Chytať netopiere sieťkou na motýle – zo zápisníka zoologičky

Nedávno sa ma Eva Pribylincová z Rádia Slovensko opýtala, čomu sa venujem a ako vyzerá môj pracovný deň. Veľmi nedbalo som odpovedala iba na prvú časť otázky. Po tom, čo som po krátkom rozhovore zložila telefón, trieskala som si ruku o čelo, pretože práve tá druhá časť je skutočne zaujímavá. Nevedela som sa zbaviť pocitu, že som poslucháčov a poslucháčky ochudobnila o podľa mňa zaujímavý vhľad do vedeckej práce, súčasťou ktorej je aj chodenie do prírody a pozorovanie zvierat. Mala som sto chutí pani Pribylincovej zavolať späť, aby som mnou rozhovor zopakovala. Napokon som sa rozhodla pre písomný reparát. Aspoň v tejto forme by som sa chcela podeliť o niekoľko momentov mojej „novej“ kariéry zoologičky – etologičky. Pre mňa to boli zaujímavé a hlavne silné momenty. Verím, že aj keď ste ich neprežili so mnou, zaujmú aj vás.

Zoológii, ekológii a správaniu zvierat sa venujem posledné štyri roky. Mojím pôvodným remeslom bol po mnohé roky multidisciplinárny spoločensko-vedný výskum, ktorý pretkával sociológiu, antropológiu a politické vedy. Keby som sa potrebovala kariérne škatuľkovať, povedala by som o sebe, že som sociologička. Po mnohých rokoch som sa ale dala na štúdium ekologickej a evolučnej biológie na Ústave botaniky a zoológie Masarykovej univerzity v Brne. Zamerala som sa na zoológiu, v rámci ktorej sa v súčasnosti orientujem hlavne na správanie zvierat, teda etológiu.

Aj počas svojej predošlej kariéry som bezpochyby zažila mnohé zaujímavé situácie, no tie zatiaľ nechám na inú príležitosť. Tri momenty, ktoré popíšem v nasledujúcej minisérii som prežila na mojej vzrušujúcej ceste za prácou so zvieratami. V prvom z príbehov vás vezmem so sebou do Moravského krasu. Budeme spolu odchytávať netopiere, robiť s nimi behaviorálne testy a rozplývať sa nad ich jedinečnosťou. Druhé dobrodružstvo vás prenesie do škandinávskej tundry, kde spolu so mnou budete pozorovať polárne líšky. Tiež sa budeme rozplývať. Dotretice zájdeme do kopcov na česko-slovenské pomedzie. Budeme zavíjať a hľadať vlčie mláďatá. Verím, že si pri čítaní oddýchnete a spolu so mnou precítite, ako je v prírode krásne.

Keď treba naháňať netopiere sieťkou na motýle

Jeseň 2021. V zime budem mať 33 rokov a pracujem už na druhej bakalárke. Tento nový vietor je vzrušujúci a napriek počiatočným zádrheľom sa na to naozaj teším. Zároveň, ak sa chcem vo svojej kariére venovať práci so zvieratami, ten diplom a skúsenosť aj tak potrebujem. Počas tohto terénneho výskumu ale namiesto návštev organizácie Ľudia proti rasizmu chodím za dátami do Kateřinské jeskyně v Moravskom krase. Už niekoľko nocí odchytávame pred jaskyňou netopiere, aby som s nimi mohla robiť behaviorálne testy, ktoré by mi povedali čosi o ich osobnostných rysoch, takzvaných personalitách. Na začiatku som mala obavy. Nezvyknem ponocovať a predstava, že budem musieť byť aktívna a pozorná celú noc ma príliš netešila. Keď som sa ale už niekoľkú noc vracala o tretej ráno domov, kupodivu veľmi živá, prekvapovala som samú seba. Asi za to môžem vďačiť hormónom, ktoré sa vyplavovali počas práce s netopiermi.

Netopiere sú po hlodavcoch druhou najpočetnejšou skupinou cicavcov. Nájdeme medzi nimi aj rekordmana, najmenšieho žijúceho cicavca – netopierika najmenšieho (Craseonycteris thonglongyai), ktorému sa v angličtine rozkošne hovorí aj bumblebee bat (netopier čmeliak), a to aj preto, lebo veľkosť jeho tela je približne tri centimetre. Sú to úžasné zvieratá s dychberúcimi adaptáciami. Samice napríklad dokážu vo svojom tele skladovať spermie niekoľko mesiacov pred tým, ako sa nechajú nejakou z nich oplodniť a dokážu tiež pozastaviť dozrievanie plodu v maternici, keď je treba. Napríklad vtedy, keď sú okolité vonkajšie podmienky nevyhovujúce. Netopiere tiež vedia svoje telo zahriať na jednu z najvyšších telesných teplôt medzi cicavcami. Druhy žijúce u nás, v biotopoch mierneho pásma, zároveň dokážu telesnú teplotu znížiť na extrémne nízke hodnoty, spomaliť tak metabolizmus a prečkať zimu v torpore či hibernácii. Sú tiež úžasní komunikátori, a pozorujeme u nich aj prejavy altruizmu.

Mala som veľké šťastie, že som s nimi mohla pracovať. Už samotné odchytávanie bolo pre mňa novinkou. Vo dverách jaskyne bol výletový otvor, pred ktorý sme postavili roztiahnutú jemnú sieť, rovnakú, do akej sa chytajú aj vtáky. Keď sadla tma, zažali čelovky a trpezlivo čakali, kým začali netopiere byť aktívne. Niektoré veľmi šikovne premanévrovali okolo sieťky a úplne sa jej vyhli. Darmo, echolokácia, vďaka ktorej prekážku rozpoznali, je mimoriadne účinná. Iné sa ale do sieťky chytili. Vtedy sme priskočili a začali zviera vymotávať zo sieťky. To bolo prvý raz, čo som v ruke držala živého netopiera. Bol taký krehký, teplý a huňatý. Vložila som ho do vlhkého označeného vrecúška a čakali sme ďalej. Keď sme zhodnotili, že sme ich už odchytili dostatok, vzali sme tyč, na ktorej boli zavesené vrecúška a vybrali sme sa do improvizovaného „laboratória“.

V jednej z miestností v budove Domu přírody som už mala rozloženú nádobku s múčnymi červami, teplomer, stopky, protokol, ale hlavne kameru a arénu, v ktorej som pozorovala jednotlivé odchytené netopiere. Bola to vertikálna pletivová klietka na nožičkách, kde bola naspodu komôrka a v hlavnej časti rôzne platformy a zákutia. Arénu vyrábala celá rodina. Vďaka im za to. Vzala som prvé vrecúško. Nasadila si rukavice, na hlavu dala čelovku s červeným svetlom, zhasla v miestnosti, otvorila vrecúško a opatrne chytila netopiera tak, ako ma to naučil školiteľ. Zmerala som mu telesnú teplotu. Do pinzety som vzala červa, spustila stopky a ponúkla potravu netopierovi. Sledovala som, či a za ako dlho ponúknuté jedlo zje.

Nasledovala aréna. Otvorila som spodnú komôrku, vložila doň netopiera, zavrela, zapla nahrávanie a vyšla som z miestnosti. Po troch minútach, ktoré som netopierovi dala na upokojenie a privyknutie si novej situácii som zatiahnutím šnúrky otvorila dvierka na komôrke a dala tak netopierovi možnosť vojsť do arény. Kým som bola za dverami, vypĺňala som protokol a čakala, kým uplynie čas. Po návrate do miestnosti sa mi naskytli rôzne pohľady. Niekedy bol netopier stále v komôrke, do arény vôbec nevyšiel. Iné netopiere boli aktívne a lozili po pletive. Pri mnohých bola fuška chytiť ich v aréne. Sú veľmi rýchle a mrštné! Niekoľko razy sa mi naskytol pohľad na prázdnu arénu. Vtedy ma zalial studený pot a oči začali blúdiť po miestnosti. Keď som videla, ako rýchlo mi lietajú nad hlavou, iba som sa zhlboka nadýchla a pustila sa do chytania. Týmto netopierom sa buď podarilo prepchať sa cez špáru pri vrchnom otvore alebo využili, že som vrchnú časť jednoducho zabudla zavrieť.

Našťastie tých, čo šikovne vyliezli von nebolo mnoho. Musím povedať, že naháňať sieťkou na motýle netopiere po miestnosti vyžaduje veľa energie a koncentrácie. Sú to zvieratá, ktoré sa vďaka echolokácii dokážu veľmi efektívne vyhnúť prekážkam, a to aj sieťke na motýle, vedia veľmi dobre a rezko manévrovať a sú rýchle. Zároveň, sú to živé tvory, ešte navyše zákonom chránené zvieratá, ktoré nechcete príliš stresovať a už vôbec nie im ublížiť. Sú úžasné a krásne. Každý je jedinečný – výzorom, správaním, osobnosťou. Som veľmi vďačná, že som k nim mohla byť tak blízko a pozorovať ich správanie. A ešte rada na záver. Ak k vám niekedy do bytu zavíta netopier, zachovajte kľud. Zrejme sa vás bojí viac ako vy jeho. Iba nechajte cez noc otvorené okno, odtiahnite záclony a on veľmi rád vyletí aj sám. Len ho, prosím, za žiadnych okolností nenaháňajte sieťkou na motýle.

O autorke:

Lenka Kissová pracuje na Ústave ekológie lesa Mendlovej univerzity v Brne a zároveň študuje na Štokholmskej univerzite vo Švédsku. Venuje sa správaniu zvierat, hlavne šeliem, a ich ekológii. Zaujíma sa o sociálne správanie, kogníciu a tiež otázku personalít.

Tu si môžete vypočuť krátky rozhovor s Lenkou v rámci spolupráce Žijem vedu s Rádiom Slovensko.

Ako vyzerá váš pracovný deň? Podeľte sa s nami na [email protected]!

Viac o slovenských vedkyniach a vedcoch aj na sociálnych sieťach Žijem vedu: Facebook, Instagram, LinkedIN a Twitter.