Denník N

Na Novú scénu prichádza retro. Piesne Františka Krištofa Veselého prenesú divákov do tridsiatych rokov minulého storočia

Piesne Františka Krištofa Veselého pozná hádam každý. Mnohé zľudoveli a žijú si svojim vlastným životom aj niekoľko desiatok rokov po jeho smrti. Divadlo Nová scéna v týchto dňoch prichádza so zaujímavou hudobnou spomienkou na tohoto umelca, ktorý bol nielen spevákom, ale aj divadelným režisérom, filmovým hercom a v roku 1946 aj jedným zo zakladateľov Novej scény. 

Pod názvom Bonviván divadlo v piatok 5. mája premiérovalo viac ako trojhodinovú umeleckú fikciu životného príbehu Františka Krištofa Veselého popretkávanú piesňami, ktoré interpretoval. Znejú v novej inštrumentácii vytvorenej pre 12 členný orchester.

Piesne tak získali nový atraktívny sound. Je nielen oveľa viac prispôsobený možnostiam súčasnej doby, ale predovšetkým zjednocujúcim prvkom skladieb znejúcich počas večera. Tie pochádzajú z rôznych období a relatívne široký časový diapazón pri ich vzniku sa až natoľko podpísal na ich zvukovej stránke, že v pôvodnej orchestrácii by vytvorili nesúrodý celok. Teraz znejú tak, ako keby všetky vznikli na prelome tridsiatych a štyridsiatych rokov minulého storočia.

Piesne ani neznejú celkom tak, ako ich poznáme, pretože niektoré sú spievané ženskými hlasmi, iné sú zas prezentované ako duet. Ďalšie zľudoveli v mierne pokrivenej forme a ľudia si ich dnes pospevujú inak, než ako sa zachovali v dobovom notovom zázname. Bonviván vracia melódie späť do podôb, ako boli pôvodne napísané.

Bonviván v Divadle Nová scéna. Foto: Anton Sládek 

Výsledný scénický tvar divadlo zarámcovalo ako muzikál. Tu mám ale veľké pochybnosti, či žáner, ktorý počas večera divák sleduje, je naozaj možné označiť týmto pojmom.

Hoci je divadelný večer bohato popretkávaný piesňami a taktiež svižnými tanečnými choreografiami poctivo evokujúcimi atmosféru danej doby, napriek tomu o muzikál podľa môjho názoru nejde. Aspoň nie v zmysle parametrov uznávaných vo svete.

Muzikál ako žáner samozrejme nemá striktne danú definíciu svojho formátu a hlavne sa tiež postupne vyvíjal a menil (a naďalej vyvíja a mení). Avšak podoba, v ktorej sa za posledných 40 rokov udomácnil na West Ende a Broadwayi, diktuje isté všeobecne prijímané pravidlá, ktoré nemožno ignorovať. Predovšetkým platí, že hudobná zložka by mala dominovať.

Hovorené slovo bolo nosným prvkom v muzikálových produkciách v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch, postupne však viac a viac ustupovalo do ústrania.

Od začiatku osemdesiatych rokov minulého storočia prichádza éra dodnes najhranejších muzikálov ako sú Cats, Bedári, Fantóm opery, Sunset Boullevard, Miss Saigon, alebo z tých novších napríklad momentálne veľmi populárny Hamilton – a tie sú všetky do jedného postavené na spoločnom princípe, že s hovoreným textom v librete nepočítajú vôbec.

Niektoré sú komponované ako tzv. through-composed, kedy sa hudba vôbec nezastavuje a voľne plynie. Výrazne zastúpené sú však aj číslované muzikály (t.j. pozostávajúce z uzavretých hudobných čísiel),  avšak aj v nich sa hudba rinie z orchestrálnej jamy v podstate nepretržitým prúdom.

Dej v týchto produkciách posúvajú dopredu len texty piesní, ktoré sú napísané práve tak, aby plnili práve tento účel.

Čo však v prípadoch tzv. hitmuzikálov, ktoré neprinášajú originálne skomponovanú hudbu, ale spájajú do príbehov už existujúce piesne, ktoré sa stali šlágrami? Tam texty piesní pochopiteľne neboli vytvorené s cieľom, aby vytvorili kompaktnú dejovú líniu. Vtedy je prepájajúci text v podobe hovorených dialógov nepochybne nevyhnutnosťou. Z medzinárodne známych hitmuzikálov na Novej scéne bežia dve produkcie – Mamma MiaThe Bodyguard.

Avšak aj v prípade hitmuzikálov si autori dávajú veľký pozor, aby hudobná zložka naďalej zostala dominantnou. Jednoducho muzikál má byť najmä a predovšetkých o hudbe.

Už z uvedeného je zrejmé, že pôvodná slovenská muzikálová tvorba, ktorá u nás vznikla za posledných 40 rokov je len veľmi málo kompatibilná so skutočnými muzikálovými trendmi vo svete.

Bonviván v Divadle Nová scéna. Foto: Anton Sládek 

V prípade Bonvivána je pomer hovorenej a spievanej časti výrazne vychýlený v prospech dialógov. To samo o sebe nemusí byť vôbec na škodu veci, ale nebude to už muzikál.

Hlavnou dejovou líniou nie je konkrétna dramatická zápletka, autorom išlo skôr o to, aby predstavili divákom životný príbeh Františka Krištofa Veselého (FKV). Príbeh je síce do veľkej miery fiktívny, ale je vystavaný na základe skutočných udalostí a vychádza z dobových reálií.

Autori fabulujú, ako sa mohli jednotlivé situácie odohrať, avšak v skutočnosti nevieme, či sa tak naozaj stali. Tvorcovia konzultovali mnohé okolnosti s dcérou FKV s Dr. Evou Veselou (bola prítomná aj na piatkovej premiére), avšak ona sama mnohé zobrazované udalosti zo života jej otca pozná tiež len z rozprávania. Odohrávajú sa v čase, kedy ešte nebola na svete.

Umelecká licencia kreovať jednotlivé situácie výlučne podľa predstáv a pocitu autorov bola teda v tomto prípade určite silne zastúpená.

Na premiére bola prítomná aj dcéra Františka Krištofa Veselého Dr. Eva Veselá. Foto: Robert Tappert 

Hlavná nášľapná mína výsledného dramatického tvaru však spočíva práve v tom, že tvorcovia si dali za cieľ preniesť na pódium životopis. Dialógmi možno bez problémov vystavať konkrétnu dramatickú zápletku, avšak životný príbeh človeka len s pomerne veľkými ťažkosťami.

A to najmä preto, že pri inscenovaní konkrétnej dramatickej zápletky je počet postáv ohraničený a po chvíli je divákom jasné, kto je kto a aké sú koho záujmy. Preto je možné sa sústrediť na výstavbu dialógov, ktoré rozohratú situáciu eskalujú.

Ak je však cieľom inscenovať životný príbeh, autorom budú do deja neustále vstupovať nové postavy a v živote hlavného hrdinu budú znovu a znovu nastávať nové okolnosti a zmeny, ktoré nie všetky je možné znázorniť, avšak aj tak je potrebné priebežne ich nejakým spôsobom oznamovať publiku.

Inscenátori by urobili lepšie, keby do výsledného inscenačného tvaru zakomponovali postavu rozprávača (najmä ak konferenciera tam majú ako spievanú postavu). Občas by vstúpil do deja a veľmi stručne zhrnul divákom informácie, ktoré potrebujú v danej chvíli vedieť. Tým by bolo priznané, že tieto informácie nie je možné vtesnať do dialógov tak, aby naďalej zneli prirodzene.

Peter Makranský v úlohe konferenciera. Foto: Anton Sládek 

Autori (námet Martin Kákoš, libreto Jozef Lenhart), však zvolili presne opačný prístup a logickým výsledkom je v dialógoch sa nachádzajúce obrovské množstvo konverzačných zvratov, ktoré publiku niečo oznamujú, vysvetľujú, alebo opisujú.

A tak uprostred ležérnej mužskej konverzácie napríklad zanie veta: “Gizi nie je primadona, ale subreta a má pred sebou sľubnú kariéru”. 

Avšak muži, ktorí na javisku vedú túto konverzáciu veľmi dobre vedia, kto je Gizi. Prečo by si potrebovali medzi sebou práve toto vysvetľovať?

Na inom mieste sa ženská postava pýta hlavného hrdinu: „Viete kto som ja? Lola”.

Otázne je, nakoľko napríklad takáto konverzácia znie prirodzene a nakoľko je vedená skôr potrebou vysvetľovať publiku v sále, kto je kto a kde sa daná scéna práve odohráva (o.i. aj vetou: “Toto nie je železničná stanica, toto je divadlo”). 

Najproblematickejšia je v tomto smere jednoznačne scéna s novinármi po návrate FKV z Prahy do Bratislavy v období Slovenského štátu. Novinári kladú otázky takým spôsobom, ako by sa v skutočnosti ani nechceli FKV nič spýtať, ale skôr potrebovali svojimi replikami oznámiť publiku čo najviac v tom čase aktuálnych informácií z jeho života.

Až záverečná otázka o tom, či mu manželka toleruje milostné avantúry, je konečne naozaj novinárskou otázkou. Na tú však paradoxne ako na jedinú FKV neodpovedá a žiada, aby jeho manželku nechali na pokoji.

Bonviván v Divadle Nová scéna. Foto: Anton Sládek  

Inokedy v dôsledku zvolenej koncepcie autori musia prinášať filozofické úvahy aj na miestach, kde sa nehodia. FKV prichádza do nemocnice navštíviť svoju vážne chorú matku a stretne sa s jej ošetrujúcom lekárom. Lekár mu asi v tretej vete ich stretnutia oznamuje: “Svet prišiel o ideály a bez ideálov sa žiť nedá”. 

Viete si predstaviť, že by takto naozaj prebiehal dialóg s lekárom? V takej situácii sa asi každý zaujíma o liečbu matky, o tom, ako na tom zdravotne je, a čím sa jej dá pomôcť. Asi by nebol priestor (minimálne nie hneď v úvode konverzácie) na rozvíjanie filozofických úvah na tému straty ideálov ľudstva.

Samozrejme, prirodzenosť dialógov nie je hlavným kritériom každého inscenačného tvaru. Aj mnohí slávni autori sa vo svojich divadelných hrách púšťajú do ťažkých filozofických úvah, pretože chcú odovzdať nejaké posolstvo – a vtedy nie je vôbec podstatné, či tieto dialógy znejú prirodzene. Lenže to je iný žáner, nie muzikál.

V muzikáli je prirodzenosť dialógov alfou a omegou. Je to jedna zo základných charakteristík a požiadaviek žánru.

Na druhej strane ale treba povedať, že uvedené problémy (až na scénu s novinármi) sa týkajú len prvej polovice inscenácie.

Po prestávke prichádza tá lepšia, vydarenejšia časť, kde uvedenú koženosť jazyka už necítiť, dialógy plynú prirodzene a sú celkom dobre a kvalitne vedené. Scény z obdobia protektorátu sú dokonca až desivo realistické. Tvorcovia v druhej polovici ukázali, že vedia urobiť kvalitné divadlo.

Dárius Koči ako František Krištof  Veselý a Karol Čálik ako riaditeľ divadla. Foto: Anton Sládek 

Oceňujem taktiež, že sa im podarilo vyhnúť akémukoľvek moralizovaniu a pátosu a autori sa vyhli aj nástrahe, aby stvárňovali FKV ako modlu alebo superhrdinu. To je zvyčajná pasca, do ktorej zvyknú slovenskí tvorcovia spadnúť, kedykoľvek znázorňujú legendy z našej minulosti.

Tentokrát je obraz speváckej legendy vytvorený celkom plasticky aj s negatívnymi vlastnosťami aj s pochybovaním o sebe samom a poukazovaním na nesprávne rozhodnutia. To dávalo FKV ľudský rozmer a urobilo postavu uveriteľnou.

Inscenátori zvolili koncepciu, v ktorej sa FKV na pódiu objavuje aj ako mladík, aj zároveň v zrelom veku. Obe jeho podoby sú na javisku prítomné súčasne a vedú medzi sebou dialóg.

FKV v zrelom veku vidí svoje vlastné rozhodnutia z iného uhlu pohľadu, než FKV v mladom veku a polemizuje s ním. Teda so sebou samým.

Táto koncepcia sa ukázala ako funkčná a veľmi vhodná na stvárnenie vnútorných rozporov umelca, myšlienok, ktoré ho hrýzli, výčitiek svedomia a umožňovala viesť na javisku vnútorný monológ veľmi prirodzeným spôsobom.

Bonviván v Divadle Nová scéna. Foto: Anton Sládek  

Réžie sa ujal Martin Kákoš. Jeho otec sa s FKV dobre poznal, pretože bol riaditeľom Novej scény v čase, kedy tam spevák pôsobil. Môžme teda v celom projekte vidieť aj istý kus symboliky.

Inscenácia nemala hluché miesto a mala celkom svižný spád, réžia udržiavala napätie a pozornosť diváka počas celých troch hodín a 15 minút (doba trvania aj s prestávkou), čo je naozaj obdivuhodné.

Na tak veľkej časovej ploche dosiahnuť, aby nikde ani na moment nespadla reťaz je určite kumštom. Obzvlášt som oceňoval, ako bola remeselne dobre zvládnutá výmena jednotlivých obrazov, udalosti svižne plynuli bez prerušenia v neustálom toku, k čomu prispela aj výborne urobená scéna Pavla Andraška. Bola dostatočne variabiná, pritom nie príliš zložitá, ale mala všetko, čo bolo potrebné.

Svojou vhodne zvolenou členitosťou a pohyblivosťou častí umožňovala v priebehu pár sekúnd vytvoriť ilúziu vždy nového priestoru, pričom niekedy až nad očakávanie vierohodne (napríklad skvelá ilúzia priestoru nemocnice, kam FKV príde navštíviť svoju chorú matku).

Bonviván v Divadle Nová scéna. Foto: Anton Sládek 

Napriek tomu, ani réžia sa nevyhla niektorým problémovým miestam. Vadila mi skôr stereotypnosť vykresľovania vedľajších postáv.

Prečo musia byť vojaci Hlinkovej gardy znázornení ako opitá luza? Iste, boli aj takí, ale gardistami boli aj mnohí fanatici z presvedčenia, vzdelaní a na všetkoschopní karieristi – a tí boli predsa oveľa viac nebezpeční. Devalvovať ich na nejakú skupinku ožranov je relativizovaním predstavy o tom, aké rôzne podoby môže na seba zobrať zlo.

Záporné postavy nemusia predsa automaticky aj “negatívne” vyzerať, zlo môže na prvý pohľad pôsobiť aj sympaticky. A práve tým pomýliť davy.

A prečo ruský vojak musí byť vždy vykreslený ako buran tancujúci kazačok? To je tiež z kategórie „stereotyp na prvú“.

Bonviván v Divadle Nová scéna. Martin Kaprálik ako Janči (Janko Blaho), Dárius Koči a Karin Olasová ako Gizi Foto: Anton Sládek 

Autori zapracovali do deja aj predstaviteľa povereníkov v prvej Československej republike, postavu ľudáckeho funkcionára za Slovenského štátu a do tretice aj postavu komunistického tajomníka na poli kutúry. Podľa libreta ide síce o tri rozdielne osoby, avšak réžia ich všetky obsadila tým istým hercom (Jurajom Ďurdiakom), ktorý ich zase stvárnil tak, akoby to bol ten istý človek zastávajúci (v rozdielnom čase) postupne všetky tieto funkcie.

Neviem, či to bola náhoda, alebo inscenačný zámer, avšak vzhľadom na našu historickú realitu, kedy sa z mnohých ľudáckych prisluhovačov ako zázrakom cez noc stali komunisti, takéto herecké a režijné poňatie vôbec nebolo na škodu. Tomuto typu ľudí bola predsa ideológia ukradnutá, hlavne chceli slúžiť mocným. Za akéhokoľvek režimu.

O tom, nakoľko až masový bol prechod členov HSĽS a Hlinkovej gardy (nielen radových, ale aj vyšších funkcionárov) do KSS napríklad zaujímavo pojednáva historik Jan Pešek v materiáli  Historického ústavu Slovenskej akadémie vied pod názvom Ľudácke tiene v Komunistickej strane Slovenska (a nad ňou) po roku 1948. 

V tejto súvislosti si dovolím jednu provokačnú a možno aj neslušnú poznámku – ani František Krištof Veselý sa úplne nevyhol propagácii Slovenského štátu, hoci len nepriamej. O tom znázorňovaný príbeh už nehovorí, ale našťastie ani nenaznačuje opak. Chvalabohu, nevyrába z FKV disidenta.

Juraj Ďurdiak ako komunistický tajomník. Foto: Anton Sládek  

Zaujímavá je ešte iná vec.

Zatiaľ čo obdobie fašizmu autori vykresľujú pomerne odstrašujúco s dialógmi plnými skutočného napätia, rovnakú komunistickú totalitu vykresľujú takým spôsobom, že si z nej uťahujú.

Znázornený komunisticky funkcionár (a jeho vtipné odkazy na umelecké názory súdružky Chuťkovej) je skôr na posmech, než by naozaj vzbudzoval hrôzu. Pritom doba 50-tych rokov so stalinskými gulagmi a monsterprocesmi nebola o nič menej nebezpečná, než doba hitlerovská.

Prečo je jedna totalita zobrazená realisticky a druhá ako karikatúra? Vysvetľujem si to len tým, že prevažná väčšina tých, čo si pamätajú komunizmus, ho zažila skôr už v tej záverečnej fáze 70-tych  a 80-tych rokov, kedy už nebol životu nebezpečný, ale naozaj bol skôr na smiech. Lenže v stalinskej ére takto smiešne nevyzeral.

Nakoniec, naznačovala to aj vyškrtnutá scéna z libreta (z asi 160 strán textu bolo nakoniec použitých len približne 80), ktorá popisovala, ako bol FKV za komunistov odsúdený do pracovného tábora. Ocitol sa v jednej miestnosti s vrahom, ktorý sa ho pýtal, koľkých ľudí zabil. FKV mu odpovedal, že je uväznený za to, že spieval pieseň v ktorej si robil srandu z toho, ako Gottwald okradol ľudí.

Takže nič, čo by bolo naozaj na smiech.

Bonviván v Divadle Nová scéna. Foto: Anton Sládek 

Životný príbeh tejto speváckej legendy sa nedá vôbec inscenovať, ak nemáte vhodného predstaviteľa titulnej roly – šarmantného šviháka s kultúrou mäkkých interakcií.

Elegána a zároveň gentlemana s charizmou. Predstaviteľa, ktorý dokáže tieto vlastnosti nielen zahrať, ale tak aj vyzerá.

Zároveň musí byť aj spevácky vhodným interpetom jeho piesní. V tomto zmysle sa voľba Dáriusa Kočiho ukázala ako veľmi šťastnou po všetkých vyššie uvedených stránkach.

Jeho úsporné a zdržanlivé herectvo spočívajúce častokrát v odzbrojujúcom úsmeve a len jemnej gestikulácii bolo presne to, čo si postava vyžadovala. Koči dokázal do spevu vložiť obrovskú charizmu.

V prvom dejstve som mal pocit že výrazovo všetko spieval rovnakým “romantickým“ spôsobom – azda len s výnimkou precítene zaspievaného duetu s Karin Olasovou Poprosme hviezdy – lenže ako sa ukázalo, takéto hodnotenie bolo veľmi predčasné. Svoje skutočné spevácke možnosti Koči ukázal až v druhej polovici večera, kedy to „rozbalil“ naplno.

Jednak sa zmenila tessitura piesní a okrem barytónového stredu zneli konečne aj výšky – zároveň sa však adekvátne k tomu zmenil aj Kočiho výraz a pribudla razancia plnokrvných tónov a aj niektoré pekné falzety. Všetko technicky veľmi slušne zvládnuté.

Dárius Koči mal aj niektoré drobné intonačné zaváhania a tóny vo výškach plne rozvíjal až okamih po ich nasadení, to ale nemohlo nijako ovplyvniť celkovo dobrý dojem. K ležérnej elegancii jeho hrdinu sa to v podstate práve takto hodilo.

Marcel Ochránek ako direktor a Dárius Koči. Foto: Anton Sládek 

Silným momentom boli obidve piesne spievané v češtine a taktiež Dusíkova Pieseň o rodnej zemi. Pri tej by som sa hádam na chvíľu pristavil, pretože jej prevedenie bolo po speváckej stránke zlatým klincom večera.

Je veľmi ťažke interpretovať pieseň, ktorá je tak notorický známa – najmä v neprekonateľnej interpretácii Petra Dvorského. Tá bola až natoľko výnimočná, že sa svojho času stala hlavným hudobným motívom Křížikovej svetelnej fontány na pražskom výstavisku.

Na svetelnú a vodnú show (vytvorenú na Dvorského nahrávku z prvej polovice osemdesiatych rokov) chodili celé roky davy našincov aj turistov. Aj takto sa práve táto konkrétna interpretácia široko preslávila.

Ktokoľvek odvtedy Pieseň o rodnej zemi interpretuje riskuje, že bude porovnávaný. A je potrebné povedať, že len málokto v tomto porovnaní obstojí. Na moje veľke prekvapenie Dárius Koči priniesol verziu, ktorá by v takomto porovnávaní celkom určite obstála. A to už je čo povedať.

Nakoniec, o tom, že išlo o zlatý (spevácky) kliniec večera, vypovedala aj reakcia publika.

Trailer k Bonvivánovi. Video: Jozef Antálek

Manželku FKV Gizi stvárnila Karin Olasová. Dialógy práve tejto dvojice boli najpresvedčivejšie napísané, pôsobili veľmi autenticky. Boli taktiež dobre zahrané, k čomu výraze prispelo Olasovej veľmi prirodzené herectvo, uveriteľné v každom okamihu.

Vytvorila postavu trpezlivej, ale pritom samotou trpiacej ženy. K jej speváckemu výkonu dodávam, že je škoda, že nedostala oveľa väčší priestor. Jej spev bol spoľahivý a kvalitný, vždy intonačne presný. Spievaný text a výraz tvorili vzájomný synergický efekt.

V duete s Kočim Poprosme hviezdy obom protagonistom spolu vhodne ladili hlasy a boli zvukovo ideálnou dvojicou.

Autori by mohli skrátiť dialógy – najmä v prvej časti a pridať ešte jednu, alebo dve piesne. Dárius Koči za večer spieva sedemnásť skladieb, takže on už má naložené viac než dosť, ale Karin Olasovej by skladba naviac určite nezaškodila.

Karin Olasová ako Gizi a Dárius Koči. Foto: Anton Sládek 

V dvojúlohe Lolly a Sáry sa predstavila Monika Drgáňová. Speváčka disponuje krásnou farbou hlasu, v ktorom znejú hádam úplne všetky alikvóty. Jej spevácky part tentokrát ukázal aj jej značný hlasový rozsah.

Drgáňová bola vo výškach suverénna a celkovo spevácky excelentná. Herecky jej však lepšie vyšla Sára. Portrét Lolly na mňa pôsobil jednostranne.

Vydarená bola aj postava konferenciera v podaní Petra Makranského. Spevák síce tentokrát nemohol ukázať svoje výšky, ale aj tak sa svojej roly (a spevu v maďarčine) zhostil veľmi dobre.

Z ostatných účinkujúcich sa do pamätí divákov určite ešte zapíše Ján Greššo ako alter ego Františka Krištofa Veselého v staršom veku. Jeho postava je len činoherná, avšak je vynikajúco a veľmi presvedčivo zahraná. To isté sa dá povedať o vyslovene skvelom hereckom stvárnení postavy gestapáka v podaní Marcela Ochráneka.

Tanečné choreografie Jaroslava Moravčíka sú energické, svižné, niekedy aj s prvkami kabaretu, alebo revue. Vhodne evokujú dobu, ktorej pamätníci ešte stále žijú. Na diváka doslova dýchne éra tridsiatych a štyridsiatych rokov (a potom aj neskorších) a priznám sa, že práve táto retro atmosféra ma nesmierne bavila. Retro je jednoducho sexi.

Ilúziu konca tridsiatych rokov vytvárajú nielen choreografie tanečníkov, ale aj úžasné kostýmy Ľudmily Várossovej a zvuk orchestra.

A keď sa neskôr dej prenesie do rokov päťdesiatych, musím povedať, že rovnako dobre som sa bavil aj na angažovanej choreografii v komunistickej budovateľskej agitke od Milana Nováka Nie je všedný deň.

Choreografia k agitke „Nie je všedný deň“. Foto: Anton Sládek 

Celkovo som mal pocit, že hudobná a tanečná stránka produkcie prevyšuje činohernú.

Kostýmov je vytvorených asi 200. Ocenil som však najmä netradične poňaté odevy angažovaných ľudáckych dievčat z éry Slovenského štátu, ktoré vychádzali z tradície krojov. Nakoniec, treba povedať, že celá výtvarná estetika inscenácie je vynikajúca.

Bonviván v Divadle Nová scéna. Foto: Anton Sládek 

Dvanásťčlenná kapela bola čiastočne priznaná na scéne. V istom okamihu scénických zmien boli odstránené aj vizuálne bariéry a hráčov bolo vidieť úplne. Orchester znel najlepšie, keď spustil Tatranský expres. Vtedy vynikol zvuk telesa v skutočne plnej sýtosti všetkých farieb.

Hudobné naštudovanie Ľubomíra Dolného je – ako už tradične – vynikajúce. Interpretácia všetkých známych šlágrov ako Len bez ženy, Prečo sa máme rozísť, Ja som optimista, So slzami v očiach a ďalších, bola štýlová.

Považujem za dôležité, že počas predstavenia diváci mali možnosť počuť aj originálny spev Františka Krištofa Veselého z dobového zvukového záznamu. Veď aká by to bola pocta legende, keby ani raz nezaznel jeho hlas.

Uvedenie Bonvivána je dramaturgicky veľmi dobrý počin. Nová scéna si takto môže pripomenúť jedného zo svojich najlegendárnejších členov a zároveň získava repertoárový kus, ktorý zvukovo pláva vo vodách tridsiatych rokov minulého storočia, čím sa rozširuje záber hudobných štýlov v ponuke divadla.

A keďže zaznejú aj piesne, ktoré sú u širokej verejnosti obľúbené, nepochybujem ani o diváckej ataktivite tohoto titulu.

Bonviván jednoducho ponúka kvalitnú zábavu a celkom príjemne strávený večer.

 

Peter Bleha

Diskusia k článku je možná na facebookovej stránke: Do Re Mix  

Teraz najčítanejšie

Do Re Mix

Flash news, recenzie a publicistika zo sveta vážnej hudby, opery a baletu