Život so schizofréniou je ako snaha zabehnúť maratón s oceľovou guľou na nohe. Zaslúži si to rešpekt

Schizofrénia je závažným ochorením, ktoré ovplyvňuje správanie, myslenie aj emócie. Peter, rozhľadený mladý muž a športový nadšenec, trpí kontinuálnou formou schizofrénie, čo znamená, že sa uňho neustále vyskytujú určité príznaky. V rozhovore porozprával o tom, ako sa v jeho prípade ochorenie rozvinulo, aká bola následná reakcia okolia, a čo mu pomáha schizofrénii čeliť.

Predstavil by si sa, prosím? Prezraď o sebe čokoľvek, čo uznáš za vhodné, a hovor len toľko, koľko je ti príjemné.

Volám sa Peter Kozoň, narodil som sa v Martine. Od piatich rokov bývam v Strečne, kde som chodil aj na základnú školu, no len na prvý stupeň. Druhý som už absolvoval v Žiline ako žiak matematickej triedy. Pokračoval som štúdiom na bilingválnom gymnáziu a napokon študoval medicínu. Lenže s tou mi to nevyšlo. Namiesto toho som vyštudoval odbor stráž prírody na Žilinskej univerzite.

V poslednej dobe ma priťahujú adrenalínové športy ako napríklad jaskyniarstvo, skalolezectvo alebo freeride lyžovanie. Ďalej posilňovanie, turistika, trail running, hudba či prírodné vedy.

Zámerne sme si vybrali kaviareň, kde sa smie fajčiť. Vravel si mi totiž, že fajčenie ťa upokojuje – a podobne to vraj majú ďalší pacienti s takouto diagnózou. Akú máš presne diagnózu?

Mojou diagnózou je paranoidná schizofrénia – s epizódami stredne ťažkých až ťažkých depresií. Momentálne už nezažívam psychotické ataky, ale stále sú prítomné ďalšie symptómy: depresie, úzkosti a strach, prípadne paranoja.

Rozprávame sa v Bratislave. Ty si totiž navrhol, že si sem rád urobíš výlet, aby sme nemuseli viesť online rozhovor a videli sa naživo. Ako si zvládol cestu sem?

Je pravda, že psychiatrickí pacienti dokážu mať problém aj s takým úkonom, akým je obyčajná cesta vlakom. Prejavovalo sa to aj u mňa, ešte v začiatkoch môjho ochorenia. Nechcel som odchádzať z domu, lebo som to ťažko znášal. Nevedel som si predstaviť, že by som odišiel napríklad do zahraničia. Postupne sa to však upravovalo. Pravdaže, aj v súčasnosti, počas ťažších epizód, nerád odchádzam príliš ďaleko, no kedysi to bol oveľa väčší problém.

Nielen cestovanie. Dokonca obyčajné práce mi spôsobovali ťažkosti. Jednoduché maličkosti mi pripadali ako neriešiteľný problém. Aj tieto prejavy sa často vyskytujú.

Ako vyzerá tvoj bežný deň?

Momentálne chodím každý pondelok na denný psychiatrický stacionár v žilinskej nemocnici. No a zvyšný čas už využijem na spomínané koníčky. Záleží od počasia alebo od toho, či majú čas kamaráti. Ale napríklad na turistiku a lyžovanie chodievam bežne aj sám. Behať taktiež.

Bývam v rodinnom dome, máme záhradu a malý pozemok, takže si všetko dopestujeme. Okolo chalupy je skoro stále nejaká robota, ktorej sa venujem. Takže čas mám vyplnený, nenudím sa.

Spomenul si kamarátov. Ako reagovali, keď sa dozvedeli o tvojej diagnóze?

Moje psychické problémy sa začali počas štúdia na gymnáziu. Bolo to v maturitnom ročníku, choroba sa mi prejavila ešte pred maturitou. Keď som bol hospitalizovaný, pre kamarátov to bol, pochopiteľne, šok.

No inak si myslím, že to berú s nadhľadom. Nikdy som nemal žiadny problém s tým, že by ma niekto ohováral alebo si zo mňa robil posmešky. Berú má ako seriózneho človeka a najmä kamaráta.

Osobne nemám problém podeliť sa so svojou skúsenosťou s inými ľuďmi, neskrývam ju a považujem sa za úprimného.

Čo ti najviac pomohlo zlepšiť stav a stabilizovať ochorenie?

Moje ochorenie prakticky nie je stabilizované, keďže mám kontinuálnu formu schizofrénie. Stále sa vyskytujú nejaké príznaky. Ale na zlepšenie stavu mi veľmi pomáhajú športové záujmy, ktoré som spomínal. Ďalej je to aj viera a sociálne zázemie.

Užívaš lieky?

Mám farmakorezistentnú formu schizofrénie. Postupne som vystriedal takmer desať druhov antipsychotík aj desať druhov antidepresív. Užíval som tiež stabilizátory nálady a lieky pre zlepšenie spánku. No už pár rokov mám úspešne nastavenú stabilnú dávku antipsychotík aj antidepresív, ktoré denne užívam. Sú to klozapín, kvetiapín a duloxetín.
Poruke mám aj liek na upokojenie a stlmenie úzkosti – ten si však dávam len v tých najhorších prípadoch.

Mal si problémy so spánkom, úzkostné stavy či depresie. Predpokladám však, že tvoja diagnóza sa spája s rozsiahlejším spektrom symptómov. Je to tak?

Môžem povedať, že som zažil naozaj všetky možné druhy chorobných psychických príznakov okrem pravých halucinácií. Od paranoidných či religióznych bludov až po hypochondrické bludy.

Moje ochorenie prepuklo prejavom ťažkej depresie. Mal som šťastie, že som sa včas dostal k dobrej psychiatričke, ktorá mi predpísala vhodné lieky. A dá sa povedať, že v hodine dvanástej, pretože sa to vystupňovalo do štádia suicidálnych stavov.

Okrem už zmienených prejavov sa dostavili aj úzkostné stavy, obsedantno-kompulzívne stavy či poruchy spánku. Tiež aj kognitívne poruchy ako problémy s koncentráciou a pamäťou.

Religiózny či mesiášsky blud je stav, v ktorom je človek presvedčený, že je spasiteľom. Ako sa to prejavovalo v tvojom prípade?

Ako som vravel, moje ochorenie prepuklo akútne. V jeden deň mi nebolo nič, na ďalší už sa spustila celá reťaz rôznych prežitkov. Postupne sa vo mne v priebehu hodín vybudovalo presvedčenie o tom, že svojou smrťou zachránim množstvo ľudí. Stanem sa pomyselným obetným baránkom. A v tých chvíľach som s tým bol nielenže zmierený, dokonca ma pomyslenie na to, že zomriem, uvádzalo do stavu pokoja.

A ako sa prejavili suicidálne tendencie?

Vyskytli sa určité idey, ale pomerne abstraktné, ktoré nikdy neprerástli v reálne činy. Po akútnom vypuknutí ochorenia sa to do veľkej miery zlepšilo, asi na dva týždne. Bol vtedy december. Po vianočných prázdninách som nastúpil do školy a zrejme následkom toho sa mi obnovili viaceré príznaky. Až prišiel deň, počas ktorého som sa ocitol v mimoriadne depresívnom stave, a bez akejkoľvek logickej príčiny som sa rozplakal. Keď to videli rodičia, usúdili, že je to vážne. Otec ma vzápätí zobral k psychiatričke, ktorá mi predpísala lieky.

Vieš, ja som spočiatku všetkým týmto zážitkom nepripisoval žiadny mimoriadny význam. Myslel som si, že to súvisí nanajvýš s depresiou. No keď mi doktorka predpísala antipsychotiká, bol som nútený uvedomiť si, že ide o závažnejší problém. A vtedy započala cesta, počas ktorej som vyskúšal najrôznejšie druhy liekov, až kým sa nepodarilo nájsť také, ktoré mali u mňa dostatočný účinok.

Bol si dva razy hospitalizovaný. Prvý raz v roku 2004. Ako to v tých časoch vyzeralo na psychiatrii?

Na psychiatriu som prišiel na podnet svojej psychiatričky po sérii psychotických atakov. Umiestnili ma na otvorené oddelenie, takzvané céčko. Pôvodne ma vraj chceli dať na uzatvorené oddelenie, takzvané áčko.

Tiež som bol hospitalizovaný, ale pomerne nedávno. Najprv som strávil nejaký čas na uzavretom oddelení, potom ma presunuli na otvorené oddelenie so zvýšeným dohľadom, takzvané béčko. Čiže tento systém rozdelenia oddelení na A, B a C fungoval už vtedy…

Presne tak. V mojom prípade išlo o zmiešané mužsko-ženské otvorené oddelenie C. Avšak nepamätám si z toho obdobia mnoho. Chodil som totiž na liečbu elektrošokmi, takzvanú elektrokonvulzívnu terapiu. Počul si, ako sa o elektrošokoch vraví, že vymazávajú pamäť? V mojom prípade to potlačilo len krátkodobú pamäť.

Spomínam si, že počas hospitalizácie som začal podliehať bludu, ktorý sa týkal konkrétnej osoby na oddelení. Bol som presvedčený, že istá pacientka je bosorka, ktorá ma chce urieknuť, a ja jej musím uniknúť. Preto som mal dojem, že musím predstierať zlepšenie stavu, aby ma čím skôr prepustili. Ten blud potom, samozrejme, pominul. A neskôr sme sa na tom spolu s mojou psychiatričkou dokázali zabaviť.

V čom sa líšila tvoja druhá hospitalizácia z roku 2007 od tej prvej?

Najprv môžem povedať, čo mali spoločné. Aj táto hospitalizácia prebehla na jeseň. Práve v tomto ročnom období mám sklony k relapsu. Je to vraj pomerne bežné a mnohí pacienti to majú podobne. Niekto má horšie stavy na jar, niekto na jeseň.

Na druhú hospitalizáciu som sa odhodlal sám. Cítil som, že už svoje stavy nezvládam sám a potrebujem odbornú pomoc. Pobyt v nemocnici som strávil na uzavretom mužskom oddelení, na áčku. Opäť som poberal elektrošokovú liečbu. Avšak zakaždým to bolo o dohode, najprv sa ma spýtali, či s podstúpením takejto terapie súhlasím. Bol som za. No po štvrtej dávke elektrošokov som začal cítiť, že to vo mne vyvoláva nepríjemné stavy – dnes už presne nedokážem opísať, aké – tak som požiadal, aby sme v terapii nepokračovali.

Na tomto áčkovom oddelení som bol približne týždeň. Našiel som si tam dobrého kamaráta, s ktorým sa stretávam dodnes.

V uplynulých rokoch sme čelili koronakríze, pričom toto obdobie spôsobilo zhoršenie stavu u mnohých psychiatrických pacientov. Ovplyvnilo to aj teba?

Mal som obavy o svojich blízkych, bál som sa, aby neochoreli. To asi bezprostredne nesúviselo s mojou diagnózou, bol to zrejme prirodzený strach, aký zažívali aj mnohí ďalší. Psychické problémy mi to, myslím, nezhoršilo.

Vieš, aj keď už nečelíme pandémii, u mňa sú obavy o rodičov prítomné pravidelne. Niekedy sa proste len obávam toho, aké to bude, keď zostanem sám, bez ich pomoci.

Chápem. S mnohými psychiatrickými ochoreniami sa spájajú predispozície, ktoré sú často dedičné. Ako je to v tvojej rodine?

Mám zrejme dosť silnú genetickú záťaž. Môj strýko trpí schizofréniou a môj otec má takzvanú larvovanú depresiu, ktorá sa prejavuje fyzicky. Keď u mňa prepuklo ochorenie, príbuzní si asi začali lepšie uvedomovať, aké je to bremeno aj pre strýka, aj pre otca.

A keď sme pri tom, samozrejme, aj moji príbuzní majú zvýšené predispozície k schizofrénii. Lenže samotná genetická predispozícia nestačí, aby sa schizofrénia prejavila, vždy ide o spleť viacerých faktorov.

Si v kontakte s ďalšími ľuďmi s psychiatrickou diagnózou?

Jasné, napríklad vďaka tomu psychiatrickému stacionáru. To sa dá označiť ako čiastočná hospitalizácia, človek prichádza dobrovoľne a na obmedzený čas. V tomto prípade asi päť hodín. Stretnem tam veľa ľudí s podobnými diagnózami a mám odtiaľ veľa priateľov. Takže minimálne v pondelok som s nimi v kontakte. A v stredy mávame stretnutia združenia Mozaika, kde sú angažovaní ľudia s psychiatrickými diagnózami a ich príbuzní.

Si aktívny v sfére športu, ale naznačil si mi, že by si sa rád angažoval aj v oblasti osvety ohľadom duševného zdravia.

Vlastne aj preto som rád, že robíme tento rozhovor, už dlhšie som sa chcel na niečo podobné podujať. Dúfam, že to dokáže niekomu z ľudí, ktorí to čítajú, pomôcť.

A v budúcnosti by som veľmi rád participoval napríklad aj na nejakej štatistike alebo výskume, ktorý by sa týkal môjho ochorenia, ako napríklad MRI mozgu a podobne.

Limitovala ťa tvoja diagnóza pri štúdiu medicíny?

Medicínu som začal študovať práve preto, že ma začala baviť psychiatria a chcel som získať špecializáciu v tomto odbore. No už na začiatku som si uvedomoval, že to bude komplikované. Potvrdilo sa mi, že je to odbor, do ktorého sa študent musí vložiť celý a venovať mu skoro všetok čas. V mojom prípade bolo problémom, že sa mi sezónne zhoršoval psychický stav, takže som nebol schopný plnohodnotne zvládať natoľko náročné štúdium. Vydržal som tam asi tri mesiace, ale aj tak to bola zaujímavá skúsenosť.

Si spokojný so svojim momentálnym životom?

Áno. A to vďaka všetkým svojim záľubám. Všímam si, že mnohí iní pacienti s podobnou diagnózou, zvyknú byť oveľa pasívnejší. Možno im na rozdiel odo mňa chýba motivácia.

No ak mám komplexnejšie popísať kvalitu svojho života, treba povedať, že približne polroka sa cítim dobre alebo aspoň neutrálne, symptómy ma natoľko nezaťažujú. Lenže druhá polovica roka prináša depresívno-úzkostné stavy. Vtedy mám problém donútiť sa k aktivitám. Spočíva to však v tom, že sa dokážem prekonať. Viem totiž, že ak to urobím, nebude to márne. Prinesie mi to uspokojenie. No je to boj.

V ktorej polovici roka si teraz?

Musím povedať, že uplynulý rok 2022 som zažil dosť zlú jar aj leto, neustále som čelil nepríjemným stavom. No a, samozrejme, jeseň.

Teraz je rok 2023, je tu jar, takže sa ocitám v tej lepšej časti roka. Nemusím sa do vecí až tak nútiť, idú hladšie a mám z nich aj väčšiu radosť.

Máš nejaké životné plány? Hoci aj maličkosť, ktorú by si chcel vyskúšať?

V prvom rade by som chcel naďalej žiť pokojný život. Ale určite chcem rozvíjať aj svoje záľuby. Momentálne je lyžiarska sezóna a to je asi môj top koníček, dúfam, že tento rok sa mi podarí lyžovačka v Alpách. Tam túžim ísť už dlho. A ako lezec by som chcel vyskúšať zahraničné lokality.

Veľmi si cením tento rozhovor a ďakujem ti zaň. Chceš na záver niečo odkázať čitateľom?

Chcem podotknúť, že schizofrénia je závažné ochorenie, ktoré má dopad na celkové fungovanie človeka – od vnímania, myslenia, cez emócie, kognitívne funkcie až po sociálne prežívanie. Človek so schizofréniou čelí väčšiemu množstvu prekážok než iní.

Život so schizofréniou by som prirovnal k snahe zabehnúť maratón v kvalitnom čase s oceľovou guľou na nohe. Prípadne môžem schizofréniu opísať ako upadnutie do nočnej mory, z ktorej sa nedá zobudiť. Bol by som rád, keby si to ľudia uvedomovali, a ak majú v okolí niekoho s takouto diagnózou, prejavili mu pochopenie a rešpekt.

Respondent: Peter Kozoň

Jazyková korektúra: Dušan Šuster

Odborná korektúra: MUDr. Juraj Marček

Fotografie: archív Petra Kozoňa

Tieto rozhovory sú súčasťou činnosti OZ Psychiatria nie je na hlavu. Ak aj vy máte príbeh, s ktorým by ste sa radi podelili, napíšte nám. Ak ste fanúšikmi či fanúšičkami osvety v oblasti duševného zdravia, nezabudnite nás sledovať na Facebooku a Instagrame. Páči sa vám naša činnosť a radi by ste nás finančne podporili? Môžete tak spraviť na našom transparentnom účte. Ďakujeme!

Respondent súhlasil so zverejnením svojho mena. Názory respondenta sa nemusia výlučne stotožňovať s názormi občianskeho združenia.