Máme dôvody prečo škrípať zubami ale máme aj možnosť niečo s tým urobiť. Už v marci.

Po sviatkoch som sa stretla s mojou kamarátkou, ktorá sa vrátila z Bieloruska. Ja som sa sťažovala na zimu v Bratislave, no jej bolo celkom super lebo sa práve vrátila z Minska kde bolo asi -20 stupňov pod nulou. Po rozhovore o maličkostiach, ktoré sa stali cez sviatky v politickom živote v oboch krajinách, mi odľahlo, že my máme mimoriadnu možnosť ísť voliť a odsúdiť, čo sa nám nepáči. A na tom sa môžme všetci zhnodnúť.

Porozprávala som jej o útoku trollov na udalosť na Facebooku, ktorá vyzývala ľudí na bojkotovanie novoročného prejavu Andreja Kisku ‚vojnového štváča, amerického riťolízača a vlastizradcu‘. Na udalosť nakoniec začali písať stovky ľudí a robili si srandu. Moja kamarátka mi na to povedala, že oni sa síce doma snažili prejav Lukašenka ignorovať a jej otec prepínal programy, ale aj tak bol takmer na všetkých bieloruských kanáloch.

Ďalej som sa sťažovala na otravný proces vybavovania voličského preukazu zo zahraničia (ktorý však značne zjednodušil web volby.digital). Ona mi porozprávala o ich predčasných voľbách: „Väčšinou to robia kvôli študentom. Napríklad, keď sú voľby v piatok, tak im povedia, aby šli voliť vo štvrtok a že piatok môžu mať voľno a nemusia prísť do školy. Ale všetci vedia, že je to preto, lebo sa potom tie hlasy dajú oveľa jednoduchšie sfalšovať. Nie sú tam totiž kontroly, ktoré v deň volieb aspoň trochu sledujú volebný proces.“

Porozprávala mi o vtipnej analýze Lukašenkových novoročných príhovorov za posledných 21 rokov jeho prezidentovania. Po zrátaní počtu slov v jednotlivých príhovoroch zistili, že ich celkový počet klesá. Morbídny graf teda ukazuje, že ak slová budú klesať rovnakým tempom aj najbližšie roky, k číslu 0 (teda Lukašenkovej smrti) by sa mali dopracovať až v roku 2039.

Zasmiala som sa nad tou absurdnosťou. Trochu mi však aj odľahlo. Stiesnený pocit, že nechcem vybrať niekoho, za koho sa budem štyri ďalšie roky hanbiť sa mi zdal zrazu znesiteľnejší. Môžem si vybrať. Nie je to najlepšia ponuka, ale je niekedy? Nechcem obhajovať menšie zlá. Určite treba byť kritický a nevoliť  a neobhajovať dogmaticky jednu stranu. Preto však asi nikdy nebude žiadna strana ideálna. Vybrať si všal treba (a inak tí, čo si myslia, že hádzaním práznej obálky niečo zmenia, lebo aspoň politici nedostanú rozdelené peniaze, tak sa mýlia. Peniaze sa rozdeľujú aj tak poďla platných hlasov). Dostali sme demokraciu do vienka, s radosťou prijímame slobodu a všetky nové možnosti. Alebo sme sa do nej iba narodili, ako najmladšia generácia a nevieme ju porovnať s ničím, čo bolo pred tým a oceniť význam tej raz za štyri roky opakujúcej sa tradície.

„Tá nechuť [..] k politickej demokracii v sebe nesie jedno aktuálne nebezpečie, že [..] vyrastie generácia, ktorá už nebude schopná tú dnešnú polovičatú demokraciu napĺňať lepším a bohatším životom. Tu nejde o to, či máme určité príčiny škrípať zubami, ale o duševný habitus nášho občana, ktorý sa doposiaľ nevžil do toho, že demokracia, vládnutie, poriadok a to všetko je kolektívne dielo, na ktorom aj on má svoj kúsok účasti, zodpovednosti a prípadne spoluviny.“ (Karel Čapek, O demokracii, novinách a českých poměrech)

Karel Čapek svoju úvahu píše v čase Masarykovej demokracie. Dnes tie slová však platia rovnako. Demokracia nestojí len na voľbách. Stojí na participácii. Na dôvere voličov prejavenej voleným. Som hrdá, že si môžem vybrať, že môžem ignorovať prejav prezidenta, keď sa mi chce, alebo si ho s radosťou neskôr prečítať. Myslím, že nech už sa akokoľvek v minulom roku vyhádali konzervatívci s liberálmi kvôli referendu, slniečkári so xenofóbmi kvôli utečencom, čo nás všetkých spája je túžba žiť v tejto krajine dôstojne. Aby tu ľudia neumierali preto, lebo sa nedostali včas na vyšetrenie. Aby deti mali možnosť vzdelaním dostať sa z chudoby. Toto sú témy, ktoré ohrozujú Slovensko.