Okrem iného sa v nej spomína žena, ktorá si nevedela nájsť prácu a mala problém zaradiť sa do spoločnosti, lebo trpela Sklerózou Multiplex. Autor sa s ňou stretol a poradil jej aby sa začala plne zameriavať na to, čo so svojím handycapom kontrolovať môže, aj keby to boli len dve percentá jej schopností. Od toho momentu sa jej choroba začala výrazne zlepšovať a o nejaký čas robila modelku.

Druhým príkladom bola štúdia, prečo sa niektorí pacienti uzdravia oveľa skôr ako iní, napriek tomu, že majú podobnú diagnózu, zázemie, rodinu, pomery odkiaľ pochádzajú, dokonca vieru v Boha. Všetky tieto faktory na skoré uzdravenie nemali vplyv. Skupina, ktorá sa vylieči skôr verí tomu, že ich choroba má nejaký zmysel pre ich život, aj keď ho zatiaľ stále ešte nevidia.

Keď si čítam články denníka N, teda hlavne tie, ktoré riešia naše najväčšie slovenské boľačky, mám dojem, že veľká pozornosť ide do samotného problému. Článok mi zas a znova pripomenie, koľko sa rozkradlo, kde čo nefunguje, ako to funguje inde, ale u nás si ešte nejaké to desaťročie počkáme. Akoby som čítal to isté, čo pred mesiacom, rokom … Po takomto článku ma zaplaví akurát tak vlna bezmocnosti a pocitu, že tieto veci nemôžem zmeniť. To je v poriadku. Je veľa vecí, ktoré zmeniť nemôžem. Uvítal by som ale, keby mi článok zároveň odhalil aj tie „dve“ percentá toho, čo mám pod kontrolou ja a každý jeho čitateľ. Tak by skôr podporil aktívnu spoločnosť a človek by vedel, čo môže urobiť a na čo sa môže zamerať. Verím tomu, že takto by sa veci mohli začať meniť podstatne rýchlejšie, ako keď si človek na konci článku povie, super, tu sa zas nič nezmení, voľby nič nezmenia, opozícia je neschopná, SMER tu budeme mať ďalšie štyri roky a podobne. Radšej by som sa po prečítaní článku cítil nabitý energiou, lebo by som presne vedel, čo s tým ja môžem urobiť, alebo že aj ja s tým môžem niečo urobiť. A nemám teraz na mysli založiť stranu, ísť do politiky, mám skôr na mysli veci, ktoré môžem realizovať hneď tu a teraz, popri živote, ktorý momentálne vediem. V knihe sa veľa píše, že podstatné je nastavenie človeka a o to ide. Bol by som rád, keby ma články stavali skôr do pozície aktívneho občana, ale momentálne sa po ich prečítaní cítim ako pasívna obeť rakovinou prerasteného systému, ktorý nie je v mojej moci ani najmenej ovplyvniť.

Bohužiaľ tu nemám priestor ani toľko času rozoberať celú pointu tohto autora, len som načrtol dve myšlienky, ktoré ma zaujali a je možné, že ich nevnímate tak, ako keby ste si prečítali spomínanú knihu. Ja som zatiaľ prešiel len prvých 50 strán, takže na pochopenie netreba čítať knihu celú, aj keď verím, že by ste ju potom už dočítali.

Verím tomu že ste tento denník založili kôli tomu, aby sme sa tu všetci mali lepšie a aby sa to raz dalo fakt aj normálne žiť. Skúte teda svoju pozornosť venovať aj tomu, čo sa meniť dá hneď a teraz a „nakaziť“ tým seba a potom to preniesť aj na vašich čitateľov.

* Na internete som našiel len české vydanie z roku 1999, ja to čítam v nemčine z roku 2012.