Ako mizne akademická etika

Aj na mňa sa vzťahuje nikdy nehovor nikdy. Keď parlament kvôli vytrvalému odporu verejných VŠ prijal bezzubú novelu vysokoškolského zákona, povedal som si, že už nikdy nenapíšem blog o problémoch našich VŠ. Ich písanie mi pripomínalo hádzanie hrachu na stenu. V rozhodnutí ma utvrdilo novelizované znenie zákona: Slovo etika sa v ňom nevyskytuje. Morálka iba raz – v súvislosti s absolventmi. Zákon nevyžaduje etické konanie pri akademických a manažérskych činnostiach. Ako sa zdá, pedagógovia a akademickí funkcionári berú literu zákona vážne.

Keďže ich svedomie mlčí, ozvalo sa moje: Nikdy nemusí znamenať nikdy.

Začnem etikou akademickej práce. Profesorka Kačániová zo Slovenskej poľnohospodárskej univerzity v Nitre publikuje počas posledných rokov viac ako sto článkov ročne. Číslo trvale rastie, už sa blíži k trom stovkám. Ide o aktivistku propagujúcu heslo „Publikuj alebo zhyň!“  alebo o pomýlenú obeť tohto hesla? Najskôr o patologickú kombináciu oboch možností a dokonalú ilustráciu príslovia: „Cesta do pekla je dláždená dobrými úmyslami“. Neschopnosť rozpoznať rozumnú hranicu je jej individuálnym zlyhaním.

Kolektívne zlyhanie sa týka ľudí okolo nej. Na všetkých úrovniach, od priamych kolegov po vedenie VŠ. Ako to, že dopustili, aby jej publikačná činnosť rástla rýchlosťou rakovinového nádoru? Nenapadlo im, že bez rozmanitých trikov končiacich vynúteným pridaním mena k článku alebo k príspevku na konferencii sa to nemôže podariť? Alebo ich postihla profesionálna slepota, lebo kritérium „počet = kvalita“ sa už stihlo zažrať do všetkých komponentov hodnotenia vedeckovýskumnej práce: od doktorandských dizertácií cez habilitácie a inaugurácie až po akreditovanie vysokých škôl?

Druhá trojica etických zlyhaní sa týka manažmentu VŠ. Na Policajnej akadémii postrelil učiteľ študentku. Rýchlo začalo vychádzať najavo, že pedagóg a študenti nemali byť tam, kde boli, že učiteľ nemal oprávnenie na danú činnosť atď. atď. Logické by bolo, keby rektorka (a možno aj ďalší členovia vedenia školy) abdikovali kvôli nedostatkom v riadení pracoviska. Nestalo sa, svoju morálnu zodpovednosť necítili. Akademický senát Policajnej akadémie navyše preukázal kolektívne zlyhanie tým, že rektorke vyjadril dôveru. Aby toho nebolo dosť, dôveru jej vyjadril aj akademický senát Právnickej fakulty UK, hoci s vecou nemal nič do činenia. (Okrem toho, že rektorka mala u nich čiastočný úväzok.) To, že prehnaná iniciatíva škodí, si senáty snáď uvedomili, keď sa ukázalo, že streľba v budove školy nebola jedinou. Akurát tú prvú sa podarilo ututlať. Očividne obidva senáty situáciu zľahčovali a konali predpojato snažiac sa situáciu čím skôr ukončiť. Ako máme dôverovať policajtom a právnikom, ktorých vzdelávajú jedinci s takýmito profesionálnymi a morálnymi vlastnosťami?

Ostáva len dúfať, že vedenia všetkých vysokých škôl a Slovenská akreditačná agentúra pre vysoké školstvo sa zamyslia, či nevidia ďalšie medzery v etike vysokého školstva. Hoci sa zdá, že na ich hľadanie bolo neskoro už včera.