Skeptikov sprievodca Fenoménom: Časť siedma – Pokračovanie absurdnosti, poltergeist?! a červené čiary

…

Poznámka pre toho, kto nečítal predchádzajúce blogy: pred tým než si prečítate tento text, Vám vrelo odporúčam ponoriť sa do tohto príbehu pomalšie a od začiatku. Všetky moje prechádzajúce blogy nájdete tu.

…

V prvom rade by som sa chcel čitateľom hlboko ospravedlniť za to, že som nepublikoval ďalší text skôr, no, žiaľ, dobehli ma povinnosti. Na túto tému som však rozhodne nezanevrel, pretože je naďalej veľmi živá a je predpoklad, že tento rok bude pre tému Fenoménu kľúčový, no nebudem predbiehať, a teda poďme v našom príbehu ďalej.

Doteraz sme spolu prešli skutočne bizarné prípady, ktoré nám poodhalili pomerne široké spektrum manifestácií Fenoménu, ďaleko prekračujúce „len“ všakovaké objekty poletujúce po oblohe, a v predchádzajúcom príspevku sme sa venovali jednej z jeho kľúčových charakteristík – absurdnosti. Táto vlastnosť prislúchajúca Fenoménu je, zjednodušene povedané, niečím, čo svedkovi Fenoménu nesedí v celkovom obraze jeho/jej percepcie konsenzuálnej reality. Ide o úplne kontradiktórnu súčasť vnímania reality, pretože v konfrontácii s Fenoménom do nej jeden z jej aspektov jednoducho nepatrí a úplne jej odporuje. Absurdnosť je skutočne integrálna súčasť Fenoménu, pretože či už ide „iba“ o spozorovaný lietajúci objekt alebo stret s entitami vlastnými Fenoménu, nič z toho nedáva žiaden intuitívny (nieto ešte logický) zmysel.

…

Kelly je aj dnes maličkou komunitou rozprestierajúcou sa na juhozápade amerického štátu Kentucky. Nebyť incidentu (s. 20), ktorý sa odohral vo večerných hodinách 21. augusta 1955, túto komunitu by nikto v Spojených štátoch zaručene nepoznal. V kánone UFO je však Kelly veľmi dobre známa a rovnako to platí aj o rodine Suttonovcov. V uvedený neskorý večer sa značne rozrušení Suttonovci, ôsmi dospelí a tri deti, vrútili do policajnej stanice v neďalekom meste Hopkinsville a jeden z nich skričal na miestne policajné zložky: „Potrebujeme pomoc! Bojovali sme s nimi skoro štyri hodiny!“

Jeden z členov rodiny sa podvečer vybral z domu pre vodu do neďalekej studne, pričom začul syčivý zvuk a uvidel, že na pole neďaleko ich domu pristál svietivý objekt. O niečo neskôr sa k domu priblížila skupina (12-15) „malých mužíčkov“. Tieto stvorenia boli vysoké asi 1 meter, mali veľké hlavy, neproporčne veľké žiariace žlté oči, veľké uši, dlhé ramená a veľké ruky zakončené pazúrmi. Tieto bytosti žiarili striebristým svetlom a vznášali sa tesne nad zemou. Čo nasledovalo ďalej je skutočne bizarné aj pre mnoho „ufológov“, ktorí sa incidentom zaoberali.

Keď Suttonovci zbadali tieto stvorenia, nevedeli čo si majú myslieť, a tak pre istotu dvaja z nich vzali brokovnicu a pištoľ, a čakali čo sa bude diať. Vtom sa v jednom z okien domu objavila tvár, na ktorú Sutton zblízka brokovnicou vystrelil. Bytosť sa z okna zjavne nezranená stiahla. Následne sa jeden z členov rodiny rozhodol opatrne vyjsť z domu a obzrieť sa po okolí. Keď vstúpil do otvorených vchodových dverí, zo strechy sa k jeho hlave natiahla veľká ruka a vytrhla mu z hlavy chumáč vlasov. Potom na dvor vybehli ďalší dvaja zo Suttonovcov a začali hlava nehlava páliť po bytostiach, ktoré boli v tom čase na stromoch a na streche domu. Keď bytosti priamo trafili, tie odhodilo na zem, no krátko nato z nej vstali a stiahli sa do neďalekého lesa. Toto celé trvalo takmer štyri hodiny, keď sa  napokon všetkým Suttonovcom podarilo naskočiť do áut a utiecť priamo na policajnú stanicu.

O 00.30 v noci prišli späť na farmu Suttonovci spolu s niekoľkými desiatkami miestnych, štátnych a vojenských policajtov a poriadne prezreli okolie. Okrem podivuhodnej trojcentimetrovej štvorcovej diery v skle, do ktorého Sutton vypálil brokovnicou, nenašla polícia nič iné. Po ich odchode o 3.30 ráno sa bytosti znova nakrátko vrátili a opäť zmizli.

Za zmienku stojí aj to, že dvaja na sebe nezávislí svedkovia nepriamo podporili príbeh Suttonovcov. Jeden z nich v tom čase uvidel v lese žiariace svetlo, no polícia tam nič nenašla. Druhý zasa v čase pristátia objektu počul syčivý zvuk, no nič iné si nevšimol.

…

Ďalší zvláštny incident dnešného príspevku sa odohral na druhej stane sveta, konkrétne v Papua Novej Guinei, na mieste zvanom Boianai, kde v tom čase pôsobila kresťanská misia pod vedením duchovného otca reverenda Williama Bootha Gilla. Dňa 9. apríla, 1959 sa otec Gill vracal z jednej z jeho ciest po vidieku späť ku kostolu neďaleko zátoky Goodenough Bay. Okolo 18:50 večer sa už stmievalo a nad neďalekými horami sa zbierali mračná. Otec Gill si odrazu všimol jasné svetlo podobné lampášu na úpätí neďalekej hory Pudi. Miestni Papuánci, ktorí ho odprevádzali ho videli tiež. Otec Gill tomu nevenoval pozornosť a keď sa tým smerom opäť pozrel, svetlo tam už nebolo. O päť minút neskôr sa na horu pozrel opäť a to svetlo opäť uvidel, no bolo na opačnej strane hory; vzdialenosť, ktorá predstavovala niečo vyše kilometra v zložitom teréne. Nemohlo teda ísť o nejakého miestneho obyvateľa. Otcovi Gillovi to pripadalo zvláštne, no vypustil to z mysle.

Nasledujúci deň si horu prezrel za denného svetla, no nevidel na nej žiadne známky ľudskej aktivity v podobe akejkoľvek cestičky, ktorou by sa na ňu dalo vystúpiť. Nevedel čo si o tom pomyslieť až do chvíle keď sa k nemu dostali správy o pozorovaní neidentifikovaného objektu v dedine Giwa, na opačnej strane zátoky.

Prešlo niekoľko mesiacov, až napokon 26. júna, 1959 sa po večeri otec Gill vybral von z misijného domu a, hľadajúc v tom čase veľmi viditeľnú Venušu, sa zahľadel na vychádzajúce hviezdy. V tom čase bolo na mieste s ním ďalších 37 ľudí. Otec Gill uvidel „Venušu, no zároveň som zbadal trblietavý objekt, čo mi pripadalo zvláštne, pretože sa trblietal a bol veľmi, veľmi jasný. Bol nad Venušou, a tak som ho chvíľu pozoroval, až napokon začal klesať priamo k nám.“ Objekt sa napokon zastavil 90-120m nad pozorovateľmi. Silné svetlo vyžarované objektom sa utlmilo a svedkovia ho zhodne popísali ako kruhový, so širokou spodnou časťou a užšou hornou časťou. Z objektu periodicky vystreľoval lúč modrastého svetla, ktorý vystupoval na oblohu pod 45-stupňovým uhlom. Na vrchnej časti objektu sa objavili štyri postavy, o ktorých všetci svedkovia zhodne vypovedali, že stáli v dvoch skupinách.

Otec Gill o týchto „mužoch“ konštatoval: „Ako sme na to hľadeli, tí muži vyšli z toho objektu von a objavili sa na jeho vrchnej časti, ktorá vyzerala ako paluba na vrchu obrovského disku. Dohromady tam boli štyria muži, potom jeden, tak traja a následne opäť štyria… ďalšou zvláštnou vecou bol ten lúč modrého svetla, ktorý vyžaroval zo stredu paluby. Tí muži neboli osvetlení len tým svetlom, no obklopovala ich aj nejaký žiara, ktorá obklopovala aj objekt. Tá žiara sa ich nedotýkala a zdalo sa, že medzi ich siluetou a svetlom bolo trochu miesta“. Otec Gill si nebol istý či mali postavy nejaké oblečenie, no konštatoval, že ak áno, tak bolo veľmi tesné.

Nasledujúci večer sa objekt vrátil, na čo otca Gilla upozornili miestni obyvatelia. „Ako prvá UFO uvidela papuánska sestrička Anie Laurie Borewová na tom istom mieste ako minulú noc. Bolo asi šesť večer. Zavolal som Ananias a ďalších a stáli sme na otvorenom priestranstve a pozerali sme sa […] Pozerali sme sa na postavy, ktoré sa objavili na palube – boli štyri – niet pochýb, že to boli ľudia. Bol to pravdepodobne ten istý objekt, ktorý som včera pokladal za ‘materskú loď‘. V tom istom čase sme videli ešte dve menšie UFO, jedno nad horami a druhé priamo nad nami. Na tom väčšom sa zdalo, že dve postavy niečo robili uprostred paluby – z času načas sa zohli a dvíhali ruky akoby nastavovali niečo, čo nebolo vidieť. Jedna postava tam len stála a pozerala sa na nás […] Ten muž stál s rukami opretými o okraj paluby […] Tak som natiahol ruku ponad hlavu a zakýval som. Na naše prekvapenie urobila tá postava to isté. Ananias začal kývať oboma rukami nad hlavou. Ďalšie dve postavy urobili to isté. Niet pochýb, že na naše pohyby odpovedali […] Ako sa postupne stmievalo, poslal som Kodawu pre baterku, ktorou som na UFO niekoľko krát dlhšie zasvietil. Asi po minúte, dvoch na to UFO odpovedalo tým, že sa začalo kývať zo strany na stranu, podobne ako kyvadlo. Napokon sa UFO začalo prichádzajúc k nám bližšie zväčšovať a zastalo. O dve až tri minúty neskôr o nás postavy stratili záujem a odišli do podpalubia. Asi o 18:25 sa dve z nich opäť objavili a pokračovali v tom, čo robili pred tým. Ten modrý lúč sa na niekoľko sekúnd ešte dva krát zapol.“ Napokon objekt odletel a otec Gill ani miestny Papuánci ho už nikdy nevideli.

…

Ďalej nasleduje pravdepodobne najbizarnejší príbeh blízkeho stretu človeka s ‘okupantmi’ lietajúceho objektu, na aký som kedy naďabil. V tomto prípade ide o svedectvo Joea Simontona, staršieho pána, ktorý žil sám vo svojom dome v meste Eagle River v štáte Wisconsin. Tento prípad vyšetrovalo americké letectvo, ako aj J. Allen Hynek v rámci projektu Blue Book. Za normálnych okolností Hynek incidenty, ktoré mali len jedného svedka nevyšetroval a často zvykol opakovať právnu formulu unus testis, nullus testis, teda jeden svedok, žiadny svedok. V tomto prípade ho ale presvedčila Simontonova úprimnosť, jeho postavenie v komunite, ako aj, paradoxne, úplne šialená úroveň absurdity tohto incidentu. Začnime však na konci tohto krátkeho a na celej čiare neuveriteľného príbehu.

V roku 1961 mali zástupcovia amerického letectva veľmi zvláštnu požiadavku na laboratórium patriace pod federálnu agentúru zvanú Správa potravín a liečiv. Na otestovanie im poslali malú, suchú a obhorenú palacinku.

Jedného dňa v roku 1961 Joe Simonton práve raňajkoval keď odrazu začul vonku kvílivý hluk. Pozrel sa z okna a uvidel ako na jeho pozemok pristáva striebristý lietajúci tanier. Objekt nepristál, no vznášal sa tesne nad zemou. Simonton sa rozhodol vyjsť von a pozrieť sa čo sa deje. Keď sa dostal do blízkosti objektu, otvoril sa na ňom poklop, vyklonil sa z neho malý asi 1,5m vysoký „taliansky vyzerajúci“ muž, ktorý Simontonovi bez slova podal krásnu dekoratívnu čašu na vodu a posunkom mu naznačil, aby mu priniesol vodu. Pochopiteľne, udivený Simonton si čašu vzal a vodu mužovi doniesol. Muž si čašu vzal, položil ju do objektu a priložil si ruku k čelu a Simontonovi zasalutoval, čo Simonton pochopil ako poďakovanie, a tak urobil to isté. Vtom Simonton zbadal vo vnútri objektu ďalšieho muža, ktorý stál pri niečom, čo mu pripomínalo gril a opekal na ňom palacinky. Simonton tým drobným mužom posunkom naznačil, že chce jesť, a tak mu jeden z mužov dal do ruky 4 horúce a mastné palacinky. Simonton sa neskôr v reportáži miestnej televízie vyjadril aj k jedlu týchto mužov, keď konštatoval: „ak jedia toto, tak Boh im pomáhaj, lebo som si z jednej odhryzol a chutila ako kus kartónu, a ak žijú na tom, tak nečudo, že sú takí malí.“ Následne sa poklop zatvoril a splynul so zvyškom konštrukcie a objekt začal pomaly stúpať do výšky asi 6 metrov, naklonil sa do uhla asi 45° a bleskurýchle odletel smerom na juh. Simonton na mieste ostal stáť s dlaňou plnou mastných palaciniek a otvorenými ústami, nechápajúc čo sa práve stalo. Neskôr pri výpovedi Hynekovi Simonton uviedol, že objekt bol metalický, nemal žiadne skutky, nity, spoje, a pod., a pri odlete nevydával žiaden zvuk, ani sonický tresk. Analyzované palacinky boli vyrobené z nešpecifikovaného druhu pšenice.

Čo teda s týmto? Je možné, že sa niečo takéto skutočne odohralo? Bol Simonton len obyčajný pomätenec? Vymyslel si niečo až natoľko absurdné, pričom detaily, ktoré uviedol boli konzistentné s množstvom iných pozorovaní po jeho skúsenosti? Je mimoriadne náročné tomu uveriť, no ak vezmeme do úvahy plejádu príbehov, ktoré sme už mali možnosť v rámci nášho blogu prečítať, dá sa skutočne kategoricky tvrdiť, že sa to nemohlo stať?

…

Donald Shrum, podnikateľ a pracovník v leteckom priemysle pracujúci aj pre americkú vládu, sa jedného dňa na jeseň v roku 1965 vybral s dvoma ďalšími kolegami loviť zver do jedného z lesov Kalifornie. Táto partia sa rozhodla loviť lukom a šípmi. Shrum sa však podvečer pri love stratil v hustých lesoch a bol nútený stráviť noc pod hviezdami. Keď bol na úpätí kopca, v diaľke na oblohe zazrel svetlo a myslel si, že je to helikoptéra, ktorú privolali jeho kolegovia. Založil teda 3 malé signálne ohne, čo zafungovalo a domnelá helikoptéra si to namierila priamo k nemu. Keď sa však priblížila, Shrum s hrôzou zistil, že sa pozerá na podlhovastý, asi 45 metrov dlhý objekt, ktorý sa bez vydania akéhokoľvek zvuku vznášal nad ním. Shrum v panike vyliezol na neďaleký strom a mal možnosť obzrieť si vznášajúci sa objekt podrobnejšie. Objekt mal po svojom obvode 3 osvetlené obdĺžnikové panely. Z toho prostredného z nich uvidel menší tmavý objekt, ktorý zamieril opodiaľ k zemi.

Po chvíli začul Shrum šušťanie lístia a z krovia vystúpili dve humanoidné postavy vysoké asi 1,2-1,5m, ktoré mali oblečený striebristý tesný overal s vydutinami na miestach ramien, lakťov a kolien a ich oči mu pripomínali staré zváračské okuliare. Tieto bytosti pristúpili k stromu a pozreli sa priamo na Shruma. Po chvíli sa k nim pridala metalická postava pripomínajúca robota, ktorá mala dve okrúhle červenooranžové oči plápolajúce ako oheň a mala veľkú štvorcovú sánku, ktorá visela pootvorená. Medzitým dve spomínané humanoidné postavy začali zberať vzorky rôznych rastlín, listov, a pod.

Robotická entita následne pristúpila k stromu, na ktorom bol nechápavý Shrum, dotkla sa svojej sánky a začala z nej vychádzať nejaká para, ktorá, stúpajúc hore, zasiahla Shruma, ktorý nakrátko stratil vedomie. Popísal, že to bolo akoby z neho niekto vyrazil všetok vzduch. Shrum sa po nadobudnutí vedomia zapásal opaskom pevne k stromu, v prípade, že by sa to zopakovalo, čo od neho bolo prezieravé, keďže tento stret trval približne 12 dlhých hodín.

Počas toho sa diali rozličné variácie, pri ktorých ho entity chceli dostať dolu zo stromu. Hádzali po ňom predmety zo zeme; robot, ktorý stál pod stromom z času na čas nakrátko vypustil trochu pary a Shrum nakrátko stratil vedomie a humanoidné entity sa neúspešne pokúšali vyliezť na strom. Shrum mal pri sebe aj rekurzívny luk, ktorého sila sa dá prirovnať k rane z pušky, a tri šípy. Všetky tri šípy z neho vystrelil, pričom niekoľkokrát zasiahol aj robota pod stromom. Šípy sa od neho odrazili a padli na zem. Neskôr sa podarilo hlavy šípov nájsť a postúpiť americkému letectvu, avšak nikdy Shrumovi neboli vrátené späť. Keď Shrum vystrieľal všetky šípy, začal pomocou zapaľovača podpaľovať všetko, čo sa mu dostalo do rúk, v rátane svojich osobných vecí, a hádzal ich po entitách, ktoré pred ohňom ustupovali. Zaujímavé je, že v tom momente z oblohy ustúpil aj lietajúci objekt, ktorý sa dovtedy počas celého incidentu v tichosti vznášal opodiaľ. Shrum nakoniec podpálil všetko, čo mal, s výnimkou topánok, trička a džínsov. Keďže bola jeseň a v tom čase bola v horách teplota okolo 0°C, bola mu obrovská zima, no napriek tomu to nevzdával. Po entitách hádzal všetko, čo mu prišlo pod ruky, dokonca v jednom momente vyliezol vysoko na strom a odlomil z neho vrchol a hodil ho po entitách. Hodil po nich aj drobné, ktoré mal vo vrecku, čo ich zaujalo a neskôr si ich aj vzali.

Túto patovú drámu nakoniec ukončil až príchod druhého robota, ktorý prišiel pod strom k tomu prvému. Následne sa k sebe tvárami otočili a spolu vypustili veľké množstvo pary, ktorá obklopila celý strom a Shrum stratil vedomie na dlhší čas. Keď sa prebral, slnko už bolo na obzore a entity boli preč. Nakoniec Shrum zišiel zo stromu a za denného svetla sa podchladený dostal do neďalekého mestečka a napokon domov.

…

Ďalší incident, ktorý určite stojí za zmienku sa odohral v noci z 1. na 2.novembra 1968 na juhovýchode Francúzska. Bol popísaný do priam neuveriteľných detailov (časť 1 – od strany 3, časť 2) francúzskym filozofom a „ufológom“ Aimém Michelom, ktorý bol vo Francúzsku považovaný za veľmi seriózneho a mimoriadne inteligentného výskumníka. Bol tútorom a blízkym priateľom ďalšieho ešte žijúceho výskumníka menom Jacques Vallée, ktorého život a dielo bude predmetom samostatného príspevku, ak nie dvoch, pretože ide o jedného z mála ľudí, ktorý svoj celý život zasvätili skúmaniu každého jedného z rozličných aspektov Fenoménu prakticky po celom svete.

Vráťme sa ale k príbehu doktora X, ktorého Michel nechcel menovať, pretože išlo o vysoko postaveného a váženého člena komunity. Dr. X sa zúčastnil bojov v Alžírsku a v roku 1958 pri ňom vybuchla mína, čo mu spôsobilo trvalé následky v podobe medicínsky zdokumentovanej a diagnostikovanej hemiparézy, teda v jeho prípade ochrnutia pravej strany tela. V čase incidentu bol ženatý a mal 14-mesačné dieťa. 29. októbra 1968 rúbal pri svojom dome drevo a nešťastnou náhodou si sekerou zaťal do ľavej nohy. Zranenie bolo síce iba povrchové, no preťal si žilu, následkom čoho mu vznikol veľký hematóm a opuchla mu noha.

V noci z 1. na 2. novembra sa Dr. X zobudil na volanie svojho dieťaťa, ktoré onomatopoicky naznačovalo, že vidí nejaké svetlo. Dr. X sa teda vybral k dieťaťu a šiel mu spraviť mlieko. Následne sa vybral pozrieť sa cez okno na poschodí von. Vonku bola tma a pršalo. Dr. X si všimol, že mestečko, v ktorom býval a krajina okolo neho je periodicky cca každú sekundu osvetľovaná jasným svetlom, ktoré prirovnal k splnu mesiaca. Spočiatku si myslel, že ide o blesky, no nevidel zdroj toho svetla a nepočul žiadne hrmenie. Následne šiel dole do kuchyne, kde sa pozrel z okna či neuvidí zdroj toho svetla, ktoré osvetľovalo celé údolie. Pri pohľade z okna kuchyne odrazu zbadal dva žiarivé identické objekty, ktorých spodná časť pozostávala z červených segmentovaných obdĺžnikových častí, po bokoch objektov boli dlhé výčnelky pripomínajúce antény a na vrchole objektu bol jeden dlhý výčnelok anténového charakteru. Oba objekty z ich spodnej časti periodicky vysielali lúče jasného svetla, ktoré osvetľovali údolie. Postupom času sa k sebe oba objekty postupne približovali, až sa napokon zlúčili do jedného objektu, ktorý bol úplne identický tým dvom pôvodným (zlučovanie a rozdeľovanie sa objektov, pričom sa nemení ich veľkosť ani vzhľad je pomerne častým pozorovaním – čitateľa odkazujem na absolútne nevysvetliteľné a dodnes ani nevysvetlené video v Aguadilli, Portoriko, ktoré som podrobnejšie rozobral v druhom príspevku).

Objekt sa následne začal pomaly približovať k Dr. X, až napokon zastal a celého ho presvietil jasným svetlom, čo trvalo asi sekundu. Potom objekt obrovskou rýchlosťou vystrelil vertikálne a zmizol z dohľadu. Dr. X ostal nechápavo stáť v kuchyni a keď sa trochu prebral zo šoku, okamžite zobral papier a ceruzku, a celý incident spoznámkoval a zakreslil. Následne sa vrátil do spálne, kde zobudil manželku a prechádzajúc sa po izbe horúčkovito vysvetľoval manželke čoho bol svedkom. Popri tom si obaja manželia uvedomili, že rana, ktorú len niekoľko dní pred tým utŕžil na jeho zdravej nohe pri rúbaní dreva je úplne zahojená. Neboli tam žiadne stopy po hematóme, nebolela ho a samotná rana bola úplne zahojená do štádia niekoľko rokov zahojenej jazvy. Manželia sa napokon rozhodli ísť spať, no manželka Dr. X bola hore dlhšie a počula ako jej manžel začal zo sna rozprávať. Začula, že povedal: „kontakt sa obnoví pádom zo schodov 2. novembra.“

V ten istý deň sa Dr. X prebudil o druhej poobede, no po krátkej výmene informácií jeho manželka zistila, že Dr. X si nič z predmetnej noci nepamätal. O tom, čo hovoril v spánku sa mu jeho manželka nezmienila a neskôr poobede Dr. X skutočne spadol zo schodov, čo popísal akoby ho niečo potklo. Pri páde si buchol hlavu a všetky spomienky na predošlú noc sa mu vrátili. Dr. X neskôr navštívil doktora, ktorý pri prehliadke zistil, že všetky fyzické patologické dôsledky jeho zranenia z Alžírska, ktoré ostali desať rokov nezmenené, zmizli. Následne 17. novembra zacítil Dr. X na svojom bruchu v oblasti pupku svrbenie a pichanie, a na tom mieste sa mu neskôr objavila červená pigmentácia v tvare rovnoramenného trojuholníka. Medzitým bol pri ňom už Aimé Michel, ktorého Dr. X poznal a zavolal ho, aby mu pomohol celý incident objasniť. Michel sa ho snažil uistiť, že trojuholník na jeho bruchu je najskôr len psychosomatickej povahy, no na druhý deň mu Dr. X zavolal s tým, že rovnaký trojuholník sa objavil aj na bruchu jeho malého syna taktiež v oblasti pupku.

Objavovanie sa a miznutie trojuholníka na bruchu Dr. X a jeho malého syna pokračovalo niekoľko rokov. Pri jednom incidente, ktorý popisuje Michel bol s jeho ženou na návšteve u Dr. X, ktorého syn bol na druhej strane Francúzska u starých rodičov. Dr. X odrazu zacítil už jemu známe svrbenie a pichanie a Michel a ostatní hostia mali možnosť vidieť ako sa trojuholník postupne objavuje. Na druhý deň zavolal Dr. X starým rodičom jeho syna, pričom mu telefón zodvihla spanikárená stará mama, ktorá mu hneď oznámila, že na synovom bruchu sa objavil červený trojuholník. Zároveň syn Dr. X v škôlke učiteľke tvrdil, že ho jedného dňa odnesie červená lietajúca loď – podľa tvrdenia Dr. X a jeho manželky nemal o incidente z 2. novembra 1968 žiadnu vedomosť. Okrem peripetií so spontánne sa objavujúcimi a miznúcimi brušnými pigmentáciami a prinajmenšom zvláštnymi vyjadreniami ich syna sa Michelovi Dr. X a jeho manželka zdôverili s tým, že v ich dome sa periodicky vyskytuje tzv. (a nemôžem uveriť, že musím vysloviť práve toto slovné spojenie, no, žiaľ, zdá sa, že okrem absurdnosti je aj toto jednou z integrálnych súčastí Fenoménu) poltergeistická aktivita; rozumej pod tým samovoľné hýbanie sa predmetov, zastavenie a mimovoľné spustenie mechanických nástenných hodín, vypnutie a zapnutie prívodu prúdu bez toho, aby bola v elektrickom systéme domu akákoľvek porucha. Nadôvažok všetkého tvrdil Dr. X Michelovi zároveň to, že v úplne náhodných časoch, keď okolo neho nebol nikto, začal Dr. X spontánne levitovať a neznáma sila ho v jednom z týchto prípadov nadnášala až k samotnému vrcholu vyvýšeného stropu v jeho dome, do ktorého zapichol ceruzku, ktorú mal práve v tom čase v ruke.

Čo teda s týmto? Príbeh Dr. X svojou bizarnosťou konkuruje dokonca aj incidentu, ktorý popísal Joe Simonton. Je tu však jeden rozdiel. Polovicu z toho, čo Dr. X tvrdil Michelovi je možno veľmi jednoducho odpísať ako klamstvá a fabulácie pomäteného človeka. Čo to však komplikuje sú fyzické dôkazy v podobe trojuholníka objavujúceho sa na bruchu Dr. X a jeho syna, spontánnemu zahojeniu sa čerstvej rany na jeho nohe, nehovoriac o desať rokov starom zranení s doživotnými následkami, ktoré jednoducho zmizlo, k čomu existujú lekárske záznamy.

…

Rok 1973 bol v Spojených štátoch čo sa týka neidentifikovaných lietajúcich objektov skutočne nevídaný. Išlo o jednu z najväčších vĺn pozorovaní na celom svete a trvala takmer celý rok. Jeden incident však vytŕča spomedzi všetkých ostatných.

Počas cvičného letu armádnej helikoptéry, ktorá 18. októbra letela ponad okres Richland v štáte Južná Karolína, sa udial jeden z najlepšie zdokumentovaných incidentov v dejinách. Posádku helikoptéry tvorili štyria vojaci a kapitán vrtuľníka Larry Coyne. Okolo 23.00 si jeden z vojakov sediacich v helikoptére všimol červené svetlo ďaleko na oblohe. Posádka mu nevenovala veľkú pozornosť do chvíle, keď sa to svetlo začalo obrovskou rýchlosťou približovať k helikoptére a jeho trajektória naznačovala, že objekt je na kolíznom kurze s vrtuľníkom. Kapitán Coyne okamžite započal vyhýbací manéver a helikoptéru nasmeroval na nižšiu letovú výšku. Následne sa pred helikoptérou zastavil podlhovastý metalický objekt o veľkosti 15-18m, z ktorého na helikoptéru zasvietilo zelené bodové svetlo. Vzápätí svetlo zhaslo a objekt odletel preč. Vystrašená posádka vrtuľníka nechápala, čo sa stalo, no kapitán Coyne si všimol, že helikoptéra sa nachádza na inom mieste a okolo 600 m vyššie, ako bola jej výšková poloha v čase incidentu, čo znamená, že objekt helikoptéru vytiahol vyššie a ďalej ako bola jej pôvodná poloha. V tom istom čase išlo po ceste auto, v ktorom sa nachádzala žena so svojimi deťmi. Keď videla, čo sa na oblohe deje, posádka vystúpila z auta a na celý incident sa celý čas dívala.

Všetci účastníci incidentu zhodne popísali všetky jeho aspekty. Kapitán Coyne vypovedal rovnako pred letectvom, médiami a dokonca bol súčasťou delegácie, ktorá o niekoľko rokov neskôr otvorila tému neidentifikovaných lietajúcich objektov na pôde OSN pod záštitou štátu Grenada. (Je priam neskutočné, že takmer nikto nevie o tom, že na pôde OSN sa táto problematika rozoberala a čo je ešte zvláštnejšie, je prakticky nemožné dostať sa ku kamerovým záznamom z tejto rozpravy).

…

Pred tým ako som sa problematikou Fenoménu začal intenzívnejšie a mimoriadne kriticky (ale férovo) zaoberať, som svoju červenú čiaru posunul od viery v objektívnu realitu k možnej existencii nejakých objektov, ktoré tu niekedy lietajú po oblohe a o ich pôvode a mechanike pohybu nevieme nič. Potom som tú červenú čiaru posunul k možnej existencii skutočných okupantov týchto objektov, ktorí nejakým spôsobom interagujú s naším prostredím. Potom som ju musel posunúť opäť smerom k možným únosom ľudí okupantmi objektov. Následne som ju pod váhou obrovského množstva dôkazov, kredibilných svedectiev a konštatovaní niekoľkých vysoko vzdelaných, vedecky postupujúcich a kvalifikovaných ľudí seriózne sa zaoberajúcich Fenoménom po celý svoj život, musel opäť raz posunúť smerom k možnej skutočnosti úplne absurdných udalostí spojených so stretom človeka s Fenoménom. A dnes prekračujeme spoločne len ďalšiu z červených čiar v podobe možnej spojitosti „poltergeistickej aktivity“ ako ďalšej z integrálnych súčastí Fenoménu. A verte mi, že tu ani zďaleka nejde len o príbeh Dr. X,  no postupne ako opadá stigma spojená s Fenoménom sa ďalší a ďalší ľudia vyjadrujú nielen k tomu, čo počas svojho blízkeho stretu s Fenoménom zakúsili, prípadne aj zamlčali, no aj k tomu, čo zažívali nejakú dobu po ňom, prípadne čo niektorí z nich zažívajú až dodnes.

Spomínate si ešte na meno Kenneth Arnold? Ten letec, ktorý je všeobecne považovaný za najznámejšieho a najstaršieho kredibilného svedka, ktorý videl lietajúce objekty nad štátom Washington? Išlo o už klasický prípad pozorovania lietajúcich objektov. Svedok vidí niečo nevysvetliteľné na oblohe, ohlási to a dostane sa to na verejnosť. Tá si buď myslí, že je to hlúposť alebo to, že sú tu mimozemšťania. V mnohých prípadoch svedkov, ktorí sa stretli s Fenoménom to však nebýva ani zďaleka všetko. Nie je to len o jednom pozorovaní, no, zdá sa, že niekedy sa na to nabaľujú aj sprievodné javy. Kenneth Arnold nikdy nehovoril o tom, čo sa dialo po jeho pozorovaní. O tom sa neskôr rozhovorila až jeho dcéra, Kim, keď hovorila o tom, že jej otec videl ešte niekoľko objektov na oblohe a, okrem iného, ich dom pri niekoľkých príležitostiach navštívili „gule svetla“ (opäť veľmi častý sprievodný jav Fenoménu). Fenomén sa javí byť skutočne mimoriadne komplexný a na jeho aspoň čiastkovú dekonštrukciu je potrebný holistický prístup, pretože nielenže má dosah na celom svete (o čom si povieme v nasledujúcom príspevku), no fundamentálne zasahuje do každého jedného aspektu ľudskej civilizácie. Je priam neuveriteľné, že pod váhou dôkazov a obrovského množstva svedectiev sa širšia vedecká obec stále neodhodlala zacieliť svoje hľadáčiky na problematiku Fenoménu v záujme toho, aby ho konečne buď potvrdila alebo raz a navždy pochovala, pretože či je to už tak alebo onak, ide o suverénne najfascinujúcejšiu neprebádanú záhadu v histórii ľudstva.

Ešte posledná poznámka k mojím červeným čiaram, ktoré s Vami posúvam asi až nenáležite rýchlo a minimálne tak často ako Juraj Šeliga alebo neslávne známy Vladimír Vladimírovič na Ukrajine. Tých čiar je ešte niekoľko a nasledujúce mesiace sa ich spolu s Vami pokúsim prekračovať čo najráznejšie, no zároveň aj najšetrnejšie, pretože tie červené čiary, ktoré o niekoľko týždňov alebo mesiacov prídu, budú mimoriadne náročné na prekročenie aj pre tých z Vás, ktorí máte tú najotvorenejšiu myseľ.

 

Keďže by ma veľmi zaujímalo či majú aj ľudia na Slovensku skúsenosti s podobnými fenoménmi, neváhajte ma kontaktovať na e-mailovej adrese: [email protected]. Máte moje slovo, že príbehy, prípadne iné informácie, ktoré sa mi rozhodnete sprostredkovať sa nikdy bez Vášho výslovného súhlasu nedostanú na svetlo sveta. Vopred Vám veľmi pekne ďakujem a veľmi si to vážim.