Denník N

Japonská Kanaďanka nekupuje cukor, darčeky má od Ježiška a pri -40°C chodí v mokasínach

Zo série rozhovorov s ľuďmi, ktorých atmosféra je viditeľná (+foto)

Naomi Hužovičová
je 33-ročná japonská Kanaďanka, ktorá vyrástla hlboko v horách Canadian RockiesSo svojím manželom dnes vychováva v Smoleniciach 4 deti (9r., 7r. a 3-oj ročné dvojičky). Rozpráva o Vianociach vo veľkej rodine na slovenskej dedine, o zasneženom detstve v divokej prírode a o tom, za čím sa jej na Slovensku cnie a čo si tu váži. Vyštudovala filozofiu, dokumentuje slovenské tradície z pohľadu cudzinky a tiež píše a fotí recepty bohaté na nutričné a kultúrne vplyvy.

/Rozhovor patrí do série blogu ‘o princípoch obyčajnej atmosféry’,
ktorá má za cieľ sprostredkovať patent na jej vnímanie.
Priamo od ľudí, ktorých atmosféra je viditeľná
a môže inšpirovať všetkých, čo tú svoju nevidia.
Jej odpovede sú preložené z angličtiny./

Naomi Huzovicova

Aké boli Vianoce?
Skvelé. Na Štefana chodíme celá rodina ku svokrovcom. Dohromady je nás 40. Viem, že väčšina ľudí odpadáva, keď počuje to číslo, ale práve to robí tie krásne hlučné veselé rodinné stretnutia. Keď som bola malá, mali sme to takisto a mám na to pekné spomienky, takže som šťastná, že môžem to isté odovzdať svojim deťom.
Máme veľký obed (zväčša varí môj muž Michal), pre nás Severoameričanov morku alebo rezne, a potom rozbaľovanie darčekov pre deti. Rodiny si predtým losovali mená, kto koho z vnúčeniec obdaruje. Sedíme okolo stromčeka a každé dieťa musí niečo predniesť (pesničku, básničku) predtým, ako otvorí darček. S 25-imi deťmi to chvíľu trvá, ale myslím, že je pre ne dobré naučiť sa postaviť pred publikum v bezpečnom prostredí.
Štedrý večer trávime doma so slovenskými tradíciami (lebo na 24.12. žiadne v Kanade nemáme) a na Božie narodenie máme veľké palacinkové raňajky na kanadský štýl a otvárame darčeky, čo prišli z Kanady.

Darčeky nosí 25.12. Santa?
Darčeky nosí na Štedrý večer Ježiško. Ale ja som vyrastala s tým, že darčeky sú od rodičov, nikdy sme Santu nemali. Môj manžel bol pri tej predstave zhrozený. A vlastne si tu vychutnávam to tajomstvo, čo deťom chystáme, viac, ako som predpokladala. To, že ideme na prechádzku a Ježiško sa zastaví. A darčeky ráno sú od Grandma a Ojiisan.

Ojiisan?
Po japonsky dedo, môj ocino.

Takže ty si pôvodom kým?
Mama je Kanaďanka so škótsko-anglickou črtou, otec je Japonec. Vyrástli sme pod mnohými japonskými vplyvmi, ale so súrodencami po japonsky nehovoríme. A kultúru strácaš, keď nerozprávaš jej jazykom. Ľutujem to, ale teraz rozumiem, aké náročné by to bolo pre môjho otca bývalo. Pamätám si, že som sa mamy pýtavala: „Sme Angličania, Japonci, Škóti alebo čo teda?“ a ona odpovedala „Si Kanaďanka.“ To to všetko obsiahlo. Veľa nad tým v poslednom čase rozmýšľam, o kultúre a asimilácii, ale zatiaľ to mám len v štádiu dumania.
Väčšina predkov bola v Kanade niekoľko generácií, okrem maminej babky, ktorá prišla priamo z Anglicka. Ale Severoameričania sa často veľmi zaujímajú, odkiaľ ich predkovia pochádzajú, a niekedy ľudia, čo sa presťahujú do novej krajiny, lipnú na tomto dedičstve viac ako samotní krajania.

Bola si niekedy v Japonsku?
3x. Naposledy, keď som mala 13. Japončinu som sa časom naučila a bolo to jednoduché, lebo som to vždy okolo seba počula (návštevy, filmy), ale keďže ju nepoužívam, strácam ju.

japonská kanaďanka Vianoce

Medzi všetkými týmito vplyvmi si vyrástla ako Kanaďanka, v horách.
Robíme si z ocina srandu, že prišiel, aby sa stal kovbojom, čo je aj trochu pravda. Áno, žili sme 5km od mesta, vysoko na úbočí hory. Dolina je obklopená troma pohoriami. Mali sme vlastný zdroj vodnej elektriny. Keď som bola mladšia, vzdialená rodina (na tom istom kopci) mala ovce, neskôr sme mali zase my dobytok.

A kde sa tento štýl života začal?
Kde to začalo?… Môj pradedo bol jeden z prvých, čo sa tu usadili. ‚The West and mountains‘ boli historicky iba vtedy čerstvo osídlené. Založili mesto a viac ľudí sa tam presťahovalo, ale môj dedo a jeho súrodenci sa tam narodili. Vlastne hora, na ktorej sme žili, bola pomenovaná podľa môjho pradeda (McKirdy). Mestečko Valemount je stále izolované, najbližšia dedina je vzdialená hodinu jazdy. Vyrástli takmer ako pionieri – so zvieratami, túlajúci sa po horách.

Ostali tam, aby pokračovali v živote, ktorý bývaval? Všetci ostali?
Príbeh, ktorý milujem, je, že niektoré tety a strýkovia, keď mali 10-13 rokov, sa vyštverali do hôr k jazeru, ktoré raz objavil 1 z ich bratrancov. Aj so značkami je to aspoň 3-oj hodinová túra. A oni to našli! A ich rodičia sa vôbec nebáli. Takže ako dieťa som mala dosť samostatnosti a keď som mala 13 a moja sestra 11, 1.-krát sme odišli samé do hory. V detstve som tam mala veľa (pra)bratrancov a (pra)sesterníc, ale mnoho z mojej generácie sa ich odsťahovalo. Nie je tam veľa práce.

Keď (zaujímavou náhodou) prišiel Ojiisan, bolo samozrejmé usadiť sa tam, kde jeho svokrovci?
Nie, môj otec pracoval na ranči, potom v Edmontone (asi o 500km ďalej). Moja mama sa starala o malého amerického Indiána s hepatitídou a niekedy s ním potrebovala ísť do mesta do nemocnice. Raz, keď tam boli, ich navštívil spoločný známy, takže tak sa stretli. Keď sa vzali, usadili sa vo Valemounte, lebo mama tam mala zázemie pri rodine toho chlapca.

A z čoho žili, keď ste prišli vy, 4 deti?
Otec pracoval roky na železnici, hoci to nikdy nemal rád. Neskôr sa stal živnostníkom. Niektoré roky sme mali japonských študentov na letnom tábore, aby sa naučili po anglicky, inokedy skupiny japonských turistov, ktorých sme sprevádzali. Niektoré roky boli ťažké. Mali sme obrovskú záhradu a vlastné mäso, vajíčka. Moji rodičia boli tiež interpretační sprievodcovia (brali ľudí na turistiku/rafting/kanoistiku), ale to bola skôr sezónna letná práca. Ocino robil tiež shiatsu (japonská akupresúra), skrátka mix vecí.

image
Atmosféra Karpaty

Bývajú stále na rovnakom mieste a majú to tam rovnako radi ako ty v tvojich detských spomienkach?
Áno, od mojich piatich rokov stále na rovnakom mieste. Iste teraz, ako starnú, je to náročnejšie a samozrejme každý deň nemá tú istú nostalgiu, ale áno, myslím, že ten spôsob života milovali.

Podstatu tradícií, prírody a koreňov si začala vnímať v detstve obklopenom širokou rodinou?
Áno, akurát ako dieťa som to mala za samozrejmosť. Až teraz si uvedomujem, že to nebolo bežné, ale veľmi špeciálne.

A dvere boli vždy otvorené? Často uvažujem nad tým, ako to fungovalo, aby pri húfoch nepredvídateľných hostí všetci dospelí ostali príčetní. Boli menej zameraní na bezchybnosť domácnosti? Tí, ktorí sa zastavili, sa pridali k rozbehnutej práci?
To má viac aspektov. Na koľko sú dvere otvorené určite závisí od osobnosti. Vždy sme mali doma bratrancov a kamošov. A keďže sme žili mimo mesta, často sme od tých, čo v meste bývali, záviseli (čakanie medzi aktivitami, na odvoz a pod.).
Dom mojich starých rodičov bol dolu pod horou, na ktorej sme žili, a ich dvere boli tiež vždy otvorené. Úplne pre každého. Mali 6 detí a 4 v starostlivosti a asi stovky mladých tam bývavalo na leto. Čo sa detí týka, keď niekto prišiel, niežeby sme im dali „ich“ robotu, ale pomohli nám s našou. Moja mamina povedala: „Môžete ísť, keď to dokončíte“ a tí kamaráti nám pomohli, aby sme mohli ísť skôr.
Keď sa u nás zastavila návšteva, mamina urobila čaj a kávu a sadla si k nim rozprávať. A vždy je tu tlak (hoci možno len zvnútra seba) mať čisto a upratané, ale ak nie je, čo s tým môžeš urobiť okrem toho stresu? Myslím, že pre návštevu je osobný vzťah oveľa podstatnejší ako vonkajší (dokonalý dom, jedlo a pod.). Samozrejme, ak niekto prišiel na dlhšie, pripravili sme dom aj pohostenie, ale častejšie išlo o ľudí, nielen rodinu, čo sa zastavovali neohlásene.

U vás sú dnes dvere otvorené?
Keď sa niekto zastaví, bývavam v rozpakoch, lebo doma je chaos a na ponúknutie mám len čaj a vodu. Ale predpokladám, že neprišli kvôli jedlu a vedia, že u nás doma žijeme. Ja osobne nie som najlepšia gazdiná, a hoci sa snažím, pripúšťam, že moje kvality sú v iných oboroch. A dúfam, že priatelia ma podľa toho nesúdia.

image
Dušičky
image
Bryndzový karfiol

Je pre teba ťažké žiť na Slovensku? (ako výber krajiny)
Niekde žiť musíš a v medzinárodnom manželstve to znamená, že aspoň 1 bude ďaleko od domu a rodiny. Musíme pozerať na to, čo je najlepšie pre našu rodinu. Práve teraz to znamená Slovensko, ale dvere nikdy nie sú zatvorené. Životný štýl je vždy daný kompromismi medzi manželmi. Hneď by som sa zbalila a presťahovala na stredné Slovensko, mala ovčiu farmu. Michal… až tak nie. Vôbec nie.

Nemá rád zabudnuté miesta? Alebo ovce?
On ich rád len navštevuje. :) Ja by som sa o to všetko postarala, ale on vie asi tak dobre ako ja, že mám svoje pôvabné romantické predstavy toho, čo chcem robiť a nie vždy vytrvalosť to domyslieť. Napriek tomu ale hlavnou prekážkou mať malú farmu ostávajú peniaze – na kúpenie dostatočne veľkého pozemku; a zatiaľ bývame v byte, z ktorého som sa snažila odsťahovať, odkedy sme sa doň nasťahovali :).

V tvojich článkoch cítiť veľa zázračnej nostalgie. Preto vlastne rozmýšľam, či môžeš byť šťastná na Slovensku, a ak áno, ako?
Snažím sa o prístup, že šťastie závisí viac na mne a mojom vnútornom rozpoložení, ako na okolnostiach okolo. Milujem životný štýl môjho detstva a je trošku smutné, že nemôžem dať to isté mojim deťom, ale zase oni tvoria svoje vlastné detstvo a spomienky. Súčasne, aj ak by sme sa vrátili naspäť do Kanady, nemuselo by to tak rovnako byť. Život sa mení a čas napreduje. Niekedy sa mi naozaj cnie za domovom, z ktorého pochádzam. Ale snažím sa nájsť to dobré, kdekoľvek som. Vidieť pozitíva, ktoré mne a mojej rodine Slovensko ponúka. Ale do hôr by som sa presťahovala :).

Aké sú pozitíva.
Michalova rodina je blízko a často sa stretáva. Z rodičovskej perspektívy Slovensko nenaháňa také obavy ako Kanada, že sa deti pokazia. Napríklad aj moji susedia si myslia, že som šialená, keď nechám deti loziť po stromoch a chodiť samé do obchodu, ale nikdy by na mňa pre to nezavolali políciu. V Kanade by sa to stať mohlo. Slovensko má tiež silnejší zmysel pre… rodinné hodnoty, ak to tak môžem nazvať. Je bohaté na tradície, ktoré sa naprieč krajinou líšia. Keď raz spoznáš Slováka, pomôže ti v dobrom aj zlom, ako aj jeho priatelia. Je veľa múdrosti, čo sa dá naučiť zo skúsenosti slovenskej histórie. A samozrejme nádherná geografia.

image
Bratranci
image
Súťaž vo varení gulášu. Naomi: „Toto je pre mňa typicky slovenská fotka.“
image
Hody
image

Ako sa to dá, mať milú 6-člennú rodinu?
Čím viac detí mám, tým menej toho viem. Byť rodičom je ťažké, nejdú okolo toho žiadne 2 cesty. Ale je to tiež najvďačnejšia vec, čo si môžeš začať. Myslím, že je tiež dôležité nesúdiť ostatných rodičov. Čo funguje u vás, nemusí pre inú rodinu, nikdy nevieš, s čím zápasia.
Jedna vec, čo na Slovensku chýba, je podpora matiek s malými deťmi, najmä, keď nemajú blízko rodinu. To to potom robí oveľa oveľa dlhším a osamelejším.
Keď sú veci ťažké, pripomeň si, že je to len 1 sezóna života. Bábence sa nebudú vžy v strede noci budiť alebo robiť obrovský neporiadok. A zabudni na dokonalosť. U nás doma nie je perfektne čisto, ale radšej tam mám kopec života, radosti a smútku, ako by som z neho mala prázdnu krabicu.

Čo máš na svojom živote rada?

V krbe praská oheň, práve som mala šálku horúceho čaju, všetci sú vonku a počujem tikať hodiny. Čo si cením najviac sú malé veci v konkrétnom okamihu.
Milujem svoje deti, ale byť rodičom môže byť často pohlcujúce. A ja som v ročnom období života, kedy je značnou časťou mojej identity byť mamou a manželkou. Keď sa deti znášajú, rodina je najlepšia vec na svete (naopak, najmä keď sa väčšie dievčence handrkujú, šediviem a najradšej by som sa niekde zasypala).
Fotím aj pre iné blogy, tak to si vychutnávam. Som rada, že žijeme v Smoleniciach pri kopcoch, kde chodievame na prechádzky. Sme svoji už 10 rokov, a napriek tomu, že sú vždy veci, ktoré sa dajú vylepšovať, máme dobré manželstvo. Keď počujem dcéry spievať, čo sa naučili v (folklórnom) súbore. Keď hrám na nejaký nástroj alebo čítam dobrú knihu. Keď mi niekto nechá na blogu komentár. :)

Ako doma rozprávate?
Ja na deti anglicky, Michal po slovensky a medzi nami najviac po anglicky. Deti medzi sebou hovoria po slovensky. Hoci zvláštne je, že malé dvojičky spolu hovoria po anglicky viac ako staršie dievky.

Keď žiješ v maličkej krajine, ako je naša, niektoré záležitosti, čo ľudia riešia, pravdepodobne za záležitosti ani nepovažuješ. Vieš, že môžeš Slovensku veľa priniesť, celý tvoj široký príbeh?
Uvedomujem si, že mám na veľa vecí veľmi odlišný výhľad, hoci som sa nikdy nevidela ako „vylepšovač Slovenska“. V mnohom chcem Slovákom pomôcť, aby si seba a svoju krajinu viac cenili.

Čo si na nich/na nej ceníš ty?
Myslím, že Slováci sú tak zvyknutí pozerať sa na svoju krajinu ako na chudobnú a ako „nemajúcu“, že sa im nedarí vidieť pozitíva. Čo ich robí uzavretejším voči nezainteresovaným.
Veci ako tradície. Pohostinnosť. Výpomoc známym. Slovensko je veľmi bezpečná krajina. A má veľkú fyzickú krásu.

image

Teraz trochu z cukru. Rozumiem tomu tak, že zastávaš veľmi špeciálnu zdravú kuchyňu, z tvojho pôvodu. 
Haha, áno.

Ako to funguje s deťmi? Hlavne keď tu máš svokru, čo pečie vynikajúce slovenské uhľohydráty. A školské jedálne…
Deti jedia obed doma. Dvojičky chodia do škôlky ráno a dievčence chodia domov, keď skončia povinné predmety. Svokru sme naučili, aby deťom nedávala aspoň cukríky. Ale veľa toho dostanú v škole/škôlke tak či tak. Všeobecne cukor nekupujem. Keď robím dezert, použijem iné sladidlá (hlavne med), ale ani to tak často nerobím. Máme doma krabicu, do ktorej deti vložia sladkosti (ak ich náhodou dovtedy nezjedli) a keď je krabica plná, za niečo si to vymenia. Napríklad farbičky, kino alebo použijem tie sladkosti na ozdobu perníkových chalúpok k Vianociam a teraz ich darujeme.

Ďeťom, ktoré sladkosti jedia? :)
Iným rodinám, kde im to nevadí :). Nedokážem kontrolovať jedlo, keď nie sme doma, ale keď doma sme, snažím sa im predstaviť množstvo rôznych chutí (jedlá rôznych kultúr).

Je to pre ne prirodzené alebo sa večne sťažujú?
Staršie sa sťažujú menej. Chlapec z dvojičiek chce svoj cukrík z kostola, ale pomaly sa učia. Nepýtajú si sladkosti doma alebo na nákupoch, lebo buď vedia, že nedostanú alebo to ani nepovažujú za možnosť.

Vám dvom cukor vôbec nechýba? Je to zvyk, ktorý si môže osvojiť aj obyčajný na cukre-odchovaný Slovák?
Keď sme sa zobrali, Michal si dával do kávy 3 lyžice cukru. Nemohla som mu to vnútiť, ale raz mu kolega odporučil knihu a po nej na roky prestal s cukrom úplne. Ja som nikdy nebola 100% bez. Keď mi niekde ponúknu, dám si. Ale vieš, hlavne chuťové poháriky sa ti zmenia. Veľa sladkých vecí je pre mňa príliš sladkých a ani ma nelákajú. Inak nikomu nikdy nehovorím, že cukor nemá jesť, ak sa neopýta. :) Michal bol skôr misionár.
Možno hlavne nechceme prísť o jedno z našich najväčších potešení.
Reaguje dosť ako droga.

To áno. Ale máte v kuchyni stále nejaké upokojujúce jedlá (comfort food)?
No samozrejme. A stále nám chutia pochúťky. Len by nemali byť každý deň, potom sú menej pochúťkami.
Niekedy, keď sú deti v posteli, si želám, aby som mala okolo seba viac sladkostí, ale som rada, že nemám. :)

image
image
Zabíjačka

A teraz tvoja atmosféra. Najkrajšia atmosféra v Kanade:
Vysoko v alpských horách, špeciálne náš McKirdy Mt. A zima, ako som o nej písala. A moje najobľúbenejšie miesto na svete.

Ako chodíš po horách (a prežiješ), keď je vonku -40°C?
Haha, poriadne sa zababušíš. Ale zima je to suchá, nie mokrá vlhká do kostí premŕzajúca ako tu, keď sú 2°C. Mokasíny (alebo skôr mutlucks) sú omnoho hrejivejšie ako čižmy, pretože chodidlá sú voľnejšie a môžu sa hýbať.

Najkrajšia atmosféra na Slovensku:
Jar na kopcoch. Je tam toľko poľných kvetov! Keď prechádzam lesom pri Smoleniciach, často ma napadá, že toto je to miesto, kde sa zrodili rozprávky.
Na Slovensku tiež rada chodím všade, kde sa to spája s tradíciami. Jarmok. Folklórny koncert. Raz po jednom koncerte som si skutočne užívala, keď účinkujúci už jedli a naraz schytili nástroje a ľudia z rozličných kútov a skupín, ktorí spolu normálne netrénujú, hrali piesne, čo všeci Slováci poznajú.

A ešte salaš. Pri Ružomberku sa mi strašne páčil 1 veľmi tradičný salaš vysoko v horách, kde ručne dojili. A Lendak, 1 z mojich obľúbených miest.

Na salaši piješ slivovicu?
Nie, možno tak žinčicu.

Najkrajšia atmosféra doma:
Keď sme spolu zamestnaní v nejakej aktivite a nikto sa neklbčí. Karty, nejaké remeslo alebo keď spolu spievame. Toto sú najlepšie okamihy.

Najlepšia atmosféra týchto Vianoc:
Rodina pokope. Tento rok som bola po Vianociach taká vďačná, deti boli veľmi spokojné s darčekmi – žiadne porovnávanie alebo lamentovanie. Skutočne boli vďačné, aj keď to nevedeli nejak extra sformulovať. Nedostávajú veľa darčekov, cez rok alebo na Vianoce, a napriek tomu sú šťastné s tým, čo majú.
Ja som sa síce cítila trochu neprimerane – nevyčistila a nenapiekla som dosť, ale nakoniec na tom ani nezáležalo. Je veľa vecí, ktoré by som chcela porobiť, ale zároveň byť spokojná, ak všetky nie sú hotové.

S čím by si sa rada podelila, po slovensky:
„Neboj sa. Nezáleží, čo druhí si myslia. Radosť a pokoj sú zo seba, nie z okolností. Keď vidíš niečo, čo sa ti nepáči, nesťažuj sa, ale buď tá zmena.“

Veľká vďaka za všetky podrobnosti osobných príbehov.

Ukážka z Naominho článku v Unmappedmag: 
Väčšina ľudí si myslí, že som blázon, keď mám rada zimu, poriadnu zimu s množstvom snehu a ostrými teplotami. Ale také zimy sú spomienkami na pohodu, sviežosť a radosť z detstva.
Naša rodina žila v kanadských Skalistých horách, mimo malého mestečka nazývaného Valemount. V zime snehová pokrývka rozžiarila krátke dni, zdobila ihličnany, leskla sa v zimnom slnku. Za jasných nocí s veľkým mesiacom bol sneh tak svetlý, že ste mohli vidieť v tme.
Keď sme žili na úpätí hory, sánkovanie bolo na dennom poriadku. Vlastne sme jazdili dolu kopcom 5 dní v týždni, aby sme chytili školský autobus.

...Hodiny denného svetla sú v kanadskej zime krátke, v chladnom období sme odchádzali do školy pred úsvitom. Ale to malo tiež svoje výhody - cestou k autobusu boli okolité hory vykúpané v ružovom predchodcovi vychádzajúceho slnka. Často som chvíľu zastavila na vrchole horskej lúky, aby som sa napila z krásy rána: čerstvého snehu, ružových zasnežených hôr, úplného ticha, vzduchu tak čistého a sviežeho, že by som zaň dnes zaplatila. A potom som musela bežať, lebo som zase meškala.

...Ako autobusové deti sme sa radovali, keď ortuť spadla na -30°C, pretože sme boli ospravedlnení zo školy. Keď dosiahla -40°C, dostali prázdniny aj ostatné deti. V takej zime vlhkosť, ktorá je vo vzduchu, zamŕza na malé kryštáliky ľadu, takže hviezdy sa stávajú ostro-jasné. Vonku sme mali liatinovú vaňu, ktorú sme používali na japonský štýl, ako nás naučil otec, bolo to ideálne pre hvezdárčenie. Funguje to takto: naplňte vaňu vodou z hadice a zapáľte pod ňou oheň na jej ohriatie. Vyrúťte sa von iba v zimnej bunde a priveľkých zimných čižmách, na ktorých sa dá pošmyknúť (našťastie, najbližší susedia bývajú aspoň o kilometer ďalej). Zhoďte to málo, čo máte na sebe a postavte sa na snežnú paletu. Ponorte misu do horúceho vodného kúpeľa a prevrhnite ju na seba. Namydlite sa, našampónujte, opláchnite, a až potom sa opatrne znížte do horúcej vody, uistiac sa, že sedíte na kuse dreva, inak riskujete, že si popálite pozadie. Zhlboka sa nadýchnite sviežeho nočného vzduchu (občas poškodeného dymom z dreva) a hviezdneho výhľadu.

Schopnosť kúpať sa vonku je určite výhodou, keď po dobu troch mesiacov nie je v zime elektrina. Moji rodičia majú svoj vlastný hydrogenerátor. Keď sa raz zlomilo potrubie pod zamrznutou pôdou, nemohlo byť opravené až do jarného topenia. Určite sme chodili skôr spávať, keď sa to stalo. To, čo mi chýbalo najviac, bola teplá tečúca voda z kohútika. Aký luxus! Aj čistenie mastného pultu sa stáva fuškou, keď si k tomu musíte ohrievať vodu, nehovoriac o umývaní riadu.

Zima prináša Vianoce a Vianoce prinášajú svoj vlastný zväzok spomienok. Ako sme rástli, hľadanie vianočného stromčeka sa stalo prácou pre nás - štyroch súrodencov. Vyrážali sme do lesa okolo nás, sane v závese a sekera s pílou v pohotovosti, bojovať o to, čo sme považovali za ten najlepší vianočný strom. Myslím, že som v tom mala najhorší úsudok. V jedny Vianoce sme vybrali plný huňatý strom, ktorý vyzeral krásne, až na to, že to bol veľmi pichľavý smrek, ktorý zdobiť bola riskantná práca. V iný rok sme vybrali strom, ktorý bol príliš vysoký, s dlhým vytiahnutým vrcholcom, tak som z neho odsekla. Ani ozdoby nedokázali zakryť jeho smutné znetvorenie.
...A tak, keď si ľudia myslia, že som blázon, keď milujem poriadnu zimu, hádam, že jednoducho nemajú moje teplé páperové spomienky.

Foto je z Naominho archívu. Text autorizovala. Sledovať ju môžete aj tu:

Ďalšie príspevky o atmosfére tu.

Ďalšie rozhovory zo série:
Čo má na Slovákoch rád nórsky lekár, ultramaratónec a knihomoľ
Dominika Sakmárová pri najsilnejšej atmosfére drkotá zubami
Slovenku v Saudskej Arábii najviac prekvapila úcta k ženám

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Mária Bruneau

Do malej kamennej dediny nad vinicou sme sa usadili k starým princípom. Najprv sme sem chodili iba na Vianoce, cez prestávku v IBM, od štósov tiketov s číslami problémov, od čiernych alebo béžových opätkov, od zodpovednosti za nefunkčnosť sci-fi zákaziek, od ani kofeínom nevyprázdniteľných e-mail schránok. Teraz je to iné. Tempo nám síce udávajú rovnaké, 2 bzučiace polo-francúzske dcéry a 1 mládenec; Emma (2013), má džezovo zachrípnutý hlas a naivnú lásku k ľuďom, Manon (2011) má prskavkujúcu radosť z koláčov a vrúcny Downov syndróm a Louis (2016) prítulný fanúšik debát; ale tu sme si našli priestor, vnímať. Tento blog je o princípoch obyčajnej atmosféry. Ktorá je vlastne neobyčajná, len je jej zásadne viac. Spokojne sa pri nej udomácňujeme. Nemá prestíž, nie je uznávaná, a každý jej máme fúru. Lenže, keď ju už nechtiac niekto postrehne, zrazu všetko cíti, správne, intenzívne, akurát. Dalo by sa predpokladať, že kapacitu na to máme všetci. Viac na: