Mamy anjelov. Prioritne sa rozprávame o samovoľnom potrate, ktorý je možný v prvom trimestri tehotenstva. Ženy, ktoré so svojím príbehom vyšli von, na verejnosť je viac než dosť. Toto je traumatizujúca skúsenosť . Každá žena má svoj spôsob ako sa s týmto vyrovná. A niekto sa s tým nevyrovná dokonca života.Verím, že je to hodne ťažké, to prekonať.Neprežila som to na vlastnej koži ale táto téma sa má dosť dotýka. Lebo keby sa takáto vec nestala, asi by som sa ani nestretla ľudí, ktorí sú mojou rodinou, dnes. S najväčšou pokorou a obdivom k ženám, ktoré niečo takéto prekonali píšem tento článok Ale táto vec sa netýka len žien , ktoré to prekonali. Ale týka sa aj partnera/ manžela. Týka sa aj detí. Detí, ktoré vidia smútok v maminej tvári a pýtajú sa, čo sa deje? Čo sa stalo? Mami, prečo plačeš?  Málo so o tomto hovorí. Ale je pravda , že dnes sú dostupnejšie terapie ako to bolo v minulosti.  V 20. storočí nebolo ani  toľko možnosti a medicína, nebola taká pokroková ako je tomu dnes.

Zo začiatku si hovoríte, to sa mi nemalo stať. A prečo práve ja? Prečo práve my?

Keď sa niečo takéto stane bolí to a veľmi to bolí. Potom prejde rok, jeden, dva, tri. A potom sa o 30 rokov zobudíte. A vy si zrazu uvedomíte, že keby sa to vtedy nestalo, vaša dcéra by tu nesedela so svojou dcérou v náručí. A budete vďačný za to , čo máte.

A keby sa to nestalo, tak môj život vyzerá inak. Možno horšie, možno len inak. Čo by bolo keby. Je všetko tak ako má byť.