Jedným z najzákladnejších predpokladov pre náš život je sloboda. Aj lásku, ktorá je alfou a omegou bytia každého jedného z nás, či si to už uvedomujeme alebo nie, je možné žiť len v slobode. To, že niekoho milujeme znamená, že sme sa slobodne rozhodli pre dobro milovanej osoby. Najprv sa v našich životoch učíme slobodu prijímať a uniesť, a neskôr aj slobodu dávať. Život v slobode nie je jednoduchý, lebo nás učí prevziať zodpovednosť za naše rozhodnutia. Nie je to len o tom, že si robíme čo chceme, ale aj o nesení následkov za svoje konanie. Prečo radi spomíname na detstvo? Nie je jedným z dôvodov bezstarostnosť detstva, ktorá vyplývala z toho, že síce sme pre objektívne dôvody nemohli žiť plnú slobodu, ale neniesli sme ani plnú mieru zodpovednosti a boli sme „pod krídlami našich rodičov“? V slobode môžu vniknúť krásne veci. V slobode však môžeme spraviť aj hrozné chyby. Napriek tomu, že to v našej slobode skutočne môžeme riadne spackať, predsa sme dostali tento veľký dar. Niekedy nám nie je umožnené žiť slobodu navonok, napr. v nedemokratických režimoch, avšak nik nám nemôže zobrať našu vnútornú slobodu. Mnohí ľudia sa aj v našom minulom režime rozhodli pre žitie vnútornej slobody, a túto slobodu nezlomili ani rôznorodé represálie, či už to bolo väzenie, neumožnenie ísť na vysokú školu, či iné zatvorenie „brán“ k rôznorodým spoločenským dobrám.

Ohľadom slobody by som Vám chcel dať do popredia jeden biblický príbeh, ktorý hovoril Ježiš svojim nasledovníkom. Je tu popri iných silných veciach zachytené to, aký je Boh, ktorý vystupuje v príbehu ako otec dvoch synov. Otec, ktorý dáva synom plnú slobodu, aj keď tým dočasne prichádza o prítomnosť mladšieho syna a trvalo o majetok, ktorý tomuto synovi zveril. Išlo až o polovicu majetku, ktorý otec vlastnil. Nejdem ale predbiehať a tu je ten príbeh:

„Istý človek mal dvoch synov. Mladší z nich povedal otcovi: ‚Otec, daj mi podiel z majetku, ktorý mi patrí.‘ A otec im majetok rozdelil. Po niekoľkých dňoch si mladší syn všetko vzal, odišiel do ďalekej krajiny a tam svoj majetok hýrivým životom premárnil. Keď všetko premrhal, nastal v tej krajine veľký hlad a on začal trpieť núdzu. Išiel teda a uchytil sa u jedného obyvateľa krajiny. Ten ho poslal na svoje pole pásť svine. Túžil nasýtiť sa aspoň strukmi, čo žrali svine, ale ani tie mu nikto nedal. Vstúpil do seba a povedal si: ‚Koľko nádenníkov môjho otca má chleba nazvyš, a ja tu hyniem od hladu. Vstanem, pôjdem k svojmu otcovi a poviem mu: Otec, zhrešil som proti nebu aj proti tebe. Nie som viac hoden volať sa tvojím synom. Prijmi ma ako jedného zo svojich nádenníkov.‘  Vstal teda a šiel k svojmu otcovi. Ešte bol ďaleko, keď ho otec zbadal. Zľutoval sa nad ním, pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho. Syn mu povedal: ‚Otec, zhrešil som proti nebu i proti tebe. Nie som viac hoden volať sa tvojím synom.‘ Ale otec povedal svojim sluhom: ‚Prineste rýchlo najkrajšie rúcho a oblečte ho! Dajte mu prsteň na ruku a obuv na nohy! Priveďte vykŕmené teľa a zabite ho! Jedzme a radujme sa, lebo tento môj syn bol mŕtvy, a ožil. Bol stratený, a našiel sa.‘ A všetci sa začali radovať. Starší syn bol na poli. Keď sa vracal a bol už blízko domu, počul hudbu a tanec. Zavolal si jedného zo sluhov a vyzvedal sa, čo sa deje. Sluha odpovedal: ‚Prišiel tvoj brat. Tvoj otec zabil vykŕmené teľa, lebo sa vrátil zdravý.‘ Starší syn sa však nahneval a nechcel vojsť. Ale otec vyšiel a prehováral ho. On však odpovedal otcovi: ‚Pozri, toľko rokov ti slúžim, nikdy som neprestúpil tvoj príkaz, a mne si nikdy nedal ani kozliatko, aby som sa zabavil so svojimi priateľmi. No keď prišiel tento tvoj syn, ktorý ti premárnil tvoj majetok s neviestkami, pre neho si zabil vykŕmené teľa.‘ Ale otec mu povedal: ‚Syn môj, ty si stále so mnou a všetko, čo mám, je tvoje. Ale teraz sa patrí veseliť a radovať, lebo tento tvoj brat bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa.‘“ (Lk 15,12-32 SEB).

Otec z príbehu nebol nejaký senilný dedko. On poznal svojho mladšieho syna. Musel vedieť,  či predpokladať, že keď mu dá vopred podiel na majetku, ktorý by patril tomuto synovi až po jeho smrti, môže to dopadnúť práve tak, ako to dopadlo. Predsa mu však umožnil žiť v slobode. Prečo? Podľa mňa preto, lebo si vedel predstaviť stratiť všetko iné, či dočasne prítomnosť  svojho syna, či trvalo podstatnú časť svojho majetku, ale nechcel stratiť srdce svojho syna. Otec, ktorý sa nesmierne radoval z návratu svojho syna. Otec, ktorý hneď navrátil synovi stratené postavenie. Otec, ktorý synovi nedal ani jednu výčitku. Otec, ktorý tohto svojho syna a svoje konanie voči nemu obhajoval pred druhým synom. Synom ,ktorý si na rozdiel od svojho mladšieho brata nedokázal uvedomiť svoju slobodu, a to až do takej mieri, že sám otec mu musel povedať to, že všetko čo má je predsa tohto syna, veď otec im svoj majetok rozdelil pri odchode mladšieho syna. A tento otec je náš Boh. Boh, ktorý nám slobodu neberie, ale dáva. Boh, ktorý je však zároveň našim dobrým Otcom a túži, aby sme ju čo najlepšie v prospech nás i ľudí vôkol nás využili a nie zneužili.

A o tento pre mňa Boží dar slobody je hodné bojovať. Bojovať preto, aby sme nestratili naše srdce, lebo ako som v úvode písal, skutočne milovať sa dá len v slobode. Bojujú za ňu naši východní susedia, bojovali za ňu mnohí naši predkovia a denne bojovať za ňu musíme aj my. Či už ide o slobodu slova, náboženskú slobodu, či akúkoľvek inú slobodu. Takú slobodu, ktorá je prínosom pre nás i druhých. Slobodu, ktorú vieme pred sebou i druhými vykázať. Slobodu, ktorej záleží na nás i druhých ľuďoch. Slobodu, ktorú, čo do zodpovednosti za ňu, budeme schopní uniesť a v múdrosti budeme vedieť rozlíšiť, čo vlastne sme ešte schopní uniesť, a čo už nie.

Na záver by som chcel upriamiť pozornosť na to, že boj za slobodu, má svoju cenu. U viacerých to bol aj ich vlastný život položený nielen v hrdinských bojoch, ale aj v samote, tme a tichu štyroch stien a v odlúčení od svojich blízkych. Napriek týmto utrpeniam a rizikám týchto utrpení, naprieč jednotlivými obdobiami a generáciami, zaznieva v jednotlivcoch i spoločenstvách vnútorný hlas, ktorý hovorí o slobode niečo takéto, či obdobného: „Áno, v boji môžete padnúť. A kto ujde, bude žiť… aspoň na chvíľu. A na smrteľnej posteli, o mnoho rokov, bude chcieť vymeniť všetky tie dni za tento jeden deň, deň, za jednu príležitosť, len jedinú príležitosť, vrátiť sa sem a povedať našim nepriateľom, že nám môžu vziať život, ale že nám nikdy nevezmú… našu slobodu!“ (reč Williama Wallacea z filmu Statočné srdce).