Nechcel si ísť, ale…
…ale pôjdeš. Patril si k tým, čo plánovali ostať doma, ale naštvali ťa, a ty si zmenil svoje rozhodnutie. Vídavam tú vetu v poslednej dobe pomerne často. Je z rovnakého súdka ako „nie som rasista, ale…“.
Chcel si sa zúčastniť, ale tak akosi si cítil, že to nemôžeš povedať verejne bez toho, aby ťa nepovažovali za spiatočníka, homofóba, obskúrneho človeka. A tak si potreboval ukázať prstom na niekoho, kto z teba sníme vinu. Vinníka si našiel rýchlo. Sú to tí, čo vravia, že nepôjdu. Nemali to vravieť, nie tak často.
Pôjdeš, ale nemôžeš za to. Proste ti len liezli na nervy vyjadrenia ľudí, ku ktorým si – údajne – chcel patriť. Cítil si, že by bolo správne patriť k nim. Že by nebolo tak celkom v poriadku byť s tými druhými. Ale kdesi vnútri, kdesi tam hlboko si cítil, že to vnímaš inak. A že budeš musieť zradiť.
Len pokojne, dýchaj zhlboka, nič sa nedeje. Ja viem, nechcel si to takto, ale nešlo to už ďalej skrývať. Rozdelili nás na dva tábory a ty si sa musel rozhodnúť. Chvíľu si vajatal, ale už to vieš.
Teraz choď. Choď, ale nevykrúcaj sa. Stoj si za svojím názorom, nikto ti ho nezazlieva. Proste si tak nastavený. Máš legitímne a teraz už aj legislatívne právo vstať a ísť to tam povedať. Prejavíš svoj názor, vždy si to robil rád, a to je dobre.
Ja ti v tejto chvíli k tomu môžem povedať len toľko: my s priateľkou nepôjdeme. Nie kvôli čoraz viac hysterickej propagande, ktorá na nás vyskakuje z monitorov ako votrelec, ani kvôli nechutným videám, z ktorých jedno už rieši polícia. My nepôjdeme, pretože sme tak nastavení. Tak to proste od začiatku cítime.
A tak je to správne. Na jedného z vás – dvaja my. Pevne verím, že tento pomer ostane zachovaný aj v konečnom zúčtovaní , i napriek tomu, že niektorí z nás na poslednú chvíľu – zazmätkovali.
