Denník N

Metafory v ľudskom myslení

Väčšinou vnímame metaforu ako niečo, čo je čisto vecou literatúry, niečo, čo sa vyskytuje hlavne v jazyku básnikov. Pravdou je, že metafory používame všetci každý deň, každú chvíľu nášho života. Akonáhle začneme myslieť, náš jazyk sa stane tak trochu poéziou. Metafora leží v základe nášho porozumenia svetu a štrukturuje našu skúsenosť.

Nové metafory majú silu vytvárať novú skutočnosť.

G. LAKOFF, M. JOHNSON

Mnoho ľudí vníma metaforu ako niečo, čo je čisto vecou literatúry, niečo, čo sa vyskytuje hlavne v jazyku básnikov. Pravdou je, že metafory používame všetci každý deň, každú chvíľu nášho života. Akonáhle začneme myslieť, náš jazyk sa stane tak trochu poéziou. Metafora leží v základe nášho porozumenia svetu, dodáva našej skúsenosti štruktúru. Aby sme si to dokázali predstaviť, vezmime si pojem argumentácia a metaforu argumentácia je vojna. Táto metafora nám umožňuje tvoriť vety ako:

Napadol každú moju vetu.

Nikdy som ho v debate neporazil.

Obhájil som svoje stanovisko.

Nielenže pri argumentácii hovoríme slovami bežne spojenými s vojnou, keď argumentujeme, my vlastne bojujeme. Môžeme tým pádom vyhrať alebo prehrať. Druhého vidíme ako nepriateľa, útočíme na jeho pozície, zároveň bránime svoje vlastné. Získavame alebo strácame pôdu pod nohami. Ak zistíme, že naša pozícia je neobhájiteľná, môžeme ju opustiť a zaujať novú útočnú líniu (Lakoff, Johnson, 2002).

Takto dokáže metafora konceptualizovať našu skúsenosť, dávať jej určitú štruktúru. Ak niekto vychádza pri argumentácii z takto postavenej metafory, vo výsledku každá argumentácia skončí tak, že bude niekto, kto bude porazený, kto niečo stratí a iný zas získa. Táto metafora je zakorenená v našej kultúre. Už pred 42 rokmi nám dvaja profesori lingvistiky a filozofie (G. Lakoff, M. Johnson) ukázali, že náš jazyk je vo svojej podstate metaforický. To znamená, že abstraktným pojmom, ktoré nemajú priame ukotvenie v našej fyzickej skúsenosti, rozumieme pripodobnením práve k pojmom, ktoré sú v nej ukotvené. Dokázali by ste si predstaviť kultúru, v ktorej by bola prítomná iná metafora, napríklad argumentácia je tanec a podľa toho by argumentácia prebiehala vyváženým a esteticky príjemným spôsobom? Asi by sme takejto argumentácii nerozumeli, resp. by sme ju nepovažovali za argumentáciu, tak ako jej rozumieme my. Je to aj preto, že aj keď dané výrazy nepovažujeme za metaforické, ale doslovné, oni metaforické skutočne sú. Ich metaforická podstata bola však zabudnutá a v bežnej reči si jej nie sme vedomí. Naše slová nie sú odrazom skutočnosti, nie sú s ňou ani v priamom kontakte. Sčasti si našu realitu tvoríme a jedným z nástrojov tejto tvorby je práve konceptualizácia či rámovanie skúsenosti pomocou metafor (Lakoff, Johnson, 2002).

Ľudia, ktorí trpia rôznymi formami duševnej bolesti, si dokážu v mysli vytvoriť pevné metaforické štruktúry či myšlienkové vzorce, ktoré pôsobia ako väzenie či klietka.

Podstatou metafory je porozumenie jednej veci z pohľadu inej veci. V príklade vyššie nejde o to, že by argumentácia bola nejakým spôsobom priamo spojená s udalosťou vojny. Sú to dve rozdielne udalosti – slovná diskusia a ozbrojený konflikt. Avšak my rozumieme diskusii a štruktúrujeme ju z pohľadu vojny. Takto dokáže metafora štruktúrovať náš jazyk, myslenie a konanie. Tento poznatok má svoj význam a dokáže nájsť uplatnenie v mnohých oblastiach. Jednou z nich je aj terapia.

Ľudia, ktorí trpia rôznymi formami duševnej bolesti, si dokážu v mysli vytvoriť pevné metaforické štruktúry či myšlienkové vzorce, ktoré pôsobia ako väzenie či klietka. Ak im terapeut umožní v rámci metaforického prerámovania uvidieť veci inak a rozšíri ich obzory, mnohokrát naštartuje liečebný proces, ktorý následne beží samovoľne. Známy terapeut M. Tyrell o tom hovorí: „Někdy vlastně není potřeba vůbec nic jiného, než aby spadl první dílek domina a spustil v klientovi dalekosáhlé změny. Efektivní terapie bude vždy uvolňovat zatuhlost a vracet klientům pružnost myšlení. Ovšem opakovaně jsem si všímal, jak rychle lidé zakoušejí moment prozření, jakmile jejich vnímaním reality otřese nový pohled a způsobí jeho rozšíření.“(Tyrell, 2019). Niekto, kto trpí častými panickými atakmi, môže pookriať, ak mu terapeut jeho utrápenú myseľ prirovná k pokazenému alarmu v aute. Alarm je užitočná vec, ale ak je pokazený spúšťa sa príliš často a reaguje bezdôvodne. Takéto prerámovanie dokáže pomôcť rôznymi spôsobmi. Ukáže trpiacemu, že jeho panické ataky nie sú známkami šialenstva, ale vo svojej podstate sú užitočnou reakciou, ktorú je možné nastaviť tak, aby bola nápomocná. Bezmocnosť z bezvýchodiskovej situácie sa môže oslabiť, keď liečiaci sa uvidí svoju paniku ako nástroj či funkciu a nie ako duševnú chorobu (Tyrell, 2019). Metaforické prerámovanie má z pohľadu našej skúsenosti výnimočnú tvoriacu silu. „Pokud nová metafora vstoupí do pojmového systému, na němž spočívají naše činnosti, změní tento pojmový systém a vjemy i činnosti, jimž tento systém poskytuje východisko.“(Lakoff, Johnson, 2002).

Sila metaforického prerámovania je v tom, že sa u väčšiny ľudí deje nevedome.

Avšak metaforické prerámovanie sa nepoužíva len na liečebné účely. Je to vysoko efektívny nástroj na presviedčanie ľudí. Často s ním pracuje reklama, ale aj vojnová propaganda. Prerámovanie v rukách cynického propagandistu sa môže zmeniť na antiterapiu. Ak má terapia za cieľ upokojiť, rozšíriť obzory, propaganda to robí presne opačne. Emočným vybudením a prerámovaním dokáže zúžiť rozsah myslenia – cieľom je vytvoriť zúžený pohľad na realitu vo forme všetko alebo nič, buď my alebo oni, buď si s nami alebo proti nám. Keď je niekto dobrý, tak všetko čo robí, je dobré a naopak, ten kto je v druhom tábore môže urobiť čokoľvek, v optike polarizovanej reality to bude zlé. Ak nie prvoplánovo, tak skryte. Vezmime si metaforu, ktorá sa vyskytla aj v našom kultúrnom priestore: Ľudia sú (ako) ovce. Byť ovcou znamená nemať vlastný názor, nepremýšľať triezvo nad vecami, konať pudovo a stádovito. V skutočnosti práve tí najhorlivejší, najvulgárnejší ľudia konajú silno emocionálne/pudovo a sú ľahko manipulovateľní. Táto metafora má však viacero rovín. Jednou z nich je, že keď ľudí označíte za ovce, zvieratá, niektorým to následne umožňuje správať sa k ľuďom ako k zvieratám. S pohŕdaním, necitlivo až kruto. Dochádza k posunu v identifikácii, tvorbe novej identity. Si tým, čo si momentálne myslíš, aký máš názor. Nie si ľudská bytosť. To môže byť nebezpečné.

Metaforické prerámovanie je mocný nástroj aj kvôli tomu, že sa u väčšiny ľudí deje nevedome. Sme na metaforu tak zvyknutý, že si ju neuvedomujeme, podobne ako dýchanie. Naša skúsenosť je spojitá a celistvá. Keď ju uchopujeme myslením, delíme ju a vôbec si toho nie sme vedomí. Pozeráme sa na krajinu, ktorá je vo svojej podstate spojitá a vidíme hory, nížiny, pahorkatiny. Konceptualizujeme, to čo vidíme a ani si to neuvedomujeme. Táto konceptualizácia predchádza našej zmyslovej skúsenosti. Môžete sa na niečo pozerať aj dve hodiny, ak ale neviete, na čo sa máte pozerať, neuvidíte to. Doslova si našu realitu musíme najprv skonštruovať. Metaforicky uchopujeme aj také základné pojmy ako osobnosť, čas a priestor. Tomu ale venujem samostatný text niekedy v budúcnosti. Metaforické prerámovanie vytvára priestor, v ktorom sa môže nová myšlienka či presvedčenie spojiť s emocionálnym jadrom. Myšlienky gravitujú k afektívnym zhlukom v našej psychike. Môžeme to pripodobniť k približovaniu sondy k veľkej planéte, napr. k Jupiteru. Aby sa sonda dostala čo najbližšie a splnila svoj účel, je potrebné sondu približovať pod správnym uhlom a pri správnej rýchlosti. Podobne aj myšlienka, ak sa má ukotviť a stať súčasťou trvalého presvedčenia sa zbližuje s afektívno-emocionálnymi zhlukmi za určitých podmienok. Tieto podmienky dokážeme vytvoriť metaforickým prerámovaním.

Z našej fyzickej a emočnej skúsenosti sa vynoril aj náš jazyk. Je v nej pevne zakotvený, pričom pôvod mnohých významov, s ktorými pracujeme už zostal zabudnutý, zapadnutý prachom niekde vzadu, v hlbinách našej pradávnej zvieracej mysle. Ak poviem: „cítim sa skleslo“ alebo „mám povznesenú náladu“ v skutočnosti netvrdím, že ležím niekde na zemi alebo že moja nálada sa skutočne vznáša niekde nado mnou. Jednoducho používam tzv. orientačné metafory. V tomto prípade metafory, ktoré vychádzajú zo základnej metafory: šťastný je hore – smutný je dole. Táto základná metafora vychádza zo skúsenosti nášho tela, keď pre slabé, choré či mŕtve telo je prirodzené byť dole, ležať pri/na zemi a naopak, pre živé, zdravé, hravé telo je prirodzené byť hore, hýbať sa.

Takýchto základných orientačných metafor je v našej mysli veľa. Napríklad:

mať autoritu je hore – byť podriadený alebo nemať silu je dole;

viac je hore – menej je dole;

dobrý, morálny je hore – zlý, amorálny je dole;

racionálny je hore – emocionálny, pudový je dole.

Orientačné metafory nevznikajú len na základe skúsenosti hore – dole, ale aj vnútri – von, v centre – na periférii, vpredu – vzadu, v hĺbke – na povrchu, atď. V záverečnej časti tohto textu sa pokúsim vytvoriť metaforický priestor, v ktorom bude možné porozumieť určitým aspektom našej mysle.

Pravdivosť či nepravdivosť vyplýva skôr z toho, akým spôsobom konceptualizujeme svoju skúsenosť a či je daná metafora s týmto procesom v súlade.

Zatvorte na chvíľu oči a predstavte si zemské jadro. S teplotami, aké panujú na povrchu Slnka, veľké približne ako Mesiac. Je súčasťou našej planéty od počiatku vekov, jej srdcom a predsa pre nás neviditeľné a nedosiahnuteľné. Avšak bez jadra by nebol možný život. Magnetizmus, ktorý generuje, nás chráni pred smrteľným kozmickým žiarením, sopečná činnosť, ktorá niekoľkokrát pomohla rozmraziť na kosť zmrznutú planétu a umožnila životu sa znova nadýchnuť. Z času na čas sa nám mohutné skryté sily pripomenú vo forme zemetrasení alebo erupcií vulkánov. Zemské jadro ako ľudská duša. Samotná planéta Zem ako ľudská myseľ. Vo svojom strede divoká, tvorená silnými afektívnymi pudmi, avšak na povrchu so silnými utlmujúcimi silami v podobe myslenia. Cesta od jadra k zemskej kôre je cestou od nepredstaviteľnej hustoty a plazmatického skupenstva postupným chladnutím cez tekuté a polotekuté skupenstvá v plášti až k stabilnej zemskej kôre. Podobne najhlbšie afekty „chladnú“ cestou vetvenia skrz jemnejšie emócie k mysliacej mozgovej kôre, ktorej pôsobením dokážeme tlmiť divokosť a vytvárať stavy stoického pokoja. Tento pokoj, podobne ako pevný povrch, po ktorom dennodenne kráčame, je niečím, čo bytostne potrebujeme, no zároveň sme si vedomí toho, že pod ním je všetko v ustavičnom a nikdy neutíchajúcom pohybe. Ak by sa ten pohyb zastavil, zastavil by sa aj samotný život. Naše afektívne jadro sa nám pripomína  podobne ako zemské jadro pri vulkanických erupciách či zemetraseniach. Na povrch prenikajú výbuchy zlosti i slasti, zemetrasenia strachu či bolestného žiaľu, ale aj neutíchajúce odmeňujúce závislosti. Tesne pod povrchom sa mocné magmatické toky rozvetvujú do menších žíl, podobne sa silné afektívne toky rozvetvujú do jemnejších emócií, ktoré dokážeme myslením ľahšie uchopiť.

Ako každá metafora, aj metafora zemského jadra má svoje limity. Niečo odhaľuje, ale rovnako iný aspekt skutočnosti dokáže zakryť. Jedným zo skrytých aspektov by mohla byť reciprocita, teda obojsmerné vzájomné ovplyvňovanie. V ľudskej psychike má aktivizačnú energiu nielen afektivita, ale aj myslenie či predstavivosť, no pri metafore jadra má zemská kôra celkovo zanedbateľný vplyv na aktivitu samotného zemského jadra. Je možné vytvoriť mnoho ďalších metafor, ktoré dokážu napomôcť pochopeniu ako prežívame afektivitu a emocionalitu v našej mysli (napr. myseľ ako obloha, myšlienky, emócie ako oblaky v neustálom pohybe). Žiadna z nich nám však neumožní priamy prístup ku skutočnosti. Ich pravdivosť či nepravdivosť vyplýva skôr z toho, akým spôsobom konceptualizujeme svoju skúsenosť a či je daná metafora s týmto procesom v súlade. Preto by nemalo byť cieľom dosiahnuť jednu nespochybniteľnú pravdu, ale, možno aj poeticky, pristupovať k svojmu životu a pokúšať sa ho vnímať v kontexte vždy nových alternatívnych metafor.

Peter Kurčík

Literatúra:

Lakoff, G., Johnson, M. (2002). Metafory, kterými žijeme. Brno: Teoretická knihovna

Tyrell, M. (2019). Přerámování v terapii. Umění vidět jinak. Praha: Portál.

Teraz najčítanejšie

Peter Kurčík

Vyštudoval filozofiu a slovenský jazyk a literatúru na UMB v Banskej Bystrici (2006). Absolvoval stáž na Katedre elektronickej kultúry a semiotiky na UK v Prahe (2005). Pôsobil ako pedagóg, lektor, network admin. Momentálne sa venuje iniciatívam spojeným so zmenami vo vzdelávaní.