Denník N

Bol som za mrežami

Prešiel som mreženými dverami, pancierovými dverami, kontrolou pri vstupe a ďalším množstvom železných dverí až som sa ocitol v cele s desiatimi odsúdenými. Mal som však jednu výhodu. Bol som tam dobrovoľne…

Najskôr som sa prihlásil do neziskovej organizácie so záujmom o dobrovoľnú prácu v centre pre deti, ktoré sa nachádzalo v budove súdu. V detskom kútiku – izbe s hračkami a rôznymi možnosťami umeleckej tvorivosti – si tak rodičia zúčastňujúci sa súdnych pojednávaní mohli ponechať svoje deti pod dohľadom personálu.

Keď si v kancelárii neziskovky Černoška Keeshana so svojimi desaťcentimetrovými nechtami čítala v rukách môj životopis, s láskavosťou v hlase povedala: „Teba by sme potrebovali ´hore´ viac. Nemáme nikoho na rodičovskú výchovu a vzdelávanie pre odsúdených.“ Absolvovanie krátkeho školenia a čistý výpis z registra trestov boli podmienkou pre prácu v zariadení, kde si odpykávali krátkodobé tresty odsúdenci za mierne problémy so zákonom a taktiež  muži, ktorí čakali na rozsudok súdu.

V nielen výzorovo chladnom prostredí si muži nedávajú servítku pred ústa a o prednášky z učebníc otvorene nejavia záujem. Aj keď si niektorí mysleli, že znalostí o rodičovstve majú dosť, s realitou boli konfrontovaní na mieste, ktoré ešte v ich tínedžerskom veku mala poskytnúť škola. Nielen na Slovensku sa totiž žiaci učia veci, ktoré nikdy v živote nevyužijú, zatiaľ čo partnerská, rodinná a sexuálna výchova v osnovách viacmenej absentuje.

Kriminálnici?

Po týždni som už bol uzavretý na hodinu v celi s desiatimi mužmi – rôznych etník aj vekových kategórií. Bol som medzi nimi najmladší. Pripravoval som pre nich rôzne cvičenia a rozoberali sme životné situácie, komunikáciu medzi rodičmi a deťmi, ako vysvetliť deťom odpykávanie trestu a ďaľšími témami, ktoré  mali stimulovať a zamýšľať sa nad ich vlastnými postojmi. Odsúdení môžu vyzerať všetci rovnako – ako kriminálnici v oranžových súpravách – zvnútra to však bolo pestrejšie: jedného pána som vôbec nevidel, lebo získal priepustky do knižnice za vzorné správanie; niektorí tam boli z nedbalosti a na viacerých sa zdalo, že spravili prešľap a chceli sa poučiť. Zo pár z ostatných sa však neštítilo snažiť sa ma využiť na sprostredkovanie drôg (čo som samozrejme odmietol) alebo v jednom prípade i vydieranie.  Väčšina však oceňovala záujem cudzieho človeka zvonku a chceli vedieť, odkiaľ pochádzam. Slovensko chceli vidieť na mape sveta, ktorá im visela na bielej stene cely.

Prekvapenie

Najväčšie prekvapenie sa mi dostalo od potetovaného muža, ktorý jeden deň vytušil, že niečo so mnou nie je v poriadku. Aj keď v ten deň moji blízki počas dňa nič nezvyčajné nespozorovali, jeden z mužov počas hodiny pristúpil ku mne a pýtal sa, že či mi niečo nie je. Keďže nie som typ človeka, ktorý chce svojimi problémami zaťažovať druhých (a už vôbec nie svojich zverencov), odpovedal som, že veci sú v poriadku. On sa však nedal odbiť a nástojčil, že niečo vidí a nesedí mu to. Prechádzal som si vtedy ťažkým obdobím a jednou so záležitostí, ktorá ma trápili, bol problém s nájdením si práce. Po zdieľaní tejto informácie sa mladý muž obrátil na svojich kolegov v celi, či nemajú tip na nejakú prácu. Niektorí odvetili, že by som mal skúsiť hľadať v detskom domove, v ktorom oni vyrastali.

Hypotéza

A tu sa zrodil podklad na moju neskoršiu hypotézu, že odopieraním deťom možnosť vyrastať v rodine – hoc aj alternatívnej – im odopierame ešte oveľa viac. Okrem emocionálneho strádania možnosti naviazať sa na dospelého človeka ako opory aj v neskoršom veku a možnosti mať rodičovský vzor ich odsudzujeme na návyk životu v inštitúcii.  Sociálne akceptovaný obraz detského domova sa však neskôr môže zmeniť na nie príliž lákavý útulok nápravnovýchovného zariadenia alebo nocľahárne pre bezdomovcov. Jednu inštitúciu tak vystriedala druhá inštitúcia, pretože práve tá sa stala „rodinou.“

Teraz najčítanejšie