J. R. R. Tolkien: Pán prstenů (Čitateľský denník 18 — 20/2023)
„»Lituji, že Bilbo to mizerné stvoření nezapíchl, když měl tu možnost.«
»Lituješ? Lítost mu přece zadržela ruku. A byl za to dobře odměněn, Frodo. Spolehni se, že mu zlo tak málo ublížilo a že nakonec vyvázl právě proto, že tohle stálo na počátku jeho vlastnictví Prstenu. Lítost.«
»Promiňte,« řekl Frodo. »Ale mám strach a necítím ke Glumovi žádnou lítost.«
»Neviděl jsi ho,« přerušil ho Gandalf.
»A ani nechci,« dodal Frodo. »Nechápu vás. Chcete říct, že vy a elfové jste ho po všech těch hrozných skutcích nechali naživu? Vždyť není o nic lepší než skřet a je prostě nepřítel. Zaslouží smrt.«
»Zaslouží! To asi ano. Spousta těch, co žijí, zaslouží smrt. A někdo umírá, ale zasluhuje život. Můžeš mu ho dát? Potom nevynášej příliš horlivě rozsudky smrti. Protože ani ti nejmoudřejší nedohlédnou do všech konců.«“
Pán prsteňov je jednoznačne mojim najobľúbenejším románom, ku ktorému sa už nejakých dvadsať rokov opakovane vraciam. Keď som ako dieťa videl v kine po prvý krát Spoločenstvo prsteňa, odchádzal som z neho hlboko dotknutý a ihneď — teda nakoľko to moje skromné úspory dovoľovali — som sa pustil do lúskania knihy. A s každou reprízou zisťujem, ako veľmi hlboké a na rôzne motívy bohaté to dielo je. Tieto ma zasiahli najsilnejšie v roku 2023.
Nádej. Napriek vzostupu Temného pána a prevahe jeho služobníkov hlavné postavy neprepadávajú zúfalstvu. Tolkien to zvýrazňuje nastoľovaním opakovanej eukatastrofy — vyhrotením udalostí do zdanlivo vopred prehratých bojov, ktoré sa na poslednú chvíľu obrátia na dobré. Helmov žľab, Pellenorské polia, Glumov víťazný tanec nad Puklinami osudu. O čo beznádejnejší moment, o to väčšia radosť zo záverečného zvratu.
Vernosť. Aragorn, Gimli a Legolas neopúšťajú unesených hobitov. Smíšek sľubuje vernosť Théodenovi a na bojisku ho bráni pred Černokňažným kráľom. Sam verne nasleduje Froda až do samého konca, dokonca chce pokračovať v zverenej úlohe aj po jeho zdanlivej smrti. Tolkien tak pozoruhodne vytvára spoločenstvá, ktoré nie sú prepojené pokrvne, rasovo či národnostne, ale záväzkom, priateľstvom, vernosťou a spoločným úsilím konať to, čo je správne.
Moc. Prsteň svojho nositeľa deformuje, akokoľvek úprimne a dobre ho chce spočiatku používať. Kladné postavy sú tak okrem iného definované aj ako tie, ktoré sa dokážu vzdať moci a umenšiť sa. Galadriel, Elrond, Gandalf ani Aragorn si Prsteň neodvážia zobrať. Paradoxom — či, lepšie povedané, realistickým pohľadom na ľudskú prirodzenosť — potom je, že sám Frodo na konci svojej misie zlyháva a podľahne vábeniu Prsteňa. Moc korumpuje a absolútna moc korumpuje absolútne.
Putovanie. Až po tom, čo som v posledných rokoch absolvoval takmer celú Cestu hrdinov SNP, som začal oceňovať prvú knihu Spoločenstva. Áno, putovanie hobitov z Kraja do Roklinky má prepálený rozsah — obzvlášť v porovnaní s ostatnými knihami — ale pán profesor ním pred našimi očami krásne vytvára Stredozem s celou jej históriou. A s tým súvisí…
Melanchólia a únava. Putujúc krajinou cítime, že doba mocných kráľovstiev pominula. Elfovia odchádzajú, veľkolepé stavby obrastá mach a návrat domov je aj nie je v štýle „a žili šťastne, až kým nepomreli“. Ako vojaci navrátivší sa z bojísk prvej svetovej vojny hobiti zisťujú, že im v rodnom Kraji akosi nerozumejú. A Frodo si prináša rany a nepokoj, ktorý už v Stredozemi nikdy nebude úplne vyliečený. Tu sa, mimochodom, ukazuje, ako ide Pán prsteňov proti prvoplánovým očakávaniam, ktoré máme od klasických dobrodružných príbehov.
Sila jazyka. Tolkien svoje legendárium vytváral v prvom rade ako priestor pre fiktívne jazyky, ktorých bol autorom. História, mýty, geografia a rodokmene mali poskytnúť potrebný základ, na ktorom mohli vyrásť slová, básne a piesne. Preto je ich toľko roztrúsených po celej trilógii. Jazyk navyše odzrkadľuje aj povahu svojich nositeľov. Elfština je vznešená, podobná latinčine; tajná trpasličia reč škrípe ako tesanie do kameňa a skřeti rozprávajú skazeným a vulgárnym slangom plným urážok. Akoby používali Facebook. Jazyk má silu ničiť — ale aj tvoriť. Preto elfovia spievajú stromom a výkrik „Elbereth!“ dokázal temné stvorenia raniť viac, než ostrie meča.
A na záver — Krása, Pravda, Dobro a naša túžba sa ich dotknúť. Preto sa opakovane ponárame do Stredozeme, aj napriek tomu, že už dávno poznáme dej celej ságy. Chceme sa tam vrátiť a zažiť skutočné priateľstvo, vernosť a vznešenosť; chceme počuť o hrdinoch, ktorí napriek temnote nestratili nádej. Chceme spolu s nimi zvolať „Orly! Orly prilietajú!“. Pretože niektoré príbehy — a Pán prsteňov k ním jednoznačne patrí — hovoria o hlbšej podstate skutočnosti.
J. R. R. Tolkien: Pán prstenů
Argo, 2006
436 / 366 / 478 strán
100 %
plusy
• mnohovrstevnatosť diela
• nadčasové témy
• nezmazateľná súčasť západnej kultúry
mínusy
• zdĺhavé putovanie v Spoločenstve
Čitateľský denník vo forme podcastu môžete počúvať na:
Spotify, SoundCloude, Apple alebo Google podcasts.
Moju výtvarnú tvorbu môžete sledovať na:
Facebooku alebo webe.
