Mať dobrého priateľa – to je veľká vec

Do Malaciek prichádzam s polhodinovým meškaním.

Nervy mám v kýbli.

Z diaľnice sa mi na prvý pokus nepodarilo odbočiť, a tak som to stáčala až kdesi pri Kútoch.

Som rada, že táto nečakaná kondičná jazda po boku sviatočných šoférov v nedeľu na obed sa už skončila.

Nervózne vystupujem z auta.

Pri bráne do zámockého parku ma víta útle žieňa v sivej bunde.

Milo sa usmieva a empaticky sa pýta na moju vodičskú skúšku ohňom.

Po chvíli jej vkladám do rúk mobil so zapnutou appkou na nahrávanie.

Vonku fučí, je sychravý zimný deň.

Modlím sa, aby pri prepise textu nebolo počuť iba dunenie vetra.

Prechádzka sa môže začať.

Ľudskosť v rodine

„Kto je Ľudka? Ľudka je mama na materskej s troma malými deťmi,“ pohotovo odpovedá na moju úvodnú otázku mladá žena pred tridsiatkou, ktorá vyštudovala učiteľstvo chémie a angličtiny, no zatiaľ jej chýba prax. „Zobrali sme sa s manželom, prišli deti, iné priority,“ rozpráva.

„Ja sama pochádzam z veľkej rodiny. Sme jedenásti súrodenci,“ zaskočí ma nečakane. Všimne si môj údiv a hneď dodáva: „Áno, je to šialené.“

Milo sa smeje a jemne prikyvuje hlavou.

„Nesmierne svoju mamu obdivujem za to, čo dokázala. Musela zabudnúť na seba a žiť iba pre nás. A nebolo to 3 či 4 roky, ale celé desaťročia. Je to brutál,“ rozpráva oduševnene, akoby ma chcela presvedčiť o náročnosti rodičovskej roly.

Nemusí.

Mám zatiaľ iba psa a už táto zodpovednosť je niekedy nad moje sily.

Zaujíma ma, čo je na fungovaní v mnohodetnej rodine najťažšie.

Odpovedá bez rozmyslenia: „Tá rutina je dosť masaker!“

Na chvíľu stíchne a potom prirodzene pokračuje.

„Kým sú deti malé, človek z daného kolotoča nedokáže vyjsť. Robí stále dookola tie isté aktivity. Perie, žehlí, varí, vychováva.

A navyše, nič za ním nevidieť. Uprace a o chvíľu je všade bordel. Navarí a hneď je všetko zjedené. Aj preto má láka možnosť ísť pracovať aspoň na polovičný úväzok do školy. Chcem mať pocit, že robím aj niečo iné ako iba prebaľovanie,“ rozosmeje sa.

Jej hlas sa nešíri celým parkom.

Práve naopak.

Smiech je skôr tichý, ostýchavý.

Úprimný.

Autentický.

Keď príde správny čas

Program BUDDY oslovil Ľudku ešte počas vysokej školy. Mala však pred ním veľký rešpekt. Nevedela, kam budú po univerzite smerovať jej kroky, a preto sa nechcela zaviazať.

Situácia sa zmenila, keď sa sama stala mamou a syn mal iba tri mesiace. V časopise Nota Bene našla článok o BUDDY dobrovoľníkoch a svoju šancu pomáhať si tentoraz nechcela nechať ujsť.

Odhodlaná si preto v septembri podala prihlášku a čakala, čo bude.

S trojmesačným synom v náručí a chuťou venovať svoj čas a pozornosť ďalšiemu dieťaťu.

Skamošte sa

Na jar sa po prvýkrát stretla so Zuzkou, dvanásťročnou slečnou, ktorá od začiatku základnej školy nebýva doma so svojimi rodičmi a štyrmi súrodencami.

„Spočiatku bolo naše zoznámenie trocha zvláštne. Mali sme sa skamošiť. Tu a teraz. Za prítomnosti koordinátorky programu a pani psychologičky,“ spomína Ľudka, akoby to bolo včera.

Po úvodných formalitách však dostali priestor porozprávať sa aj osamote.

A tam kdesi sa začal budovať silný priateľský vzťah mladej ženy s dospievajúcim dievčaťom.

„Spomínam si, že Zuzka si odo mňa na začiatku držala odstup. Nebrala som to osobne. Práve naopak. Vnímala som to ako prejav jej múdrosti. Nechcela som veriť, že toto zrelé dieťa má len dvanásť rokov,“ rozplýva sa a ja v jej mäkkom hlase cítim lásku a obdiv k svojej priateľke.

„Deti v detských domovoch sú podľa mňa nesmierne vyspelé. Museli asi rýchlo dospieť, otriasť sa a jednoducho ísť ďalej,“ uvažuje nahlas.

Chvíľu kráčame v tichu.

„Nerozprávam zle?“ opýta sa ma zrazu trochu zahanbene Ľudka.

Uisťujem ju o opaku.

Zhlboka sa nadýchne a rezkým krokom pokračujeme v prechádzke zámockým parkom.

Súčasť rodiny

V priebehu štyroch rokov, ktoré sa so Zuzkou pravidelne stretávajú, toho zažili už všeličo.

Rady doma niečo varia či pečú.

V lete sa chodia kúpať na jazerá. Alebo zájdu do kina.

Boli na výlete v Prahe.

Oslavujú spolu narodeniny, meniny či vysvedčká.

„Najradšej sa však iba prechádzame a rozprávame. Presne takto ako my dve teraz. Kráčame parkom a ústa nám melú. Vieme sa veľmi dlho a hlboko zhovárať,“ vraví a opäť sa potichu zasmeje.

V dôverných dialógoch pravidelne rozoberajú mužov, vzťahy, emócie, vnútorné prežívanie či rôzne duchovné témy.

Navyše, Zuzka už za ten čas stihla spoznať skoro celú Ľudkinu rodinu.

„Od prvého momentu som vedela, že chcem, aby bola súčasťou našej veľkej rodiny. Takže prirodzene s tým prišli aj pozvania na rodinné udalosti,“ dodáva. „So súrodencami sme veľmi súdržní. A preto úprimne chcem, aby to zažila a vnímala aj ona,“ vraví Ľudka.

Skúška života

Ľudka zrazu zvážnie a spomalí.

Zimný vietor hlučne šantí s korunami stromov.

Zisťujem, že tento rok bol pre ňu veľmi náročný.

„Tragicky mi zahynul brat. V ten istý týždeň nás opustila manželova krstná a o pár dní nato sa konala svadba môjho švagra. Prežívali sme preto riadny kokteil emócií,“ vymenúva.

Napriek náročnej životnej situácii z nej cítim akúsi rozvahu a pokoj.

„V tom období som si uvedomila, aký skutočne dobrý vzťah so Zuzkou máme. Že to nie je iba o prechádzkach a rozhovoroch o frajeroch,“ vraví pomaly.

Dôkladne vyberá každé slovo.

„Veľmi si vážim, že sa vieme porozprávať aj o vážnych veciach. Nielen ja Zuzke, ale aj ona mne dokáže prejaviť súcit či porozumenie,“ vyzdvihuje Zuzkinu schopnosť empatie.

Chvíľu kráčame v tichu, no na Ľudke vidno, že chce ešte niečo povedať. Premýšľa však, ako najlepšie vyjadriť to, čo cíti.

„Mať dobrého priateľa – to je veľká vec,“ vypadne z nej nečakane. Mierne kývne hlavou na súhlas a vykročí vpred.

Táto myšlienka v nás ešte chvíľu doznieva.

Líca ma začínajú štípať od silného vetra.

Točíme sa opačným smerom, aby nás poháňal zozadu.

Nemá zmysel bojovať s ním tvárou v tvár.

Život plný pravidiel

Pýtam sa na život v detskom domove. Aké to musí byť pre mladú dospievajúcu slečnu, žiť s ďalšími ôsmimi deťmi v takzvanom domčeku s vychovávateľmi.

Zuzka je vraj na svoj vek naozaj veľmi vyspelá a racionálne vie vyhodnotiť, že domov sa vrátiť nechce.

Je vďačná za to, čo má.

Bezpečie.

Stabilitu.

„Aj keď svet, v ktorom žije, má určite vplyv na jej vlastný sebaobraz. Vnímam, že si málo verí. A rovnako nedôverčivá je aj vo vzťahoch k cudzím ľuďom,“ dopĺňa Ľudka.

V domčeku pani vychovávateľky postupne učia mladých ľudí k väčšej samostatnosti. Zapájajú ich do domácich prác či varenia. Od pätnástich rokov majú deti nárok na vlastnú SIM kartu a bankový účet. A práve pri týchto momentoch pri Zuzke stojí Ľudka a pomáha jej zorientovať sa vo svete dospelých.

„V tých domčekoch robia naozaj všetko pre to, aby sa deti cítili spokojne. No stále mám pocit, akoby boli celý život v akomsi tábore. V domove majú jasný režim, ktorý platí pre všetkých,“ vysvetľuje Ľudka.

Aj preto sa Zuzke snaží pomaly ponúkať príležitosti, pri ktorých sa mladé dievča rozhoduje samo za seba.

A prinášať viac voľnosti do jej života a bežných dní.

Ľudka mi rozpráva o tom, ako si ju nedávno po prvýkrát zobrali na prázdniny na týždeň domov.

S manželom jej vypratali hosťovskú izbu. Všetko nachystali a vyzdobili.

Dni trávili varením a prechádzkami.

Hrali karty.

Navštívili Ľudkinu sestru pri Bratislave.

Bežné veci, ktoré robí rodina počas prázdnin.

„Chcela som, aby mala vlastnú slobodu. Aby robila len to, čo chce. Či je to byť sama v izbe, alebo si kresliť, písať. Nech to robí a nech sa v tom cíti slobodne,“ dodáva.

Pokoj v duši

Z Ľudky srší veľká múdrosť a pokoj.

Sama som po chvíli strávenej s ňou zabudla na všetok stres zo šoférovania.

Hovorí ticho, pomaly a múdro.

Opäť sa jej pýtam na Zuzku. Či ju vníma ako svoju sestru, adoptovanú dcéru, alebo skôr ako kamarátku.

Opäť sa nahlas zamýšľa.

Necíti sa ako jej rodič. Vie, že jej úlohou nie je vychovávať.

„Náš vzťah je priateľský.

Dôverný.

Ja jej neradím.

Iba ju smerujem.

Vnímam, že sme na jednej úrovni.

Ona a ja.

Že sme priateľky,

jednoducho…

BUDDY,“

povie a opäť sa rozosmeje.

Smejem sa s ňou.

Lepšie to zakončiť nemohla. 🙂

Pomaly sa lúčime pri vstupnej bráne do parku.

Láskavo ma pozýva na teplý čaj k nej domov.

Odmietam.

Čaká ma dlhá cesta.

Do auta sadám s vďakou a pokojom v duši.

Autor: Simona Lučkaničová

Fotografie: Paulína Ščepková

Program BUDDY spája deti z detských domovov s dobrovoľníkmi, aby mali lepšiu šancu na dôstojný život.

Prečítajte si aj ostatné články z BUDDY sveta.