Čierny mrak nad Slovenskom 2
Skoro presne pred rokom som na Postoji napísal blog Čierny mrak nad Slovenskom. Nešlo o nijaký dažďový mrak, nebodaj ten rádioaktívny, ktorý tak radi niektorí spomínajú a vidia ho prichádzať na Slovensko hádam tak často, ako často niektoré sekty ohlasujú koniec sveta. Išlo o mrak kritiky, nespokojnosti, videnia vecí čiernou optikou, hovorenia iným, ale dokonca aj samým sebe rôznych nadávok, či negatívnych vecí. Mrak, ktorý neprináša úrodný dážď, ale lejak čoraz menšej slušnosti a úcty v spoločnosti. Tento blog som zakončil nasledovným textom:
„Každý z nás si však dennodenne môže vybrať v akej krajine chce žiť. Či v krajine plnej zlých vecí, alebo v dobrej, prosperujúcej a úspešnej krajine, ktorej nedostatky vieme postupne s naším aktívnym zapojením sa odstraňovať a zanechať našim deťom ešte lepší ‚slovenský dom‘, aký sme zdedili po našich predkoch. Mahátma Gándhí to výstižne vyjadril: ‚Tvoje myšlienky sa stávajú tvojimi slovami, tvoje slová sa stávajú tvojimi činmi, tvoje činy sa stávajú tvojimi zvykmi, tvoje zvyky sa stávajú tvojimi hodnotami, tvoje hodnoty sa stávajú tvojím osudom.‘ Nakoľko to závisí od nás, zvoľme si dobrý osud, s dobrými hodnotami, zvykmi, činmi, slovami a myšlienkami.“
Myšlienky. Na čo práve myslíte? Na riešenie pracovnej úlohy, danie si kávy, obed, ako budete tráviť víkend? A aké myšlienky Vás napadajú, keď si vybavíte seba samého? Sú to myšlienky, z ktorých máte prevažne dobrý pocit, alebo sú tam zamotané aj myšlienky, ktoré Vás posudzujú negatívne, alebo dokonca myšlienky, ktoré Vás v nejakých životných oblastiach odsudzujú. Každý z nás pozná tie náročné životné situácie, kedy sa naša myseľ stala jedným veľkým bojiskom. Boli v nej myšlienky, ktoré hovorili v náš prospech, dodávali nám posilu, pokoj, útechu, prijatie a pod., typu: „neboj, to dáš…, nič sa neje také horúce, ako sa navarí…, máš na to…, nie je len jedna životná cesta…, dokázal si to predtým, a zvládneš to aj teraz…, zvládol to brat, zvládnem to aj ja…“ a pod. A boli v nej myšlienky, ktoré nás vovádzali do strachu, úzkosti, možno až paniky, či jednoducho podkopávali naše sebavedomie v danej oblasti, napr.: „ty trapko…, už len na teba čakajú…, pozri ako vyzeráš, prečo by si mali vybrať práve teba…, bojíš sa, a to si na začiatku cesty, čo spravíš, keď už budeš ďaleko?…, nik ti v tom nepomôže…“. A v tom všetkom zmätku v hlave, sa máte nejako rozhodnúť.
Samozrejme, nie všetky myšlienky pobádajúce nás krok vpred sú v prospech nás. Niekedy je v prospech nás práve slovo „nie“, ako múdra hranica našej bezpečnosti, vzhľadom na naše možnosti a náročnosť situácie pred nami. Napríklad, ak neviem plávať, asi nie je riešením zachraňovať topiaceho sa skočením za ním do vody. Existuje však množstvo situácií, na ktorých zvládnutie a vykročenie vpred máme, ale niektoré naše myšlienky nás tak zdeptajú, že sme v danej situácii paralyzovaní, alebo z nej jednoducho zutekáme.
Vzhľadom na to, čo vidím vôkol seba, ale pozorujem samozrejme predovšetkým aj sám na sebe, myslím si, že si na našom Slovensku do dedičstva neodovzdávame len majetok, krásy prírody a mnohé iné dobré veci, ale aj spôsob myslenia, nad ktorým je práve tento mnou spomínaný mrak. Mrak, ktorý vidíme najmä vtedy, keď sme v kontakte s príslušníkmi iných krajín. Napr. na Nemcoch často vnímame, akí sú sebavedomí, na rôznych afrických etnikách zase, akí sú radostní, a to neraz majú oveľa nižší životný komfort ako my, či na Japoncoch, akí majú hlboký zmysel pre detail a organizáciu. Nám Slovákom to sebavedomie dosť chýba, radosť neraz tiež, náš zmysel pre detail a organizáciu má svoje limity, a keď sa veci zhoršujú, máme tendenciu znížiť aktivitu, zvýšiť kritiku a stiahnuť sa do úzadia. Sme často ušomraní, niekedy až vulgárni, mnohí s postojom, že „dobre už bolo“ a hľadáme svojho pozemského spasiteľa, ktorému by sme mohli hneď odovzdať zodpovednosť za naše životy.
Ak chceme na našom Slovensku skutočnú zmenu, musíme začať nie od „atómových“ a iných úžasných politických riešení, ale od prevzatia zodpovednosti za svoj život a snažiť sa vyhrať boje v našich mysliach, ktoré nás môžu priviesť do lepšej budúcnosti. Samozrejme, je rozdiel, či bol niekto vsadený do dobrej, milujúcej a prosperujúcej rodiny a niekto rodinu ani nemal, či musí žiť niekde v osade. Je to veľký rozdiel a často, napr. pri živote v osade, bludný kruh, z ktorého je priam nemožne vyjsť bez pomoci zvonka. Tu je priestor pre aktivitu práve pre tých, čo mohli vyrastať a žiť v dobrých podmienkach a prostredí, ktoré im pomohlo stať sa zrelými a silnými jedincami. Aj Ježiš povedal: „Od každého, kto mnoho dostal, bude sa mnoho žiadať. Od toho, komu veľa zverili, budú aj viac žiadať.“ (Lk 12,48 SEB). Je to v podstate výzva neurobiť si zo života len peknú a bezpečnú bublinu, ale vidieť vôkol seba ľudí, ktorí bez pomoci lepší život nedokážu viesť.
Nie každý si aj dokáže uvedomiť, akú moc nad jeho životom má jeho myseľ. Obrazne, ak život je loď, tak myseľ je kormidlom tejto lode. Budha povedal: „Myseľ je všetko. Čo si myslíš, tým sa staneš.“
Vyhrať boj v našej mysli je niekedy veľmi ťažké. Je to však presne ako v tom príbehu, že v každom z nás sú dvaja vlci, ktorí dravo medzi sebou bojujú. Jeden je dobrý a druhý zlý. Ktorý z nich vyhrá, záleží od nás, lebo to bude ten, ktorého budeme živiť.
Ja som kresťan a mám početné skúsenosti, že každý z nás je sám o sebe riadne slabý. Skutočne je to tak. Človek je veľmi slabý a krehký. Aj hoc by bol neviem akým športovcom, mudrcom, či super vojakom v jednom. Preto sa snažím denne svoju myseľ plniť Božím slovom zo Svätého Písma (Biblie). Prečo? Lebo je to slovo Boha, vo veľkej časti zachytené ľuďmi v ich srdciach a napísané na papier, ktoré hovorí to tom, že Boh je na strane človeka, miluje ho, má z neho radosť a chce jeho dobro. Pre koho to platí? Pre každého, kto to príjme, uverí v to. Každý, kto príjme Boha za Otca, pre toho Boh bude Otcom. Začiatok cesty k tomu je napríklad zobrať si jedno zo štyroch evanjelií, nedať sa odradiť vecami, ktorým nerozumiem a skúsiť na základe prečítaného vnímať, aký bol Ježiš a čo hovoril. Ja keď zažívam nejakú ťažkú vec, zoberiem si nejaké slová z Písma, ktoré som si zapísal, či si ich pamätám a snažím sa tým živiť, napr. moju odvahu (dobrý vlk) proti strachu (zlý vlk), ktorému čelím. Sú to napríklad tieto biblické verše:
„Ak je Boh za nás, kto je proti nám?“ (Rim 8,31 SEB).
„Boh nám totiž nedal ducha bojazlivosti, ale Ducha sily, lásky a rozvahy.“ (2Tim 1,7 SEB).
„Neľakaj sa ich, lebo uprostred teba je Hospodin, tvoj Boh, Boh veľký a hrozný.“ (Dt 7,21 SEB).
„Strach totiž neznamená nič iné, než vzdať sa pomoci zdravého rozumu.“ (Múd 17,11 SEB).
„‚Budú proti tebe bojovať, ale nepremôžu ťa, lebo ja som s tebou,‘ znie výrok Hospodina, ‚aby som ťa zachránil.‘“ (Jer 1, 19 SEB).
„‚Pozri, ak ťa napadnú, nemá to nič spoločné so mnou, kto proti tebe zaútočí, padne pred tebou. Hľa, ja som stvoril kováča, čo rozdúchava uhlie v ohni a svojou zručnosťou vyrába zbrane. Ja som stvoril ničiteľa, aby ničil. Nijaká zbraň vyrobená proti tebe sa nevydarí a každý jazyk, ktorý povstane proti tebe, usvedčíš na súde. Toto je dedičstvo služobníkov Hospodina a dobrodenie odo mňa,‘ znie výrok Hospodina.“ (Iz 55,15-17 SEB).
Niekto môže proti tomuto posilňovaniu sa Božím slovom namietať. Tieto slová však boli napísané pre nás. Každého, kto im uverí. A každý, kto im uverí, bude z nich žiť. To je spravodlivosť viery. Uveriť môže každý.
A to, aký účinok majú tieto slová na náš život je tiež zachytené v Písme:
„Lebo ako nebesá prevyšujú zem, tak prevyšujú moje cesty vaše cesty a moje myšlienky vaše myšlienky. Lebo ako padá dážď a sneh z neba a nevráti sa ta, ale zavlaží zem, zúrodní ju a dá jej vyklíčiť, vydá semeno na siatie a chlieb na jedenie, tak sa stane s mojím slovom, ktoré mi vyjde z úst. Nevráti sa ku mne naprázdno, pretože urobí to, čo som si želal, a dosiahne to, kvôli čomu som ho poslal.“ (Iz 55, 9-11 SEB).
Toto je môj pokrm pre vyhrávanie mojich bojov v mysli. Vy samozrejme môžete mať niečo iné, čo Vám pomáha a posilňuje Vás. Prajem Vám však, aby ste mali čo najviac Vás budujúcich a posilňujúcich myšlienok, aby sme spoločne, krok za krokom odstraňovali ten čierny mrak nad našim Slovenskom a spoločne mohli posúvať našu krajinu k väčšiemu prevzatiu zodpovednosti, aktívnemu prístupu, ak ku kritike, tak len konštruktívnej s návrhom riešení a hlavne, k zbaveniu sa postoja večnej obete.
