Mokrá, bez vybavenia a dojatá k slzám – V tundre s polárnymi líškami

Štúdium ekologickej a evolučnej biológie na Masarykovej univerzite v Brne bolo naozaj náročné, no zároveň veľmi obohacujúce a napĺňajúce. Zabrať mi dalo predovšetkým mojím vlastným pričinením. Predstavte si, že máte po tridsiatke, meníte pracovné zameranie a plníte si sen – obrovské nadšenie, nový vietor v plachtách a veľké počiatočné nasadenie.

Chcela som vedieť všetko a hneď, nechcela som obetovať ani jeden kurz, kde by som sa mohla dozvedieť niečo dôležité alebo zaujímavé o rastlinách, zvieratách a vzťahoch v prírode. Veľká vďaka šla môjmu vtedajšiemu šéfovi a kolegyniam z Inštitútu výskumu inkluzívneho vzdelávania na Masarykovej univerzite, ktorí ma v tomto mojom dobrodružstve podporovali a dávali mi priestor pre seba-realizáciu.

Ešte väčšiu podporu som dostala od môjho partnera a manžela, Peťa. Bez nej by to šlo zvládnuť iba veľmi ťažko, ak vôbec.

V neposlednom rade mi urobila veľkú službu práve pandémia, keďže mi umožnila vďaka nahrávaniu prednášok absolvovať aj kurzy, ktoré v rozvrhu bežali súbežne v rovnakom čase. O temných stránkach takéhoto besného nasadenia zas v inom príspevku. Teraz chcem pokračovať v prínosoch a skvelých zážitkoch, ktoré toto dobrodružstvo prinieslo a prináša.

Počas spomínaného štúdia som sa na šesť mesiacov pozrela aj do Švédska, kde som po Taliansku a Kanade absolvovala svoj tretí študijný pobyt. Na katedre zoológie tu beží mnoho zaujímavých výskumných aktivít. Rybky, vtáky, mušky, čmeliaci, líšky – všetky tieto zvieratá sú tu v centre záujmu výskumných tímov. V nasledujúcom texte tejto minisérie vás vezmem práve na sever. Vyberieme sa do tundry, kde som sa ako dobrovoľníčka podieľala na záchrannom programe severských populácií polárnej líšky.

****

Batožinové strasti leta 2022 a cesta na sever

Júl 2022. Čaká ma terénny monitoring populácií líšky polárnej vo švédskej tundre. Štart nebol nič moc. Z Viedne mi nedorazila batožina, v ktorej som mala všetko svoje turistické vybavenie, spacák, oblečenie a aj jedlo, ktoré som si poctivo vopred premyslela, nakúpila a navážila do balíčkov tak, aby neboli príliš ťažké, no zároveň boli nutrične vyvážené. Stres najväčšieho kalibru. Plán bol, že rovno z letiska pôjdem na nočný vlak, ktorý som už mala zaplatený. Plán som ale musela zmeniť. Batožina však nedorazila ani ďalším lietadlom, a tak som si čosi dokúpila v meste a čosi vypožičala od švagra, ktorý žije v Štokholme. Druhý pokus – nasadla som na nočný vlak a konečne sa vydala na sever.

Prichádzam do Ammarnäs v severnej časti Švédska, kde na mňa a ďalší pár dobrovoľníkov už čaká Johan, jeden z koordinátorov záchranného programu. Nasadli sme k nemu do auta a on nás odviezol na asi 200 metrov vzdialenú výskumnú stanicu. Uznávam, to sme naozaj mohli prejsť aj pešo. Na našu obhajobu, keď sme vystúpil z autobusu, ešte sme netušili, že je to tak blízko. Stanica bola veľmi príjemná. Izby s drevenými poschodovými posteľami, veľká kuchyňa, spoločenská miestnosť s pohovkami a výhľad na jazero. Po dlhej strastiplnej ceste z Viedne som konečne zažila aspoň akú-takú úľavu. Posťažovala som sa, poľutovali ma a zasmiali sme sa. Za roky monitoringu organizačný tím ešte nezažil dobrovoľníčku bez vybavenia. Tak som sa aspoň mohla cítiť výnimočne.

V domnienke, že bez oblečenia a terénneho vybavenia asi do tundry nepôjdem, ponúkla som sa, že budem aspoň na výskumnej stanici robiť iné aktivity súvisiace s monitoringom. Veľmi rýchlo mi ale bolo jasné, že sa na stanici dlho neohrejem. Koordinátorka s koordinátorom mi okamžite začali pripravovať náhradnú výstroj a oblečenie. Zoznámili ma s mojím terénnym partnerom a hneď na druhý deň vyslali do tundry. Fakt, že mám požičané oblečenie a vybavenie, ktoré nepoznám mi na pokoji nedodal. Nehovoriac o tom, že takúto intenzívnu formu terénneho výskumu v neznámom prostredí som absolvovala prvý raz.

Ako vie byť prežívanie fluidné

Hneď prvý deň som premokla nakosť. Neustávajúci dážď a podmáčaná letná tundra mi dali zabrať. Nohavičky mokré, ponožky mokré, topánky mokré. Keď som v noci liezla do spacáku, triasla som sa zimou. Zrada bola ale v tom, že hneď prvú noc sme mali pozorovať, odchytávať a značkovať líšky pri ich nore. Vyzerá to tak, že na líščej nore je položená klietka so sklápacím mechanizmom, ktorý sa zavrie, keď doň niečo vlezie, ideálne líška. Celú dobu, čo je klietka na nore, ju niekto z veľkej vzdialenosti sleduje ďalekohľadom. Neustále pozorovanie je kľúčové. Cieľ je vypustiť chytené zviera čo najrýchlejšie späť. Akonáhle sa zaklapne, musíte bežať k nore, aby ste rýchlo porobili potrebné merania, líšku označili, vzali genetický materiál pre vyhodnocovanie životaschopnosti a zdravia populácie, a líšku čím skôr pustili. Rýchlosť a presnosť sú dôležité, aby zvieratá zažívali čo najmenej stresu.

A tak si spím v spacáku, keď ma zrazu preberie Marco, môj parťák, a oznamuje mi, že v klietke je líška. Precitám, rozliepam oči. Aspoň sa už netrasiem zimou. Rýchlo sa ešte rozospatá obliekam. Je síce svetlo, ale zároveň aj hlboká noc. Sadám si na kraj stanu a precitám hrôzou, keď chytím do rúk ponožky. Sú úplne ľadové a mokré. Hlavou mi bežia myšlienky, či zamočiť zatiaľ suchý pár ponožiek alebo si obliecť tie mokré. Už ani neviem, čo ma k tomu presne viedlo, ale natiahla som tie ľadové. Okamžite ma to prebralo, mala som chuť plakať. Vzala som do rúk topánky, obula si ich na nohy a cítila, ako sa v nich prelieva voda. Nevedela som si vybaviť nepríjemnejší pocit. Preklínala som každú sekundu. Tak som vstala, nadávajúc zavrela stan a utekala za chalanmi na noru.

Keď som prišla a pozrela sa na klietku, takmer som prestala dýchať. Bolo v nej mláďa polárnej líšky. Tiché, bojazlivé a nádherné. Opäť ma ťahalo k slzám. Tento raz ale k slzám dojatia. Bol to moment, aký som v minulosti nezažila. Precítila som všetky dôvody, kvôli ktorým som sa rozhodla zmeniť oblasť, v ktorej chcem pôsobiť. Byť tak blízko živého zvieraťa v jeho prirodzenom prostredí, podieľať sa na jeho ochrane, bol veľmi napĺňajúci pocit, ktorý zadefinoval celý zvyšok terénnej práce v tundre. Zima a mokro už neboli viac problém. Ďalekohľad sa stal najlepším kamarátom. Možnosť pozorovať líšky a ich hrajúce sa mláďatá ma napĺňala uspokojením a veľkou radosťou.

Líšky – úžasné a krásne

Líšky sú úžasné. Žijú buď v rodine alebo sa túlajú tundrou samotársky, kým nájdu vhodnú spoločnosť a noru. Onoho roku sa vo Švédsku narodil rekordný počet mláďat, dobrovoľnícky tím ich pozoroval až okolo 400. Nie je tomu tak ale každý rok. Veľkosť vrhu závisí od dostupnosti potravy v danom roku. Ak je v zime nevhodné počasie alebo viac predátorov, počty lumíkov, ktorí sú hlavnou zložkou líščej potravy, významne klesnú. Vtedy ale klesnú aj počty narodených líščích mláďat. Príroda nám každý deň dokazuje, aká je komplexná a ako veľmi sú jej jednotlivé zložky prepojené a dôležité. Ak teda chcete chrániť polárne líšky, musíte myslieť aj na ochranu iných organizmov, napríklad hlodavcov a tiež vegetácie, na ktorej zas závisia oni. Musíte tiež myslieť na prostredie, v ktorom žijú, napríklad na to, či sa krajinou vedia pohybovať bez toho, aby ich zrazilo auto alebo ohrozovali ľudia.

Líšky sú krásne. V lete nestretnete líšku v bielom kožuchu. Je to ale stále tá istá líška, akú poznáte z dokumentov. V lete, keď je tundra sivo-zeleno-hnedá, by jej bol biely kožuch nanič. Zbytočne by pútal pozornosť predátorov. Preto medzi sezónami zhadzujú zimnú srsť a vytvoria si krásny letný kožuch. Ľudsky sa mi iba ťažko predstavuje, ako sme ich mohli v priebehu minulého storočia dohnať až na pokraj vyhynutia. Líščia kožušina bola veľmi žiadanou komoditou. Dospelo to až k tomu, že vo Fínsku teraz vo veľkom oslavujú narodenie prvých mláďat od roku 1996. Až séria výskumných a záchranných aktivít, ktoré v Škandinávii začali v 80. rokoch 20. storočia, pomohla populáciám postaviť sa na nohy. Tie bežia v rôznych podobách až do dnešných dní.

Odporúčam sa zapojiť a zažiť

Bolo úžasné sedieť v stane a ďalekohľadom pozorovať, ako sa líščie mláďatá váľajú jedno po druhom alebo behajú po nastraženej sklápacej klietke akoby to bola preliezka. Opakovane sa im darilo ju sklapnúť zvonka. Vtedy musíte vyliezť zo stanu, zísť dole, klietku opäť nastaviť a vrátiť sa do stanu pozorovať. Niekedy toto zopakujete niekoľko razy počas noci. Aspoň si zdravo zašportujete. Podobne ako ľudské mláďatá, aj tie líčšie sú hravé a zvedavé. Zároveň sú ale každé jedinečné a osobité. Bolo tiež úžasné pozorovať dospelé líšky, ako obiehajú noru, hliadkujú do všetkých strán a ako sú súčasťou hier mladých.

Počas dvoch týždňov som sa naučila veľa vecí. O líškach, ale aj o hlodavcoch, vtákoch a rastlinách, ktoré obývajú švédsku tundru. Naučila som sa podľa vegetácie čítať terén tak, aby som sa zamočila čo najmenej. Naučila som sa lepšie pracovať s mapou a navigáciou. Naučila som sa tiež, aké je počasie v tundre nevyspytateľné a ako je dobré mať opaľovací krém a pršiplášť hneď poruke. Jediné, čo sľubovali, a čo som zažila iba vo veľmi limitovanej miere, boli nálety komárov. Keď neprší a nefúka, komáre sa ako oblaky vznášajú okolo celého vášho tela a neostýchajú sa vletieť vám do úst. Dobré je mať so sebou moskytiéru, repelent a dlhé oblečenie.

Na takýto zážitok nemusíte byť biologička ani ostrieľaná turistka. Stačí chuť a vzťah k prírode. Výskumný tím každý rok hľadá dobrovoľníčky a dobrovoľníkov, ktorí sa budú na monitoringu podieľať. Pripájam aj link na projekt a dobrovoľníctvo v The Swedish Arctic Fox Project (https://www.su.se/english/research/research-groups/the-swedish-arctic-fox-project/field-work-1.654374), ak by ste sa v ďalších sezónach chceli zapojiť do zmysluplných aktivít v prírode.

Prvú časť Zo zápisníka zoologičky – ako chytať netopiere sieťkou na motýle nájdete TU.

O autorke:

Lenka Kissová pracuje na Ústave ekológie lesa Mendlovej univerzity v Brne a zároveň študuje na Štokholmskej univerzite vo Švédsku. Venuje sa správaniu zvierat, hlavne šeliem, a ich ekológii. Zaujíma sa o sociálne správanie, kogníciu a tiež otázku personalít.

Tu si môžete vypočuť krátky rozhovor s Lenkou v rámci spolupráce Žijem vedu s Rádiom Slovensko.

Ako vyzerá váš pracovný deň? Podeľte sa s nami na zijemvedu@zijemvedu.sk!

Viac o slovenských vedkyniach a vedcoch na www.zijemvedu.sk aj na sociálnych sieťach Žijem vedu: Facebook, Instagram, LinkedIn a Twitter.