Prvú dávku heroínu som si dal pred 22 rokmi. Dnes mám proti absťákom zásobu sladkostí v skrini.

Kedy ste začali s drogami? 

Bolo to na Valentína, pred 22 rokmi. Zoznámil som sa s jednou kočkou. Slovo dalo slovo a tak som to skúsil, pervitín aj heroín. Mal som 19 rokov. Na druhý deň som prišiel do partie s tým, že skúsim znova heroín. Fajčil som cez alobal či trubičku, niekedy cez dvadsaťkorunáčku. Na ďalší deň už bol zo mňa veľký geroj – povedal som si, že vyskúšam aký to má nástup, keď si dám do žily. Potom to už išlo každý deň; najskôr jedna dávka za deň, potom dve dávky, neskôr sa to zvýšilo na tri denne. Bol som somár sprostý, že som neprestal, keď som ešte nemal abstinenčné príznaky. Bavilo ma to. Chodil som aj do práce, zarobil som si na to.

Takže ste chodili do práce a popri tom užívali drogy? Ako to vyzeralo? 

Prišiel som do práce, cez obednú prestávku som si odskočil po dávku k dílerovi, na záchode som si šľahol do žily a deň išiel ďalej. Je to aj riziko, pracovať pod vplyvom. Mohol som ublížiť nielen sebe, ale hlavne ostatným. No človek vtedy nad tým neuvažuje. Bol som mladý a sprostý. Neprestal som s tým, keď som mohol. Dobré dva roky som nemal abstinenčné príznaky, nemal som hnačky, bolesti kĺbov, neškrabal sa po stene ako mucha. No a potom tie abstinenčné príznaky prišli a už bolo ťažko. Ani som neuvažoval, či prestať. Už som to fakt potreboval. Takto to išlo ďalej, partia sa stretávala a ja som mal peniaze. Začal som heroín aj predávať a peniaze sa točili. Kúpil som vybavenie do domácnosti, práčku, chladničku aj auto som si kúpil. Biznis fičal. Mozog mi už pracoval inak, to už bola iná frekvencia. Čistá katastrofa, bol som nervózny, zlý, oprsklý na rodičov.

Rodičia si na vás niečo všimli? Vedeli o tom? 

Otec tušil, že som na drogách, ale nič nepovedal. Mama ma raz dokonca prichytila na záchode, lebo som zabudol zamknúť a otvorila dvere akurát keď som si dával do žily. Bol to šok. Musel to pre ňu byť katastrofálny pohľad. Rodičia vedeli, že nemá význam sa o tom so mnou rozprávať, lebo by som si presadil svoje. Po otcovej smrti sa mama pokúsila si vziať život, hltala tabletky, zapíjala to alkoholom. V práci som si vyčerpal všetku dovolenku, aby som bol pri nej, ale drogoval som ďalej. Bral som si neplatené voľno a nakoniec to dospelo k výpovedi. Bolo aj obdobie, keď mi mama dávala na drogy, aby bol kľud. Nechala mi na stole 300 korún a povedala: „Chcem mať od teba pokoj.“

„Mama ma raz dokonca prichytila na záchode, lebo som zabudol zamknúť a otvorila dvere akurát keď som si dával do žily. Bol to šok. Musel to pre ňu byť katastrofálny pohľad.“

Bolo to v tomto období, keď sa váš vzťah k drogám zmenil?

Bolo to ťažké obdobie. Prišli sme o byt kvôli bratovym dlhom. Museli sme ísť do podnájmu a ten bol taký pofidérny, majiteľ nás mohol hocikedy vyhodiť. Po čase sme skončili na ulici. V tej dobe som zase prestal mať absťáky. Uvedomil som si, že nemám na drogy chuť a tak som prestal. Chodil som po fuškách, práca mi pomohla.

Vtedy sa mi naskytla dobrá príležitosť – člen rodiny mal v Bratislave stavebnú firmu a zakladal pílu, potreboval ľudí, ktorí by vedeli rezať krovy. Spýtal sa ma, či by som nešiel. Hneď som súhlasil a zaučil ma. To bola práca ďaleko odtiaľto. Bol som v lese, do obchodu bolo ďaleko, autobus odtiaľ chodil dvakrát za deň. Bol som úplne mimo heroínu, aj tej skupiny ľudí a navyše nemal som vtedy tie absťáky. Po návrate do Bratislavy som s tými ľuďmi opäť stretával, ale keď išli riešiť drogy, vždy som si niečo vymyslel a odišiel som. Len aby som sa nedostal k dílerovi. Peniaze som pritom mal, no nezlomil som sa. Tento rok je to 22 rokov, čo som prestal.

Ako vyzeralo obdobie po tom, čo ste prestali užívať? 

Pracoval som. Nikdy som nemal problém pracovať. S drogami som skončil. Štyri roky som sa držal, zháňal som bývanie a mal som prácu. Chodil som na besedy do škôl. Poprosil ma jeden učiteľ, vraj, čo si on bude vymýšľať, keď ja som to zažil. Tak som chodil rozprávať o tom, aký bol život s heroínom. Vtedy som si myslel, že azda aspoň niekomu pomôžem.

Nuž a po štyroch rokoch prišiel alkohol. Dodnes neviem, aký spúšťač bol na začiatku, ale niečo ma priviedlo k pitiu. Spomínam si na to ako na nejaký cvak v hlave, od ktorého som začal nadmerne piť. Bol to len jeden moment, ktorý všetko zmenil. Každý deň som sa musel spiť do nemoty, aj dvakrát či trikrát. Vyspal som sa a prvá po prebudení bola vždy fľaška. S jedným som prestal a druhým som to nahradil. Kvôli alkoholu som prišiel o každé zamestnanie. Naozaj som pil príliš dlho.

Napadlo vám niekedy s alkoholom prestať?

Bol tam zdvihnutý varovný prst, aj zdravotné problémy, ale keď pominuli, pokračoval som ďalej. Absolútne mi nenapadlo prestať. Nepočúval som seba ani iných. Pred očami som mal len jedno, videl som len alkohol. Nevedel som zohnať prácu ani bývanie. Tak som sa opil a nemyslel som na to. Ale nepomohlo to. Potom to už bol len zvyk, ktorý mi nič neprinášal, len problémy. Tak mi utieklo veľmi veľa rokov.

Až prišiel rok 2021 a ja som sa ocitol v nemocnici. Kamarát s bývalou pani učiteľkou mi zavolali sanitku, lebo už sa nemohli na mňa pozerať. Lekári mi neskôr povedali, že mi zostávali len hodiny života, sám by som sa ďalšieho dňa nedožil. Priviezli ma do nemocnice a tam ma nechali 14 hodín čakať, lebo rozmýšľali, či sa vôbec oplatí niečo so mnou robiť. Keď videli, že som vstal z postele a šiel som sa osprchovať, tak zavolali anesteziológa. Ten mi zaviedol kanylu. Najhoršie bolo, keď lekári prišli ku mne na izbu a povedali: „Vaša pečeň vôbec neprijíma liečbu, nie je tam žiadna odozva na lieky.“ Všetko, čo mi dávali infúziami, aj lieky, všetko som vymočil. V tele nič nezostalo.

Keď mi povedali, že pečeň neprijíma liečbu, sám nad sebou som mávol rukou a povedal som si: „Už si skončil, už ideš.“ Vravel som aj lekárom: „Už mi to nedávajte. Keď chcete, prepustite ma, ja som bezdomovec, umriem na ulici.“ A potom prišla pani doktorka a povedala: “Vy chcete zomrieť na ulici?“ Hovorím jej: „Som bezdomovec, aspoň budete mať menej starostí, ako keby tu zgegnem.“ Ale ona vytiahla jeden návrh – skúšali vtedy novú liečbu, ktorá mi mohla pomôcť. Súhlasil som, aby ju vyskúšali aj na mne. A zabralo. Pečeň začala prijímať liečbu.

„Každý deň som sa musel spiť do nemoty, aj dvakrát či trikrát. Vyspal som sa a prvá po prebudení bola vždy fľaška. S jedným som prestal a druhým som to nahradil. Kvôli alkoholu som prišiel o každé zamestnanie. Naozaj som pil príliš dlho.“

Čo nasledovalo po vašej liečbe?

Po mesiaci ma pustili do „domácej liečby“. Išiel som ku kamarátovi, býval som u neho v pivnici. Tam za mnou prišla bývalá pani učiteľka, ktorá mi s kamarátom zavolala záchranku. Vraj sa dopočula, že som prišiel z nemocnice. Poznala niekoho v útulku pre chorých a zaplatila mi tam tri mesiace, aby som sa tam mohol doliečiť. Pomohlo mi, že tam bol nastavený režim, aj karanténa. Nevládal som ani na nohy, ale postupne som sa začal hýbať. Začal som veľa jesť, telo si pýtalo, čo predtým nedostávalo. Keď som prišiel do útulku, vážil som 47 kíl. Za štvrť roka som to šupol na 65kg. Začal som chodiť k obvodnému lekárovi. Chcel som byť samostatný, veci som si riešil sám, potreboval som totiž chodiť, aby mi zmocneli nohy. Potom prišla práca, najskôr fušky, potom aj práca na trvalý pomer, ktorú mám už rok.

Keď som sa dopočul o bývaní cez Vagus, vypýtal som si číslo v útulku a ozval som sa. Mal som obavy, ale nakoniec som predsa zavolal. Pozvali ste ma na stretnutie, a následne ďalšie. Zaradili ste ma na čakaciu listinu. Veľmi rýchlo sa niečo začalo rysovať. A zrazu som mal ísť na obhliadku. Ten byt som si hneď zamiloval. Aj majiteľ to na mne videl. Bolo to úžasné. Presne pre jedného človeka. S majiteľom mám veľmi dobrý vzťah. Chcem si udržať bývanie aj prácu.

Aký je váš vzťah k alkoholu teraz? 

Nenávidím  alkohol. Doslova mi vadí, keď sú kamaráti opití. Hanbím sa za nich. Nechcem s nimi byť, keď sú opití. Ale paradoxne ma posilňuje, keď vidím opitých ľudí. O to viac nenávidím chlast. Premárnil som kopu rokov môjho života, nemám na ne žiadne pekné spomienky, len samá zloba. Teraz sa snažím, aby som fungoval ako pred heroínom a alkoholom. Všetko sa obrátilo vďaka ľuďom a organizáciám, ktoré mi pomohli.

Smutné je, že som zistil, že nemá zmysel hovoriť mojim kamarátom, aby prestali. Snažil som sa, no oni nepočúvajú. Ako ja keď som pil – tvrdil som, že nie som alkoholik a pritom som bol neustále spitý na šrot. Neviem, môže prísť kríza, urobí mi v hlave zase cvak a prehodí to na inú koľaj…

A čo urobíte, keď sa to stane?

Nemám žiadnu stratégiu, neviem si to predstaviť. Veď ja si nedám ani zákusok špic. V cukrárňach sa vždy pýtam, či je v nich alkohol alebo len esencia. Nerátam s tým, že sa to vráti. Ak áno, tak sa zamknem v byte, vyhodím kľúče von oknom a zavolám vám do Vagusu, že mám sprosté  myšlienky. Viem, že s heroínom som skončil, to je už dlhá doba. Alkohol je ešte krátka doba. Chodievam do partie ľudí, s ktorými som kedysi pil. Keď som s nimi, tak ma aj ponúknu, ale vedia, že si nevezmem. Povedal som raz kamarátovi: „Mám ti ukázať ako pijem?“ Pod nohou som mal kanál a tam som celú fľašu vylial. Povedal som mu: „Ešte raz ma ponúkneš a vylejem ti znova.“ Odvtedy ma neponúkol.

Vraveli ste, že pre heroín máte doma v skrini zásobu sladkostí…

Áno, to je stratégia na heroín. Poradil mi ju jeden známy – on vtedy abstinoval už 33 rokov a povedal mi: „Nie raz som mal absťák a mal som milión chutí ísť si kúpiť heroín. Ale vyskúšal som takú vec. Po ruke som mal vždy horalku, zjedol som ju a absťák prestal. Daj si kekse, čím sladšie tým lepšie.“ Cukor stimuluje niečo v mozgu a to potlačí chuť na drogu. Keksíky sú zdravšie ako heroín.

„Posilňuje ma, keď viem, že si môžem dať a ja to jednoducho neurobím.“

Čo by ste odkázali ľuďom, ktorí čítajú tento článok a žijú so závislosťou?

Najdôležitejšie je si priznať, že človek je alkoholik alebo narkoman. Keď sa s tým nedá prestať naraz, tak aspoň zo začiatku obmedziť. Musia sa sami chcieť liečiť, inak to nemá význam. Musia si priznať závislosť. Všetko sa dá. Pozrite na mňa – väčšieho alkoholika, ako mňa, hádam nebolo. Zvykli sa mi smiať, že som za deň vypil rodinné balenie. A pozrite teraz. Môžem ďakovať tam hore, lekárom a organizáciám ako Vagus – to sú ľudia, ktorí ma zachránili, držali a držia ďalej. Chcem totiž žiť bez toho. Veľmi mi pomáhate, už len tým, že ma vypočujete. To mi pomáha. Nevravím, že nemôže prísť skrat, neuzatváram stávky, ale budem sa usilovať čo najdlhšie vydržať bez toho hnusného chľastu. Posilňuje ma, keď viem, že si môžem dať a ja to jednoducho neurobím.

Emília Čelovská, Ivana Balgová, OZ Vagus

_____________________

Nie ste prvý, kto si prečítal tento rozhovor. Stovky ľudí bez domova si príbeh pána Jozefa prečítali v časopise Z ulice, magazíne občianskeho združenia Vagus, ktorý píšeme priamo pre nich. Časopis plný užitočných informácií dostávajú bezplatne a do obsahu magazínu sami prispievajú. Aj ľudia bez domova chcú čítať rozhovory, ktoré ich chytia za srdce. Podporte vydávanie časopisu Z ulice.