Prežiť pandémiu bolo dosť náročné. Myslím si že na také niečo sme vôbec neboli pripravení. Zo dňa na deň sa všetko pozavieralo. Dovtedajší život ako keby prestal existovať a my sa ocitli niekde úplne inde. Mala som pocit, ako by som žila v inom svete. Písali sme dejiny.Verím, že toto bola jedna z najrozsiahlejších pandémii v dejinách ľudstva.

Boli sme izolovaní , načo sme neboli zvyknutí. Deti boli doma, my sme boli doma. Zrazu sme mali viac času. Niekto čas doma krátil šitím rúšok, niekto si krátil čas pečením sladkosti, alebo pečením chleba. Kváskovaním, hačkovaním alebo štrikovaním. Možnosti je veľa. Čo nám odvtedy ostalo? A od čoho sme upustili?

Dnes už na túto dobu letmo spomíname, alebo spomínať nechceme. Boli to ťažké časy, ale…..všetko sa takmer vrátilo do pôvodných koľají. Viac sa naháňame, chodíme do práce, deti chodia do školy. Prevádzky sú otvorené.

Možno sme upustili z nejakých aktivít. Ihlice sme predali, robot na pečenie tiež. Ja si myslím , že najviac čo nám ostalo je naša pamäť. Tu jednoducho nepredáme. A keď si na tieto krušné časy spomenieme, prináša nám to emóciu a myšlienku- a najviac čo som si z tohto obdobia odniesla ja, že si vážim svojich blízkych a všetko čím som obklopená. Dnes sú tu zajtra nemusia byť. Lebo nevieme , čo príde zajtra.