Pohľad katolíka na jeho Cirkev
V poslednom čase vyšlo viacero textov od ľudí, ktorí písali o tom, ako vystúpili z Rímskokatolíckej cirkvi, aký proces museli absolvovať, aké boli ich dôvody a pod. Tiež sa v posledných rokoch dosť píše o rôznorodých škandáloch v Cirkvi. Niektoré sú nepravdivé, niektoré trochu prekrútené a niektoré žiaľ pravdivé. Niektoré sú banálne, ale niektoré sú závažné, a všetky ohľadom zneužívania detí, či akékoľvek iných osôb sú jednoducho hnusné a všetci páchatelia či spolupáchatelia týchto činov musia niesť spravodlivý trest a musia sa zabezpečiť opatrenia, aby sa dané veci neopakovali. Mnohí ľudia aj pre tieto veci na Cirkev, buď zanevreli a stala sa im ľahostajnou, alebo ich postoj voči nej sa zmenil na výslovne nepriateľsky. Niekto sa na Cirkev zase pozerá negatívne pre jej učenie o sexualite, postoj k interrupciám, k manželstvám ľudí rovnakého pohlavia a pre obdobné témy. A sú aj ľudia, ktorí by všetky cirkvi, náboženstvo a obdobné veci najradšej vymazali. Veľké zlo v rámci Cirkvi spravilo aj zneužívanie autority, psychická manipulácia a vsúvanie vlastných názorov a presvedčení do oficiálneho učenia zo strany tých členov, ktorým bola daná autorita, napr. niektorými kňazmi. Ďalej sú tu témy ako celibát, cirkevné majetky, využívanie lacnej pracovnej sily rehoľníčok/rehoľníkov, „levanduľová mafia“, financovanie Cirkvi a pod.
Chcel by som Vám však ponúknuť môj pohľad na Rímskokatolícku cirkev, ktorej som členom už bezmála 40 rokov. Prežil som v nej svoje detstvo, dospievanie a ďalšie dve desaťročia dospelého života, počas ktorého som vyštudoval, začal pracovať, skrz dar usilovnosti, ktorý som dostal, dosiahol úspech v práci, oženil som sa a stal som sa otcom troch krásnych detí. Prežívam obdobne ako všetci okolo mňa svoje radosti i starosti a život beží ďalej a ďalej.
Cirkev, ak keď ju absolútna väčšina ľudí vníma ako organizáciu, nie je len organizáciou a povedal by som, že jej výstižnejšia definícia je skôr ako spoločenstvo ľudí veriacich v Boha, ktorých spája Ježiš. Biblia ju nazýva obrazne aj telom Ježiša, či Baránkovou (Ježišovou) nevestou, čo vyjadruje, že jej podstata je o vzťahu Ježiša k ľuďom a naopak, ktorí ho nenasledujú len jednotlivo, ale ako spoločenstvo. A akí ľudia tvoria toto spoločenstvo? No pozrite sa vôkol seba, nájdete tam v dobrom i zlom „z každého rožka troška“, a taká je aj tá ľudská časť Cirkvi. Tvoria ju vzdelaní i nevzdelaní ľudia, bohatí i chudobní, ľudia s dobrým charakterom, avšak i ľudia, ktorých charakter je ich celoživotným bremenom, aktívni i pasívni ľudia, dobráci i čudáci a pod. Teda spravme rez našou spoločnosťou, a taká je aj naša miestna Cirkev.
Keď vnikala Cirkev, na počiatku bol v absolútnom popredí ten vyššie uvedený vzťah Boha a ľudí ako spoločenstva. Vieme, aké je to však žiť spoločenstvo. Tisíc rozličných názorov, predstáv a aktivít, pričom niektoré si doslova vzájomne odporujú. A postupne v Cirkvi vznikali prirodzené a objektívne problémy, ktoré bolo potrebné riešiť. „Nemáme sa kde stretávať, tak postavme nejakú budovu.“ a začali vznikať kostoly. „Nevieme ako sa máme počas našich stretnutí správať.“, tak začali vznikať nejaké cirkevné predpisy, aj keď mnohé veci sa prvotne iste brali zo židovstva. „A kto bude oprávnení v rámci spoločenstva slúžiť, kto kázať, kto po nás poupratuje?“ a pod. a pod. Samozrejme je to veľmi zjednodušený obraz. Po viac ako dvetisíc rokoch sa však z týchto prirodzených potrieb nájdenia riešení vznikajúcich problémov vytvorila taká Cirkev, akú ju poznáme dnes. Áno, organizácia je pri väčšom množstve ľudí nevyhnutná, avšak v súčasnej Cirkvi je túžba mnohých, vrátane vedenia Cirkvi, aby sme sa za ponechania potrebnej organizačnej štruktúry, vrátili viac k vzťahovej Cirkvi. Vzťahu vertikálnemu k Bohu a vzťahu horizontálnemu medzi ľuďmi, pričom toto je obrazne Ježišov kríž.
Na tom, aká je Cirkev mi osobne záleží, veď som jej členom a chcem ním aj ostať. Vnútri Cirkvi je aj moja manželka a deti. Spolu s manželkou sme Cirkvi umožnili, aby naše deti Cirkev formovala. A nespravili sme tak ľahkovážne, tradicionalisticky, či aby sa nepovedalo. Spolu s manželkou sme vzdelaní a praktickí ľudia. Spravili sme tak preto, že veríme, že Cirkev má čo našim deťom ponúknuť, že chce ich dobro, a že práve o ňu sa budú môcť v ich životoch oprieť a privedie ich do cieľa. Čo je mojim a manželkiným cieľom sme si dali gravírovať na vnútornú stranu našich obrúčok: „Spolu k tebe Ježiš.“ Je to náš časný i večný cieľ. Teraz sme tento cieľ stanovili aj našim deťom, ktoré sa raz v dospelosti samostatne rozhodnú, či v ňom chcú pokračovať, alebo sa vydať na inú cestu. Samozrejme, že keď ma niekto navnímané, že Cirkev je nejakou obludou, ktorá zneužíva deti hroznými zvrhlými ľuďmi, je nejakým pretrvávajúcim temnom stredoveku, robí veci netransparentne, zhromažďuje majetky a škodí ľudstvu mnohorakými formami, nikdy by jej nezveril seba a vonkoncom nie svoje deti. Nie sme s manželkou slepí, vidíme aj problémy v Cirkvi, ale vidíme aj pozitíva Cirkvi, ktorých je nespočetné množstvo.
Osobne poznáme mnohých kňazov, rehoľníkov a rehoľníčok, ale aj obyčajných laikov, ktorí sú perfektní autentickí ľudia, milujúci nielen Boha, ale ľudí vôkol nich. Ľudí, ktorí sa radi smejú, vedia preukázať lásku, záujem, obetovať sa pre druhých, či pomôcť druhým, ale i požiadať o pomoc. Ľudí, ktorí prežívajú svoje životy obdobne ako my, len sa rozhodli ísť životom iným spôsobom, byť viditeľným znamením, že Boh existuje a má nás rád. Ja som nasledoval cestu svojho srdca, ktoré má priviedlo k mojej manželke a otcovstvu. Oni tiež nasledovali cestu svojho srdca, ktoré ich priviedlo do ich duchovného povolania.
Keď počúvam o tom, že títo dobrí ľudia musia niekedy pre svoje duchovné povolanie prežívať ponižovanie aj v našej krajine, je mi to ľúto. Stáva sa im, že si vypočujú rôzne posmešné poznámky napr. „fuj kňaz“, či úškrny a gestá napr. odpľutie si pri prechádzaní vôkol nich. Nie je toto tiež hrubá netolerancia a žitie predsudkov, keď vinu jednotlivcov z Cirkvi vztiahne niekto na celú skupinu ľudí?
Ešte raz uvádzam, Cirkev tvoria ľudia a nájdu sa tam aj takí aj takí, ale ja osobne som nikdy nemal výslovne zlú skúsenosť pri komunikácii s kňazmi, či rehoľníkmi a rehoľníčkami. Práve naopak, osobitne rád komunikujem s rehoľníkmi a rehoľníčkami, lebo keď ich človek spozná, môže vidieť, že sú rovnakí ľudia, ako všetci ostatní a predsa sú výnimoční v tom, že je z nich cítiť, že sú v užšom spoločenstve s Bohom, aj keď oni to tak nemusia prežívať. Pri kňazoch som sa niekedy stretol aj s odmeranejším prístupom, alebo s takou neosobnosťou, čo ma aj zamrzelo, ale nešlo o časté prípady. Častejšie som sa u nich stretol práve naopak, že sa mi skutočne snažili s problémami v mojom živote pomôcť, a v mnohých veciach mi ich rady, povzbudenia, či požehnania (priania a vyprosovania dobra) pomohli.
Viem však o prípadoch, keď niektorí kňazi konali tak tvrdo, že daného človeka od Cirkvi odradili. Určite som tu zástancom toho, že kresťanská viera je založená na láske k ľuďom, ako to jasne podáva apoštol Pavol: „Lebo celý Zákon sa napĺňa v jednom príkaze, a to: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!“ (Ga 5,14 SEB). K týmto slovám apoštola Pavla apoštol Ján pridáva: „Veď kto nemiluje svojho brata, ktorého vidí, nie je schopný milovať Boha, ktorého nevidí.“ (1Jn 4,20 SEB). Z toho vyplýva, že už nech je to ktokoľvek, ak vykonáva autoritu v Cirkvi, má ju praktizovať podľa vyššie uvedeného. Keď Boh vydal za daného človeka na kríž svojho Syna Ježiša, a to bez ohľadu o akého človeka ide, tak aj autorita v Cirkvi sa má vykonávať s obdobnou láskou, ako konal voči danému človeku Boh. Samozrejme, láska je aj o povedaní pravdy, napr. že kráčame nesprávnym smerom.
Som však rád, že v súčasnosti sme sa mohli v rámci prebiehajúcej synody vyjadriť k veciam v Cirkvi a bude to náležite vyhodnocované. Záleží mi na tom, aby Cirkev bola takou, akú ju chce mať Ježiš a nie takou, akú ju chcú mať ľudia. Je potrebné vychádzať predovšetkým zo Svätého Písma (Biblie), kde je zachytené ako konal, a čo hovoril Ježiš. To je potrebné následne citlivo premietať do súčasnej doby – 21. storočia. Cirkev tu musí byť pre ľudí 21. storočia. Niektoré veci sú nemenné, predsa sa však v jednotlivých dobách vykonávajú inak. Napr. osobná hygiena človeka. Tú vykonával človek, či pred 10 000 rokmi, či pred 2 000 rokmi, či pred 100 rokmi a vykonáva ju aj dnes. Nik nikdy nechcel byť špinavý a smradľavý, avšak každá doba mala svoje vlastné prostriedky, limity a štandardy. Tak je to aj vo veciach života Cirkvi.
Ohľadom prístupu k niektorým témam, ktoré hýbu svetom a týkajú sa Cirkvi si myslím, že postoj Cirkvi k interrupciám je správny, avšak je ho potrebné správne navonok komunikovať. Pri celibáte kňazov si myslím, že pre zabezpečenie dostatku kňazských povolaní je potrebné oddeliť celibát od kňazstva. Teda kto chce a vedie ho k tomu jeho srdce, nech žije kňazstvo v celibáte. Kto však celibát nechce prijať, avšak kňazstvo áno, je potrebné mu to po splnení štandardných podmienok umožniť. Myslím si, že pre kňazstvo to môže byť obohacujúce. Ohľadom kňazstva žien viem, že v minulosti bolo o tejto otázke v Cirkvi rozhodnuté. Či je možná zmena tohto rozhodnutia nechávam na kompetentných. Z môjho pohľadu si však myslím, že kňazstvo žien by mohlo byť pre Cirkev tiež prínosom a odstránilo by niektoré súčasné mužské neduhy. To je však len môj súkromný názor. A ohľadom náklonnosti k rovnakému pohlaviu, Cirkev by mala určite o srdcia ľudí, ktorí sú, buď zmätení vo svojej sexuálnej identite, alebo už dospeli k tomu, že sú homosexuáli, zabojovať a pomôcť im kráčať ich životom, obdobne ako pomáha ostatným veriacim. V Cirkvi sme si všetci bratmi a sestrami, lebo máme Boha Otca. Následne je potrebné prizvať ich do komunikácie a spolu s nimi nájsť pod vedením Ducha Svätého v láske, múdrosti a v súlade s Božím slovom vo Svätom Písme, osobitne Evanjeliách, dobré riešenia „o nich, s nimi a v prospech nich.“
Myslím si, že keď každý člen Cirkvi skutočne priloží ruku k dielu, nechá sa zapáliť pre Ježiša a bude mať o veci v Cirkvi, ale i v spoločnosti záujem, budeme môcť ešte za našich životov vidieť, čo do podstaty rovnakú a predsa inú Cirkev, ktorá bude hodnoverne a zrozumiteľne ľuďom 21. storočia ohlasovať Ježiša, a to čo hlásal – lásku k druhým ľuďom a lásku k Bohu.
Na tomto mieste sa chcem poďakovať všetkým kňazom, rehoľníčkam a rehoľníkom, ktorých som mal česť stretnúť a spoznať ich, za ich námahy v prospech ľudí, a tak i Boha. Ďakujem tiež všetkým neveriacim ľuďom, ktorí sa napriek rôznym medializovaným prípadom v Cirkvi, vedia na Cirkev pozrieť komplexne a pristupovať k nej a jej členom tolerantne a s úctou.
