Denník N

Materská dovolenka, alebo výcvik pre Superženy?

Na pracovnom trhu vraj chýbajú ľudia. V tom istom čase tu máme obrovské voľné kapacity, priamo tu pod nosom. Len o nich nevedia zamestnávatelia a nevedia o nich ani tie kapacity :)

Dnes je deň matiek. Je to deň, kedy si tí šťastnejší z nás spomenú na svoju mamu a poďakujú jej za všetko. Ďakovať by sme mali každý deň, nie len na tento sviatok, ale je dobré ak si na to spomenieme aspoň za rok. Nie o tomto som však chcel. Matky počas svojej kariéry čelia minimálne raz čelia situácii, keď sa porúčajú zo svojho pracovného života, aby sa mohli plnohodnotne starať o svoje malé dieťa, či deti. Na Slovensku (ale napríklad aj v Česku) sa však s týmto dočasným odchodom spájajú tri nedorozumenia, ktoré vzájomne súvisia. Prvé je, že sa to volá materská dovolenka, ale je to čokoľvek len nie dovolenka.

Kto zažil starostlivosť o malé dieťa a bol na to sám, dobre vie, že by sa to malo volať materský výcvik, alebo niečo podobné. O tom však nižšie v texte. Druhé nedorozumenie je, že u nás trvá tri roky. Teda, samotná materská trvá niečo vyše pol roka, rodičovská až do troch rokov. Vo väčšine vyspelých krajín to funguje tak, že žena zostane doma necelý rok a potom jej štát a zamestnávateľ vyjde v ústrety, vytvorí podmienky aspoň na čiastočný úväzok a matka sa popri práci stará o dieťa s čím jej pomáhajú zariadenia ako jasličky a podobne. Nie je to ľahké (práve naopak), ale má to dve výhody. Matka nie je závislá na dávkach od štátu a nie je dlhodobo mimo pracovného trhu. Zamestnávateľ nepríde o šikovného človeka, štát nemusí platiť. A hlavne, matka sa vyhne tretiemu nedorozumeniu. Tým je to, že žena vracajúca sa z materskej dovolenky je pre niektorých menejcenná pracovná sila, čo nebude chcieť podávať výkon. Veď bola roky na dovolenke a možno už aj všetko pozabúdala a ktovie ako na tom bude. Čo je horšie, žena, ktorá bola tri roky (alebo aj viac, ak deti išli po sebe) doma, si myslí to isté. A to je to najväčšie nedorozumenie.

Žena po materskom výcviku totiž dokáže to, čo dokáže málokto a bežné pracovné tempo je pre ňu oddychom. Získava schopnosti a zručnosti, ktoré sú uplatniteľné aj vo vrcholovom manažmente. Keby si verili. Veď povážte. Narodenie dieťaťa môžete plánovať, predtým si môžete naštudovať príručky, rady, okolo seba môžete mať mnoho iných matiek, ktoré vás ochotne zahrnú radami. Na príchod pokračovateľa rodu vás však nedokáže pripraviť nič. Je potrebné pripraviť, zorganizovať a ustrážiť kompletnú logistiku, ktorá sa týka kŕmenia, prebaľovania, zásobovania jedlom, oblečením a zdravotnícko-kozmeticko-drogistickým vybavením. Iste, žena má manžela a ďalšiu rodinu, ktorí donesú čo treba. Ale vymyslieť, vybrať a vytriediť to musí mama. Tá sa musí rozhodnúť a vydávať príkazy. Alebo, čo je častejšie, ísť si to aj kúpiť.

Nemá pritom tím ľudí, poradcov a manažérov. Je na to sama. V určitých chvíľach sa jej možno podarí s niekým stretnúť a porozprávať, ale hlavne spočiatku je s dieťaťom hlavne sama. Je to obrovská odvaha a zodpovednosť, ktorá mnohým chýba a radi to hádžu na niekoho iného. Mama tento luxus nemá, nie len že musí vytvoriť systém starostlivosti, ale aj flexibilne ho upravovať a reagovať na všetky situácie, ktoré sa vyskytnú. Mnohí manažéri vedia, aké je to náročné bez prechádzajúcej skúsenosti skočiť do takéhoto projektu. U matiek sa však všetkým zdá, že to je normálne. No nie je, chce to guráž, silu, odvahu a kreativitu. A samozrejme množstvo lásky, to už vie každý. Ale tá nestačí, mama skrátka musí mať často superschopnosti. Okrem dieťaťa totiž synchrónne riadi aj domácnosť, čo je ako sedieť na dvoch postoch naraz. Kto práve mávol rukou, nech si to vyskúša. Aspoň jeden celý deň.

Neveríte? Už ste sa dorozumievali s niekým, kto nerozpráva? Pretože to deti zvyknú robiť až od dvoch rokov. Dovtedy všetky svoje potreby a emócie vyjadrujú inak. Mama sa musí naučiť rozpoznávať niekoľko odtieňov plaču, kriku, zvukov a výrazov. Do pár sekúnd musí rozpoznať, či má dieťa vážny problém, alebo sa len nudí. Či je hladné, nevie sa vyprázdniť, alebo sa mu to už podarilo. Či môže dokončiť obed, vyvešať prádlo, alebo sa svojmu „malému projektu“ musí neodkladne venovať a všetko ostatné dokončiť potom.

Môžete mať pod palcom nadnárodnú spoločnosť a zvládať dlhé rokovania s ľuďmi ktorí sa nevedia dohodnúť a spolupracovať, riešiť problémy a nachádzať riešenia tam, kde ich iní nevidia. To už je kumšt. Ale skúste to v noci po pár hodinách spánku, potom znovu nad ránom keď je ešte tma a potom aj cez deň. To už chce pevné nervy a odhodlanie. A keď sa to deje pár dní po sebe, človek prehodnotí základné životné priority a je vďačný že prežil a že sa trochu vyspal. Bežný deň je potom prechádzkou ružovou záhradou. A bežný deň v robote, tam kde vás váš malý domáci projekt nezastihne, to je už možno aj skutočná dovolenka.

Sú rôzne dni. Niekedy ide všetko ako po masle a človek až uverí, aký je geniálny a zvláda tri veci naraz s úsmevom. Dieťa pekne spí, dačo aj zjedlo, je v čistom a dokonca aj mama sa dostala k jedlu a stihla sa osprchovať. Inokedy sa veci sypú, jeden sklz sa prenáša ďalej a narúša ďalšie veci. Jedného dňa ostanete pred neriešiteľnou situáciou, pretože nedá sa všetko stihnúť. Dieťa reve, trucuje, niečo rozbilo v obývačke, kým to riešite obed začína prihárať a za hodinu máte termín u lekára. Dieťa už malo spať, ale ešte nejedlo, pretože to skrátka odmietlo. Teraz sa rozčuluje. Môžete sa zosypať, alebo hodiť uterák do ringu. Alebo sa nadýchnuť, na pár sekúnd zatvoriť oči a riešiť prioritné veci. A to hneď. Toto sa mamám môže vyskytnúť pravidelne a sú zvyknuté to zvládať. HR oddelenia firiem by už mali vedieť, že slovo „nemožné“ matka nepozná.

Deti zvyknú časom zmúdrieť. Ako rastú majú čoraz viac schopností, dokážu sa o seba čoraz viac postarať a nie je problém im rozumieť, naučili sa reč. Mnoho ľudí si myslí, že tým pádom je svet brnkačka. To si pochopiteľne myslia hlavne tí, čo niekoľkoročné deti počas celého dňa nezažili, alebo to už bolo veľmi dávno a čas milosrdne zmyl všetky traumy a zanechal len milé spomienky. Títo ľudia vám budú tvrdiť, že škôlkári či ich malí školáci si kedysi sami robili desiatu, doma upratovali a na slovo poslúchali. Ale kdeže. Prvé obdobie vzdoru prichádza v dvoch a troch rokoch a potom sa periodicky opakuje až kým dieťa neodíde na internát či si ho nezoberie z domu budúci manžel / manželka. Dieťa rozumie všetkému a dokáže (na svoje pomery) urobiť všetko, čo od neho žiadate. Ale väčšinou to nechce urobiť a čaká, čo z toho bude. Musíte sa s ním dohodnúť, nastaviť pravidlá, trvať na ich dodržiavaní a ísť príkladom. Budovať si s ním vzťah na základe vzájomnej lásky a rešpektu. Nestratiť nervy, vždy keď ste unavení a váš „malý projekt“ vymýšľa zas nové kúsky. A to vás čaká celý život. Kráčať a viesť. Hovoril tu niekto o tom, že potrebuje tímlídra do svojho tímu? 😊

Za geniálnu ilustráciu ďakujem Freepic

Teraz najčítanejšie