Denník N

Prečo som hrdý na to, že som sa narodil v tejto krajine

aj o tom, prečo som vďačný aj za komunistov

Mám to šťastie, že som sa narodil v Československu. To je moja rodná krajina a mám túto krajinu nadovšetko rád. Pravdou však je, že je jej meno skloňované veľmi často s hnevom, odporom či s ľahostajnosťou. Čo sa týka Slovenska, fakt je taký, že väčšina mladých ľudí buď rezignuje alebo odíde. Nechcem riešiť čo s tým. Chcem len napísať, prečo to neplánujem urobiť ja.

Voči Slovensku som bol vždy skeptický. V škole ma nebavili slovenské dejiny ani slovenská literatúra. Myslel som, že všetko je lepšie za hranicami. U nás sa nič nedeje. Teda nič zaujímavé. Veľmi som sa mýlil.

V prvom rade, niekoľko desaťročí izolácie malo svoje výhody. Keďže ľudia nemohli spoznávať svet do šírky, mali možnosť spoznávať ho do hĺbky. V minulosti cesta na druhý koniec republiky mala možno väčšiu hodnotu ako dnes cesta na druhý koniec sveta. Ľudia v našej globalizovanej spoločnosti zľahostajneli voči tomu, o čom ich rodičia a starí rodičia snívali. Dnes je oveľa menší pôžitok kúpiť si cez internet hudbu, ako ju ťažko zháňať v časoch ilegality. Tá štipka dobrodružstva tomu dávala nádych výnimočnosti. Tým netvrdím, že za minulého režimu sa žilo lepšie. To z toho vôbec nevyplýva. Chcem len naznačiť, že som vďačný aj za toto temné obdobie v našej histórii. Som hrdý na to, že žijem v tzv. postkomunistickej krajine. Vraví sa, že všetko zlé je aj na niečo dobré. A tak to bolo aj s komunistami. Tým ako sa snažili mnohých ľudí umlčať sa spôsobom prirodzeného výberu vykryštalizovali výnimoční ľudia. Aj komunistami zatracovaná cirkev práve vďaka ním prežila istý typ katarzie práve vďaka svojej ilegalite. Ľudia si začnú veci vážiť až keď ich nemajú. Je to skúsenosť, ktorú západný svet nemá a na ktorú môžeme byť pyšní. Sme vďaka tomu o niečo silnejší, skúsenejší.

Ale sú aj iné veci, na ktoré som hrdý. Táto malá krajina produkuje veľmi kvalitnú inteligenciu. Obraz typického slovenského vidieckeho ožrana je zavádzajúci a mali by si to uvedomiť aj naše politické špičky. (Zatiaľ) nie všetci Slováci sú nerozmýšľajúci sebci. V kope štrku sa občas dajú nájsť aj diamanty. Máme veľmi kvalitnú hudbu, kvalitné divadlá (aj napriek dekadentným tendenciám, voči ktorým neúspešne bojujú v Banskej Bystrici), kvalitnú literatúru. Áno, som hrdý na to, že som Slovák.

No potom je tu korupcia, zdravotníctvo, oligarchia, školstvo, Fico, SNS, Kotleba a jeho protesty proti imigrantom, SIS ktorá nechce nič povedať, Vzdor, nefunkčné medzinárodné vzťahy, nízke platy, vlaky „zadarmo“, dlhy, vojna za našimi hranicami, protiteroristický balíček, populizmus…

A vravím si, že aj keď máme krásnu prírodu, nemáme štát, ktorý by ju chránil a aj keď máme inteligentných učiteľov, nemáme kvalitné univerzity a aj keď máme talentovaných umelcov, nemáme kvalitné publikum a čitateľov a aj keď máme výkonných športovcov, nemáme ochotu ich podporiť (pokiaľ to práve nie sú hokejisti alebo Sagan). Prečo sa vlastne čudujem, že mladá inteligencia odchádza? Pretože verím, že sa nikdy nemôžeme vzdať a verím, že vždy máme možnosť niečo zmeniť. Niečo. Aspoň to najmenšie. Aspoň seba.

Teraz najčítanejšie