spasenia, vďaka ktorému mohol Luther v časoch svojej veľkej duchovnej krízy vykrikovať „Som pokrstený!“.
T. Chester: Hmatateľná pravda
Porta Libri, 2022
144 strán
70 %
plusy
• stručný historický exkurz
• základ významu sviatostí
mínusy
• miestami príliš abstraktné úvahy
Čitateľský denník vo forme podcastu môžete počúvať na:
Spotify, SoundCloude, Apple alebo Google podcasts.
Moju výtvarnú tvorbu môžete sledovať na:
Facebooku alebo webe.
