Denník N

Cestou do Praveku sa dozviete veľa o minulom storočí

Román dojíma čitateľov na celom svete, ale pochopiteľný je podľa mňa hlavne v strednej a východnej Európe.

Mýtus sa dá definovať ako tradičný rodový epický útvar, ktorý by mal vysvetľovať vznik, pôvod a podstatu nejakého prírodného alebo sociálneho javu.

V dávnej minulosti suplovali mýty funkciu historiografie a nárokovali si tiež všeobecnú platnosť, hoci využívali vyslovene obrazné predstavy, nerozlišujúce medzi reálnym a nereálnym.

Pre mýtus bolo okrem iného ešte typické, že ľudské vlastnosti boli pripisované aj veciam a javom, že život a pociťovanie bolo vlastné všetkým veciam prírody a tiež že pre prírodu i spoločnosť platili rovnaké zákony.

Z hľadiska vnímania dejín sa mýtus uzatváral do cyklickosti, čo je v rozpore so svetom moderného (historického) človeka, ktorý vedome a z vlastnej vôle dejiny tvorí, na rozdiel od človeka tradičného (predhistorického), ktorý sa proti dejinám bránil tým, že ich periodicky anuloval, a to opakovaním kozmogónie a periodickou regeneráciou.

Moderný (historický) človek vystavený vlastným dejinám sa s nimi musí neustále vyrovnávať, pričom na tento účel mu slúži niekoľko tvorivých a praktických prostriedkov. Jedným z nich je aj literatúra, ktorá nemá problém do svojho tvorivého procesu poňať aj mytologické ingredencie.

Tak v ľudskom svete vzniklo aj niekoľko čisto beletristických mytológií, ako napríklad Stredozem, Západozem, Zemeplocha alebo daždivé Macondo, a tiež mnoho iných, skôr lokálnych literárnych mytológií.

olga_tokarczuk_pravek_a_ine_casyJednu takú stredoeurópsku stvorila aj poľská spisovateľka Olga Tokarczuk, ktorá je jednou z najčítanejších a kritikmi najlepšie hodnotených poľských autoriek. Sama Tokarczuk má podľa mňa k mýtom blízky vzťah, čo dokazuje aj jej veľmi pozitívne hodnotený román Pravek a iné časy, preložený do vyše dvadsiatich jazykov.

Mýty v jej prevedení predstavujú archetypálny vzor diania, podľa ktorého sa veci dejú. Jej alternatívna mytológia stredoeurópskych dejín je zasadená do Praveku – dediny geograficky umiestnenej kamsi uprostred Poľska a časovo do obdobia medzi prvou svetovou vojnou a osemdesiatymi rokmi 20. storočia.

Pravek je akýmsi stredom sveta, kde sa všednosť preplieta s mysterióznosťou, prítomnosť s mýtom a každodenný život je dôležitejší ako veľké udalosti, hoci tieto udalosti majú na život ľudí často osudový dosah.

Z tohto mikrosveta akoby nebolo cesty von. Aj tí, ktorí sa o to pokúsili, zastali vždy pred jeho hranicou a tam akoby zaspali a zasnívali sa, že idú ďalej. Po istom čase sa zobudili, vrátili sa opäť do Praveku a svoje sny považovali za spomienky z ciest.

Napriek tejto nepriechodnosti, svet do Praveku pravidelne prichádza v podobe vojny, okupantov, „osloboditeľov“, osloboditeľov a novátorov (ideológov). V búrlivom dvadsiatom storočí tak bojuje v Praveku niekoľko pokolení, niekoľkých rodín o šťastie i budúcnosť.

Ich zápas s dejinami je vždy popretkávaný metafyzikou a magickým realizmom, a ich osudy tak vytvárajú univerzálny príbeh o čase, pominuteľnosti a ľudskom osude, pričom sa nedá povedať, že by autorka implicitne vnucovala čitateľovi vlastné metafyzické „pravdy“ coelhovského charakteru, aj keď pár sa ich v texte určite nájde.

„Boh to je len dobrý účtovník, a stráži si rubriky „má dať“ a „dal“. Zúčtovanie musí sedieť. Čo sa stratí, to sa narodí…“

V próze skôr prevládajú explicitné úvahy o živote na prahu zrelého veku, ktorým sa občas nevyhnú ani transcendentné súvislosti. Ani tie však nepôsobia rušivo, naopak podnecujú k vnútorným úvahám, pretože v konečnom dôsledku tento typ beletristickej literatúry je vlastne na tento účel určený.

„Okolo štyridsiatky dochádza k prelomu. Mladosť sa vo svojom napätí, vo svojej sile trápi sama nad sebou. V ktorúsi noc alebo ktorési ráno človek prekoná hranicu, dosiahne svoj vrchol a urobí prvý krok dole – k smrti. Vtedy sa objaví otázka: schádzať pyšne s tvárou obrátenou do temnoty, alebo sa otočiť za tým čo bolo, predstierať, že to nie je temnota, ale iba svetlo, čo zhaslo v izbe“.

Autorka osídlila svoj román množstvom postáv, ktoré tvoria genealógiu viacerých rodín. Protagonistom, ale aj veciam a javom, sú periodicky venované celé kapitoly, ktoré Tokarczuk nazvala „časmi“.

Myslím si, že román Pravek a iné časy je prózou, ktorú by sme na základe charakteristických znakov mohli žánrovo zaradiť do magického realizmu, keby však zároveň z tejto škatuľky nevybočoval svojou časovo-priestorovou lokalizáciou.

Táto jeho výnimočnosť je zároveň aj jeho paradoxom, pretože hoci román dojíma čitateľov na celom svete, je podľa mňa pochopiteľný skôr pre človeka žijúceho v strednej alebo východnej Európe. Aj preto tento román vrelo odporúčam čitateľom, ktorí vyhľadávajú poetiku v próze a zároveň nemajú problém s tieňom mágie v realite.

 

Olga Tokarczuk: Pravek a iné časy, Vydavateľstvo: Premedia, 2015, Preklad: Karol Chmel

Teraz najčítanejšie