O kufríkoch a naprávaní chýb

O jedenástej večer niekedy v decembri 2021 som si cez textové správy písala s kamarátkou, spolužiačkou. Atmosféra bola trpká, moje správy panické – školy sa pomaly zatvárali okres po okrese, čísla stúpali. Moje racionálne myslenie pomaly, ale isto odchádzalo, zostala mi len panika. Či sa mi to páčilo alebo nie, školu mi zasa zatvoria. Nemalo zmysel tváriť sa, že nie. Takúto situáciu som už dvakrát zažila, a moja psychika si domyslela zvyšok. Bolo mi smutno a prázdno. A niekde popri všetkej tej panike vo mne skrslo niekoľko myšlienok.

Keď na Slovensko udrela prvá vlna pandémie a školy sa zatvárali prvýkrát, mala som pätnásť rokov a bola som v prvom ročníku strednej školy. Keď píšem tieto riadky, počas tretej vlny, a tiež počas tretieho plošného zatvorenia škôl, chýbajú mi tri mesiace do osemnástych narodenín, a rok do maturity. Keď to človek takto povie, znie to neprirodzene, nesprávne. Nikdy som ani nepočítala, koľko dní či mesiacov som dokopy strávila doma – úprimne to nechcem vedieť.

A potom, medzi všetkými týmito myšlienkami, som napísala svojej kamarátke jednu správu – ak to takto teraz prežívam a cítim ja, vo veku v akom som, čo môžu prežívať deti, ktoré boli pred týmto všetkým oveľa mladšie? Kde sú teraz, čo s nimi bude, čo si z tohto odnesú? A kto sa nad nimi zamýšľa?

 

O výchove často počúvame v rôznych kontextoch. Ako o odporúčaniach a radách, toto nerob, toto rob radšej. Ako o definícií, toto je výchova, takéto druhy sú, toto sa nauč na písomku z občianskej, ktorý typ výchovy je podľa teba najlepší? Aj ako o pokarhaní, a kto ťa to vychoval, ako ťa to vychoval, aký si ty nevychovaný, ako sa to správaš. Často výchova znie ako pravidlá, ktoré chceme dieťa naučiť, či poznatky, ktoré chceme, aby mali. Naučíme ich, aby boli takéto a takéto.

Rovnako dôležité je pri výchove detí pre mňa však aj to, ako sa k nim počas toho všetkého vlastne správame. Aj tým im niečo predávame, aby mali v kufríku o jeden balíček viacej. Kufrík vraví: toto všetko som si odniesla od rodičov a toto od učiteľov, toto je moja výchova.

Ja si vo svojom kufríku nesiem kadečo, ako každý iný človek, ako každé dieťa. Nesiem si to, ako sa mi jeden rok na základnej škole posmievali, mama išla za učiteľkou a tá povedala, že nevyzerám, že by ma to zasahovalo, navonok som neprejavila nič, tak s tým asi ani nič netreba robiť. Na druhý rok som odišla na gymnázium a život aj kufrík išli ďalej.

Moji spolužiaci si nesú vo svojich kufríkoch, ako si každoročne aspoň raz, dvakrát vravíme, že toto učiteľovi povedať nemôžeš, hoci máš pravdu. Ty si iba žiak, a toto je učiteľ, autorita, ako rovnocenného ťa asi nevypočuje. A život ide ďalej.

Niektoré deti si v kufríkoch nesú aj to, že keď sa vtedy raz rozplakali, dostali vynadané, nech nerevú, veď aj tak nemajú prečo – hoci ich niečo skutočne bolelo. A život ide ďalej.

No a tie slovenské deti si v kufríkoch budú niesť: takéto boli dva roky môjho života. Takéto boli priority, tu sme boli v celospoločenskej pyramíde potrieb. A život pôjde ďalej, život všetkých týchto detí, všetkých z nás pôjde ďalej, hoci ani jeden z týchto balíčkov by sme v kufríkoch mať nemali. No toto je naša výchova. A čo s tým my vieme spraviť?

Občas nastane situácia, kedy sa dieťa opýta niekoho dospelého, aby sa aj k nemu správali ako k dospelému, a nie ako k dieťaťu. Pre niekoho vtipná anekdota, asi chcú deti zostať dlhšie pozerať televíziu, chodiť spať, kedy sa im zachce, jesť viacej sladkostí, ako im rodičia dovolia a nerobiť až tak veľa domácich úloh. Dospelý samozrejme odpovie, ak chceš, aby som sa k tebe správal ako k dospelému, môžeš začať sám upratovať, variť, prať, platiť, chodiť do práce… Dospelí sa zasmejú, dieťa zostane ticho, možno sa urazí a anekdote je koniec. Možno nejaká časť detí to naozaj myslela iba takto. No pre inú časť detí je “dospelák” synonymum pre “človek”. Správaj sa ku mne, ako k človeku. Vypočuj si, čo ti vravím, o čo ťa žiadam, o čo ťa prosím. Nesmej sa zo mňa, keď niečo myslím vážne, nevrav mi, že to, čo cítim je nesprávne alebo „nie až tak strašné“. Prosím, rešpektuj ma ako človeka.

Deti nie sú dospelí, a ani by sa k nim tak dospelí nemali správať. Ak sa k nim však nebudú správať ako k ľuďom, v kufríku si odnesú aj to. A myslím, že netreba zdôrazňovať – aj deti sú ľudia.

 

A keď som sa teda v ten jeden večer pýtala mojej kamarátky, v panike a s nečistou mysľou, kto sa bude zamýšľať nad tým, čím si deti teraz prechádzajú – kto ich bude chrániť a obhajovať – odpísala mi po chvíli. “Bohužiaľ, musíme sa chrániť sami navzájom.” A to je to, čo ma na tom všetkom asi rozčuľuje a znepokojuje najviac. Lebo takto by to nemalo byť. Niekde by mal byť dospelý, ktorý s tým vie niečo robiť – ktorý nás vie chrániť za nás. Niekto, kto to aj naozaj vie ovplyvniť, kto by si vypočul bremeno, ktoré deti teraz so sebou nesú, a každého, kto im ho pomáha svojpomocne niesť. Lebo nikto z nich, nikto z nás nie je ticho. Ide iba o to, kto nás vypočuje. Kto nielen prikývne a potom druhým uchom všetko pozabúda a prejde k inému, dôležitejšiemu problému. Lenže takého niekoho, ako sa zdá, nemáme.

A tak si podčiarkujeme jeden veľmi jednoduchý, no veľmi znepokojujúci fakt, ktorý ďaleko presahuje pandémiu – nevieme deťom načúvať. Nie sme na to zvyknutí, nie je to pre nás samozrejmé. Ako deti nevypočuli nás a my teraz nevieme vypočuť deti takisto. Vysielame tak deťom ale mnoho správ, ktoré si odnesú, na ktoré nezabudnú.

Výchova detí je svojím spôsobom uzatvorenie kruhu – to, čo nám v živote pomohlo, môžeme predať ďalej. Môžeme napraviť to, čo nám bolo ukrivdené, zabrániť tomu, aby sa to niekomu stalo znovu, aby si niekto prešiel tou istou bolesťou, ktorou sme si raz prešli my.

A tak vravím takto: až raz budem vychovávať deti, v akejkoľvek podobe, budem ich vychovávať tak, aby boli a cítili sa vypočuté. Nielen mnou, aj keď to je prvoradé. No budem ich vychovávať tak, aby vedeli, že majú byť vypočuté. Nie len počúvané, ale naozaj vypočuté. A ak sa tak nedeje, nie je to preto, že tak to proste je, že tak to proste chodí, že sú deti, a preto vypočuté nebudú – budú vedieť, že niečo je zle, a takto by to byť nemalo. Ak si odo mňa v kufríku majú odniesť iba jeden balíček, nech je to tento.

A komukoľvek, kto tieto riadky číta, kto vie ovplyvniť, ako deti žijú, v akom prostredí vyrastajú, ako sú vychovávané, či už jednotlivci alebo spoločnosť: naučte sa načúvať deťom. Snažte sa, aby boli deti vo vašom okolí vypočuté, naozaj vypočuté. A to vám neradím, ani neprikazujem. V tomto bode vás o to už len žiadam.