Hip-hop je presýtený materializmom a promiskuitou, myslí si mladý raper. Idoly podľa neho nepotrebujeme

Lukáš Gbelský (19) je hudobník, ktorý sa hlási k slovenskému hip-hopovému undergroundu. Vystupuje pod prezývkou Gbeloo, ktorou sa mi predstavil aj na začiatku nášho stretnutia. Zdá sa, že ako interpret nielenže nepotrebuje veľkolepý pseudonym, ale rovnako nebaží ani po nápadnej štylizácii. Namiesto maskulínnych póz v textoch siaha po civilných, každodenných témach, avšak okorenených svojskou poetikou. Po niekoľkých temnejších projektoch, na ktorých sa venoval témam ako depresia či úzkosť, prichádza s novým albumom REINKARNÁCIA. Tentoraz je ústredným motívom individuálny i spoločenský progres. Lukáša môžeme vnímať ako zástupcu tzv. Generácie Z, ktorý sa snaží svojim rovesníkom naznačiť, aby boli menej ľahostajní a viac reflektovali dianie okolo seba.  

Si mladý hudobník. Čím ťa hudba tak priťahuje? A o čo sa zaujímaš mimo hudobných sfér?

Mám devätnásť, o chvíľu dvadsať, a hudba je už nejaký čas moje veľké hobby. Chcem prostredníctvom slov svetu prezentovať svoje vnútro, čo je pre mňa dôležité, pretože v tom vidím zmysel a zároveň mi to pomáha cítiť sa dobre po psychickej stránke.

Mám dokončenú školu a popri hudbe momentálne doučujem angličtinu. A inak sa snažím pomáhať, kde sa dá, pričom verím v ľudstvo a jeho potenciál, no zároveň je pre mňa bolestivé vnímať, ako niektorí konkrétni ľudia konajú.

K tomu sa iste dostaneme podrobnejšie, táto téma totiž dosť rezonuje aj na tvojom novom albume. Najprv mi ale prezraď, čo si študoval.

Chodil som na gymnázium pre nadané deti, ktoré zhodou okolností navštevoval aj chlapec, čo strieľal na Zámockej ulici v podniku Tepláreň.

Poznal si ho osobne?

Chodil o ročník nižšie. Keď som videl jeho fotku, uvedomil som si, že tú tvár poznám. Ale nikdy som s ním neviedol žiadny rozhovor.

Študoval som na osemročnom gymnáziu, ale v piatom ročníku som prestúpil na iné, súkromné gymnázium.

Zvažuješ teraz pokračovať vysokoškolským štúdiom?

Hej, práve som si podal prihlášky na Univerzitu Komenského. Na psychológiu a filozofiu. Onedlho ma čakajú testy všeobecných študijných predpokladov na psychológiu a v júni by som mal absolvovať prijímačky. Pri filozofii je väčšia pravdepodobnosť, že ma prijmú, tam sa totiž nerobia prijímacie skúšky, ale uprednostnil by som štúdium psychológie.

V tom prípade držím prsty. Si členom crew s názvom Havária D1, spolu s chalanmi, ktorí vystupujú pod pseudonymami Jurko a Cockchaffer. Ako toto zoskupenie vzniklo?

Jura som spoznal ako chlapca, ktorý chodil do triedy s mojím mladším bratom na spomínanej škole pre nadané deti, bol o dva ročníky nižšie. Vedel som, že počúva moju hudbu, bol jedným z mojich prvých fanúšikov. Zatiaľ čo Šimon, čiže Cockchaffer, bol mojím spolužiakom na druhej zmienenej škole, kam som prestúpil. Raz povedal, že by tiež rád skúsil tvoriť hudbu, tak som ho vzal do štúdia. A neskôr sa mi podobným spôsobom ozval aj Juraj.

V jeden deň sme sa teda stretli v štúdiu my traja a Hugo, inak známy ako hug0slav, čo je kamarát, ktorý robí beaty a točil a strihal klip k mojej novej skladbe Stagnácia. Uvedomili sme si, že sme si vekovo aj názorovo blízki, tak by mohlo byť výhodné dať sa dokopy a založiť label. Medzi rečou v rámci vtipu vznikol aj názov Havária D1, čo v skutočnosti dodnes vyslovujem s istým zahanbením. Chalanom sa to spojenie veľmi páčilo, ale mne pripadá trošku stupídne…

Práveže mne sa tiež páči. Pripadá mi úderné. Keď som ho prvý raz videl na grafike, mal som ho hneď vryté do pamäti.

Tak v tom prípade som rád. Tak a teraz sme spolu a snažíme sa preraziť.

Šimon rapuje po anglicky. Ty si niečo také nezvažoval? Vravíš dokonca, že angličtinu doučuješ, takže máš na tento jazyk očividne talent.

Premýšľal som nad tým, ale príde mi, že lepšie sa viem vyjadriť v slovenčine. Samozrejme, angličtinu zo svojho repertoára nevylučujem, možno v budúcnosti spravím kratší projekt čisto po anglicky. A jednu krátku anglickú slohu mám napríklad na Šimonovom albume v skladbe Shangri-La.

Keď rapujem po anglicky, zdá sa mi, že sa musím viac sústrediť na prízvuk, čo ma potom oberá o možnosť hrať sa s hlasom a technikou.

Kedy si vôbec začal s rapom?

Prvý text som, myslím, napísal v dvanástich či trinástich, bola to taká paródia. Postupne som to začal brať vážnejšie a okolo pätnástich vydal prvé veci.

Tie boli zverejnené iba na Soundcloude, mám pravdu?

Áno. Na streamovacích platformách som prvý projekt uverejnil až v novembri 2020, bolo to EP so štyrmi skladbami. Nejakú dobu som uverejňoval aj na Soundcloude, aj na Spotify, pričom štýl mojich trackov sa rôznil. No odkedy sa ustálil, som už len na Spotify.

Kedy si prvý raz verejne vystupoval?

Moja premiéra sa odohrala v klube Hopkirk, bolo to v lete roku 2020. V ten rok sa začala koronakríza, no v lete boli opatrenia uvoľnené a dalo sa vystupovať. Až na jeseň zas prišiel lockdown.

V tom čase už existovala Havária D1?

Nie, vtedy som bol členom inej crew. Jej zakladateľ mal veľkolepú ideu, podľa ktorej chcel prepojiť najlepších začínajúcich interpretov nielen z Bratislavy, ale aj iných slovenských miest či dokonca zo zahraničia. Lenže kvôli vnútorným nezhodám sa to rozpadlo po necelom roku.

Ten koncept nebol zlý, lenže boli to rozdielni ľudia s rozdielnymi názormi a povahami, ktorí sa navyše ani osobne veľmi nestretávali. Väčšina členov tohto zaniknutého zoskupenia sa už dnes, pokiaľ viem, hudbe nevenuje.

Ako to vyzerá, keď chce takéto početné zoskupenie hrať naživo?

Osobne som sa nepodieľal na organizácii vystúpení, všetko vybavovali dvaja chalani, ktorí viedli zoskupenie. Takže keď vybavili priestor, skrátka vyhlásili, že vy šiesti idete hrať a zhodou okolností som bol v tej šestici aj ja. Vytvorili sme dvojice a každá mala štyridsať minút na koncert.

Dnes si, predpokladám, viac angažovaný v organizačných záležitostiach. Práve sedíme v bratislavskom klube Fuga. Vy ste tu koncom januára tohto roku vystupovali ako Havária D1.

A tento koncert už som organizoval ja. Kontaktoval som manažéra, našli sme voľný termín, on ma informoval, dokedy treba vytvoriť propagačnú grafiku a dohodli sa na cene akcie. Po koncerte sme vyplatili klub a ukázalo sa, že sme aj dačo zarobili na vstupnom, keďže prišlo pomerne veľa ľudí.

Kedy plánujete ďalší koncert?

Práve to riešime. Bude to 24. júna, opäť tu vo Fuge a všetci sú vítaní.

Tam už zrejme zaznejú aj skladby z tvojho nového albumu REINKARNÁCIA. Ako si podotkol na začiatku, veríš v potenciál ľudstva. Zároveň však vo viacerých skladbách poukazuješ na rôzne problémy a neduhy spoločnosti. Dá sa ten album interpretovať ako určitá výzva?

Naznačujem, že by sme si mohli jednoducho navzájom viac pomáhať a nebyť toľko zahľadení do seba. To je takpovediac celospoločenská výzva. A potom je tam ešte pomyselné vyzvanie v individuálnej rovine. Sám som totiž v priebehu dospievania mal veľa vecí na háku, až som postupne dospel k zisteniu, že nechcem len tak prežívať zo dňa na deň bez vedomia, kam vlastne smerujem. Takže poslucháčovi hovorím, že na sebe môže pracovať a napredovať.

Zároveň upozorňuješ, že často je zbytočné podliehať tlaku a stresu a stačí napredovať pomalými krokmi. Riadiš sa tým v živote?

Verím, že všetko ide všetko ľahšie, keď je človek uvoľnený. Stres je pravdepodobne zakódovaný v našich mozgoch ešte z pravekých čias. Vtedy bol zrejme dôležitým faktorom zabezpečujúcim prežitie. Človek v prípade nebezpečenstva, napríklad pri strete s predátorom, potreboval pocítiť stres, ktorý ho prinútil okamžite sa rozhodnúť. Lenže my už bežne nezažívame situácie, v ktorých nám hrozí smrteľné nebezpečenstvo, napriek tomu sa stresujeme, akoby hrozilo. Mali by sme sa snažiť svoje prežívanie viac racionalizovať.

Zažil si niekedy výrazne stresujúce obdobie?

Jasné, počuť to aj v mojej tvorbe. Niektoré staršie projekty sú dosť smutné a pochmúrne, a to priamo odráža, ako som na tom bol v danom čase po psychickej stránke. Vravievam, že jednotlivé projekty sú kapitolami môjho života.

Dovolím si tvrdiť, že som zažil aj časy, kedy som sa cítil byť psychicky na dne a prišiel som na to, že také niečo prežívať nechcem. Odvtedy sa držím tejto zásady, podľa ktorej sa snažím nestresovať a pristupovať k veciam pomalšie a trpezlivejšie.

Jeden album si vydal koncom minulého roka a teraz vydávaš ďalší. To je krátke časové rozpätie. Mám tomu rozumieť tak, že sa v tvojom živote dialo veľa vecí, ktoré si potreboval tvorivo reflektovať?

Píšem nárazovo. Keď sa vyskytne niečo, k čomu by som sa chcel vyjadriť, napíšem to. Často píšem aj bez beatu, len na papier poskladám myšlienky. Až potom si otvorím knižnicu beatov a pokúsim sa vybrať taký, ktorý sa náladou hodí k téme textu. Následne sa len hrám so slovami a slabikami tak, aby sedeli do rytmu.

To znie logicky. Rap vie byť istou formou poézie a básnici predsa píšu nárazovo, keď podliehajú pocitom. To skôr prozaici musia pravidelne sedieť a písať. Skúšal si to niekedy aj s prózou?

Ako autor nie, ale na základnej škole som zvykol vyhrávať súťaže v prednese prózy. A tam podľa mňa siahajú korene môjho vzťahu k rapu. Na Hviezdoslavov Kubín som si vždy vybral prózu, lebo mi išla lepšie ako poézia. Raz som bol na celoslovenskom kole. Veľmi ma to bavilo. Popri telesnej to bola moja obľúbená školská aktivita. A všetci ostatní nenávideli, keď sa museli niečo učiť naspamäť.

Takže máš dobrú pamäť a keď dokončíš track, dokážeš ho rovno zarapovať?

Je to o to jednoduchšie, že si verše opakujem počas písania. Píšem totiž postupne. Napíšem osem barov, tie si odrapujem, aby som si overil, či fungujú – až potom nadviažem. A takto ďalej a ďalej. Keď nahrávam, často sa to nepodarí na prvý raz, takže som opäť nútený text opakovať. Po takomto procese viem track naspamäť skoro vždy. Mám dobrú dlhodobú pamäť, s krátkodobou je to horšie.

Cez hudbu sa nápadne vymedzuješ voči extrémistickým ideológiám, ako je nacizmus či fašizmus. Máš to dokonca aj v instagramovom profile. Zažil si reálnu konfrontáciu s extrémizmom?

Práve preto som sa voči tomu tak radikálne vymedzil. Zažil som neonacistov, ktorí sa do mňa chceli bez zjavného dôvodu pustiť, akoby ich len bavilo vyhľadávať konflikty. Postupne som začal vnímať, že tieto ideológie existujú a sám seba prezentoval ako ich odporcu. Asi trištvrte roka dozadu sa mi dokonca stalo, že na mňa chceli zaútočiť dvaja neonacisti, ktorí zjavne vedeli, kto som a aké hodnoty vyznávam. Našťastie boli so mnou dvaja kamaráti, ktorí sa ma zastali a neprišlo k fyzickej konfrontácii.

Vnímaš a reflektuješ neonacizmus aj v politicko-spoločenskom kontexte?

Veď práve z tohto širšieho kontextu sa takáto ideológia prenáša na konkrétnych jednotlivcov, ktorí ju prijmú za svoju. A hoci politické udalosti vnímam, nedotýkajú sa ma bezprostredne. No keď stojím oproti konkrétnemu jednotlivcovi približne v mojom veku, je to priamy stret.

Slováci ako takí sú veľmi xenofóbny národ, boja sa všetkého, čo nepoznajú. Pritom táto xenofóbia je tiež len obranný mechanizmus, ktorý je v nás zakódovaný z pravekých čias. Takže ľudia sa boja utečencov, akoby mohli ako predátori priamo zaútočiť a ohroziť ich životy.

Osobne sa snažím všetko si racionalizovať. Od detstva som mal problém s pravidlami, ktoré nedávali zmysel. Keď som dostal napríklad od učiteľa určitý pokyn, ktorý sa mi nezdal logický, spýtal som sa, prečo to musím robiť práve tak. A keď som nedostal adekvátne odôvodnenie, vedelo ma to veľmi rozhnevať. Preto ma štvú rôzne formy diskriminácie, lebo aj tie sú väčšinou rovnako neodôvodnené. Z toho istého dôvodu mi vadí prehnaný konzervativizmus, napríklad tendencie zachovať tradičnú rodinu. Pripadá mi to, akoby niekto zakázal aktualizovať učebnú osnovu a tvrdil, že sa musím učiť takýmto spôsobom len preto, lebo aj tí predo mnou sa tak učili.

A čo si myslíš o nacionalizme?

Je v poriadku byť hrdý na svoju krajinu, pokiaľ to nesmeruje práve k tendenciám ponižovať a diskriminovať občanov iných krajín.

Aké tendencie vnímaš u svojich rovesníkov?

Zdá sa mi, že existujú tri skupiny. Prvou sú mladí ľudia, ktorí sú neangažovaní alebo zatiaľ len nemajú sformované názory, takže neriešia spoločenské dianie. Ďalej sú tu tí, ktorí sa prikláňajú ku konzervatívnym postojom či dokonca k extrémizmu. A napokon sú tu liberálne naladení mladí ľudia, ku ktorým patrím aj ja.

Ktorej z týchto troch skupín je v tom prípade určený tvoj album?

Všetkým. Najradšej by som bol, keby si ho dokázal vypočuť každý a keby sa zmienené skupiny pokúsili navzájom pochopiť. Ale samozrejme chápem, že k mojim textom budú najviac inklinovať liberálne naladení poslucháči. Z tejto skupiny najčastejšie prichádza aj spätná väzba na moju tvorbu.

Som zatiaľ málo známy, takže poslucháčov mám najmä v komunite, ku ktorej sám patrím, a skoro všetkých poznám. Ale už sa dozvedám, že ma objavujú aj ľudia v iných mestách než v Bratislave. Naposledy mi písal kamarát, ktorý bol v Prešove, kde si vraj spieval moju pesničku a náhodné dievča spoznalo text a oslovilo ho ako moja poslucháčka.

Počuli ma aj ľudia, ktorí vyznávajú inú životnú filozofiu ako ja, a dostal som od nich spätnú väzbu. Pochopiteľne, texty ich až tak neupútali, ale zväčša ocenili aspoň techniku rapu a boli ochotní uznať, že mám talent.

A napríklad členovia mojej rodiny boli z mojich predošlých projektov mierne sklamaní či skôr smutní, pretože vznikali v období, keď som sa necítil až tak dobre a do veršov sa premietali temnejšie motívy, objavili sa tam napríklad odkazy na tému samovraždy. Keď však počuli novšie veci, boli spokojní, že sa tematicky vydávam iným smerom a mám sa lepšie. Myslím, že sú na mňa hrdí.

Teraz si predstav, že si tvoj album vypočuje neonacista a zrazu narazí na verš, v ktorom explicitne vyjadruješ, ako touto ideológiou pohŕdaš. Ako by to naňho podľa teba zapôsobilo?

To závisí od toho, nakoľko zarytým neonacistom by bol. Môže sa to rôzniť. Viem si predstaviť, že to vezme s nadhľadom, ale aj to, že si daný verš interpretuje ako osobnú urážku a bude sa mi chcieť revanšovať.

Nemáš v tom prípade strach písať podobné verše?

Práveže vďaka strachu mám o to väčšiu chuť tvoriť podobné texty. Keď sa niečo bojím urobiť, akoby som zároveň pociťoval nutkanie vykonať to a potvrdiť si, že to dokážem. Ďalšia vec je, že som neraz zažil situácie, kedy extrémista v klube napadol bezbranného chlapca len preto, lebo mal nalakované nechty alebo prefarbené vlasy. Nahnevám sa a mám chuť ľudí chrániť. Napadne mi, že možno by som mal znovu začať chodiť na thajský box.

Myslíš, že sa v budúcnosti dokážeš živiť hudbou?

Bol by to splnený sen, keby sa to podarilo. Ale keď sa na vec pozriem realisticky, zdá sa mi, že si môžem hudbou skôr privyrábať. Asi by pre mňa nebolo ideálne venovať sa len hudbe. Musel by som totiž obetovať veľa iných aktivít a možno by to začalo byť jednotvárne, stala by sa z toho povinnosť.

Skladba Stagnácia obsahuje môj beat. Pamätám si, kedy vznikol. Bol to prvý beat, ktorý som urobil, keď som sa približne pred dvomi rokmi vrátil z psychiatrie. Obľúbil som si ho a chcel, aby k nemu vznikol nielen text, s ktorým sa stotožním, ale aby bol aj dobre odrapovaný. Preto som ho posunul tebe. Viem, že je tam pasáž s komplikovanejšou rytmickou štruktúrou a bol som zvedavý, ako to zvládneš. Potešilo ma, keď som počul hotovú skladbu a videl, že vieš flow pekne prispôsobiť rytmu. Je to skrátka technicky kvalitný rap.

Trvalo možno štyri roky, kým som si takto vycibril techniku. Keď som začínal písať texty, zvykol som sa venovať aj freestylu. Dokonca sme s chalanmi chodievali na pivo, púšťali si beaty z Youtubu a niekoľko hodín v kuse freestylovali. Dnes už sa tomu nevenujem. Vypočujem si beat a dokážem postupovať intuitívne. Niekedy, naopak, napíšem text a následne ho vyskúšam odrapovať do rôznych beatov, aby som zistil, ku ktorému sa bude najviac hodiť.

Mám trošku problém počúvať svoje staršie veci, pretože vnímam, čo som mohol urobiť inak a lepšie.

Ako získavaš nové príspevky do svojej knižnice beatov?

Často mi producent pošle beatpack, povedzme desať beatov, z ktorých si vyberiem niekoľko kúskov, ktoré skončia v mojej knižnici. Riešim jednako to, či sa mi páči beat ako taký, ale zároveň je dôležité, či si viem predstaviť, že k nemu raz napíšem text.

Väčšinu producentov, od ktorých čerpám, poznám osobne. Momentálne spolupracujem predovšetkým s tromi konkrétnymi menami – sú to hug0slav, not3kk a DuSK.

Kedysi som získaval beaty aj z platformy BeatStars, kde producenti zverejňujú svoje licencované kompozície a raperi si ich môžu následne kúpiť. Dnes už to nie je potrebné, keďže mám spomínaných troch beatmakerov, ktorí ma pravidelne zásobujú svojou tvorbou. Všetci sú veľmi šikovní, nesmierne si ich cením a mám šťastie, že so mnou spolupracujú.

Čoho je podľa teba v súčasnom rape priveľa a čo v ňom chýba?

Tak na túto tému by som vedel rozprávať celé hodiny, ale pokúsim sa byť stručný. Keď sa pozriem na dnešný rap, či už slovenský alebo svetový, cítim veľa jednotvárnosti. Texty sú presýtené motívmi materializmu a promiskuity. Zarobím peniaze, užijem si so ženami, kúpim si fet a chľast. Egotripy v štýle ja som niečo, ty si nič. Je to podľa mňa hlúpe a bezobsažné a zaráža ma, koľko ľudí to počúva. Veď to všetko znie úplne rovnako. Rapu chýba originalita a autenticita.

Myslím, že v rape je dôležité byť autentický a vyjadriť seba samého. Nie napodobňovať či štylizovať sa. Je smutné, že poslucháči vnímajú ako idoly interpretov, ktorí vôbec nie sú sami sebou a povyšujú sa. Vznikajú zbytočné kópie kópií. Človek nepotrebuje kopírovať takéto idoly, mal by byť sám sebou. Mojím idolom by mala byť nanajvýš predstava môjho budúceho ja, lepšieho a skúsenejšieho.

Páči sa mi slovenská undergroundová scéna, najmä fvck_kvlt, Dušan Vlk a RNZ. Zo sveta ma upútal Killstation. Páčili sa mi tiež SuicideBoys, vynikajú originálnym prejavom, ale čím som starší, tým viac vnímam ich lyrickú zložku a niekedy ma odradí. Vedia síce výstižne metaforizovať smútok či iné pocity, ale často skĺzavajú k materializmu, a to pre mňa nemá výpovednú hodnotu.

Mimochodom, mám rád aj iné žánre, najmä metal. Sledujem aktuálne hudobné dianie. V mojom playliste je vyše dvetisíc skladieb a je to mix žánrov aj interpretov.

Inšpirujú ťa aj iné formy umenia? Napríklad literatúra či film?

Veľmi inklinujem k filozofii. Prostredníctvom existencializmu ma oslovil Sartre, ako stoik ma upútal Seneca, zenbudhizmus ma zaujíma vďaka Alanovi Wattsovi a taoizmus mi priblížil Lao-c‘. Zaujímavá mi príde taktiež filozofia optimistického nihilizmu.

Kedysi som sledoval obrovské množstvo filmov, dnes už pomenej. Mojím obľúbeným žánrom sú psychologické thrillery. Baví ma, ak príbeh obsahuje výrazný dejový zvrat. Môžem odporučiť napríklad Prekliaty ostrov, Počiatok či Memento.

Ak ti dám teraz priestor odkázať niečo čitateľom tohto rozhovoru, ako bude znieť tvoj odkaz?

Skúste sa viac zamýšľať nad tým, čo sa okolo vás deje a prečo sa to deje. A nepodliehajte vždy len svojím pocitom, skúste sa niekedy pozastaviť nad tým, či je váš názor alebo to, čo sa chystáte vykonať, naozaj adekvátne a racionálne.

Dodám, že život podľa môže byť lepší, môžeme sa snažiť, aby zajtrajšok vyzeral lepšie ako dnešok.

Respondent: Lukáš Gbelský

Rozhovor je súčasťou projektu Marakama Planet, ktorý vedie Dušan Šuster. Projekt zahŕňa nielen Dušanovu hudobnú tvorbu, ale prináša aj rozhovory s ďalšími interpretmi a popularizačno-náučné texty zamerané na oblasť elektronickej hudby a sprievodné žánre. Marakama Planet môžete sledovať na Instagrame.