Posledné chvíle plesnivých secondhandov na železničných staniciach v Česku
Cez víkend som sa túlal po Sudetenlande a z nečakaných pamätihodností ma očarila prchavá krása tohto secondhandu na stanici v Teplicích. Nachádzal za škaredými, rozheganými komunistickými dverami s nápisom Restaurace – Hlavní nádraží. Bol to taký ten naozaj smradľavý sekáč, kde si nič kúpené rovno neoblečiete, ak sa teda odvážite niečo si kúpiť (neskôr v ten deň som videl aj pobočku tohto secondhandu v čistých nových priestoroch v meste Most a nesmrdel, muselo teda ísť o nejaké pachové súznenie plesnivej starej budovy a noseného oblečenia). Nos mi tu zavadil aj o cigaretový dym, ktorý dve dámy v službe vyfukovali zrejme niekde diskrétne v zázemí.
Hlavný ťahák klientely secondhandu, pretože boli vystavené hneď pri vstupe, boli zrejme tepláky, ale inak tu mali všetko.
Oveľa zaujímavejšia však bola výzdoba: po celom obvode priestoru, pod zaprášenou, ako som sa dočítal, neorenesančnou výzdobou boli rozvešané rôzne šaty: zeleno-červené, zlatou niťou prešívané šaty orientálnej tanečnice, ružové šaty s trblietavým topom na výnimočné príležitosti, flitrované saká či dokonca trblietavá kombinéza – výstavka slávnostného oblečenia buď vytvárala svojím spôsobom spojenie medzi úbohým secondhandom a grandióznou neorenesančnou výzdobou, alebo sa, naopak, snažila odviesť pozornosť od povahy a stavu priestoru.
Všetky tieto trblietavé kúsky zo sveta osláv boli nápisom na papieri A4 v euroobale prísne označené ako „Neprodejná dekorace“. Možno preto, že tieto kúsky boli vzácne. Ale keď ste sa na oblečenie prizreli bližšie, pravdepodobnejší dôvod bol, že pleseň zo stien pomaly pohlcovala oblečenie.
Napätú a nebezpečnú atmosféru vytvárali nápisy „Pozor na kapesní krádeže“, rozvešané po celej predajni. Uvažoval som, či tu naozaj niekto kradne alebo chcú len predavačky vytvorením ostražitej atmosféry zabrániť kradnutiu.
Nad haldami noseného šatstva viseli zo steny štyri káble, zrejme po štyroch krištáľových lustroch (neskôr sa mi z hlbín internetu podarilo vyhrabať čiernobielu fotografiu pôvodnej reštaurácie a naozaj to tak bolo), ktoré pred sto rokmi viseli nad hosťami, ktorí sa mohli z tejto stanice dostať bez prestupu hoci aj do Londýna. Ak ak boli z Teplíc, tak mohli prísť na stanicu prvou električkou v Česku. Také to zvyklo byť mesto, ale to bolo už dávno.
Česká Správa železníc, teda správca železničnej infraštruktúry ako naše Železnice Slovenskej republiky, ale také, ktoré dostali miliardy aj na rekonštrukciu staníc, momentálne riadia obrovské rekonštrukcie historizujúcich železničných palácov, napríklad v Českých Budějoviciach, Plzni, či funkcionalistického paláca v Pardubiciach a v mnohých ďalších mestách (odporúčam pozrieť si mapu, je pôsobivá). V rámci obrovského štátneho investičného programu budú tieto stanice onedlho žiariť ako nové, asi prvýkrát od ich postavenia.
Zdá sa, že stanice na rekonštrukciu boli vyberané podľa dôležitosti, to však nebude prípad Teplíc. Od posledného veľkého rozšírenia stanice pred sto rokmi sa význam mesta skôr zmenšil, ale stanica je stále obrovská. Ide tu zrejme najmä o záchranu kultúrnej a technickej pamiatky v poslednej chvíli. Aj do médií sa Správa železníc vyjadruje nejasne o náplni všetkých priestorov veľkej stanice. S určitosťou sa dá povedať, že takýto secondhand si v krásnych nových priestoroch možno predstaviť už len ťažko. Zdá sa, že je to posledná šanca vidieť priestory, akým je tento, na významných železničných staniciach v Česku.
Hoci reštaurácia, ktorá je v skutočnosti secondhand, možno nie je ani secondhand. Väčšina zákazníkov, aspoň počas mojej návštevy, sem chodila po balíčky do Zásielkovne, pošty budúcnosti.
