Adopcia v pohraničí? Zabudnite

Ilustrácia: Vlado Holina

Adopcie sú veľmi zaujímavá časť problematiky štátnej starostlivosti o deti, plná otvorených právnych aj etických otázok a najlatentnejšej korupcie, akú si len možno predstaviť.

Adoptovať, ale ako?

Whistleblowerov či biele vrany v tejto oblasti nehľadajme. Ľudia neriskujú ani to, že by im obec robila zbytočné problémy pri stavebnom rozhodnutí, nieto, že si zatvoria dvere pri poslednej príležitosti získať dieťa, keby náhodou chceli zabojovať proti spravodlivosti na slovenský spôsob – a so slovensky ľahko predvídateľným výsledkom. Na ceste za dieťaťom preskáču neuveriteľné veci, ešte aj keď ju zjavne nič nekomplikuje (prototyp: dobre zabezpečení bezúhonní manželia).

Nepýtajte sa ma, prečo niekto získa dieťa hneď a niekto sa po troch rokoch nepohol z miesta. Do poradovníkov nevidím o nič lepšie ako vy, ale odohrávajú sa tam veci prinajmenšom zvláštne.

Jednou z možných komplikácií je fakt, že máme mnoho rokov otvorené hranice a naše obyvateľstvo sa utešene rozlieza po svete. Keď sa ozvala Mášenka s jednoduchými otázkami o zložitých veciach, konkrétne, ako to majú urobiť, videlo sa mi to ako výborná príležitosť na rozlúsknutie hneď niekoľkých problémov.

Možno je načase, aby si čisto v záujme občanov naše úrady uvedomili, že cez hranicu beháme sedemdesiatkou, pričom sme neprestali byť slovenskými občanmi a dokonca na Slovensku mnohí platíme dane a odvody. A možno je tiež načase začať sa na adopcie pozerať predovšetkým z hľadiska dieťaťa, jeho najlepšieho záujmu a jeho práv.

Hranica v hlave

Mášenka je Slovenka žijúca v Rakúsku so švajčiarskym manželom, obaja pracujú na Slovensku. Sem prišli po dlhých rokoch života vo Švajčiarsku a tu sa po pätnástich rokoch pokúšania rozhodli pre adopciu.

Keď prvý raz vložili nohu na úrad práce, sociálnych vecí a rodiny, ani im na um nezišlo poznamenať, že ich krásny domček s bazénom a so záhradou je za hranicami. Že je to problém, sa dozvedeli až odo mňa. Jediná zákonná možnosť je odsťahovať sa na Slovensko.

Áno, viem o prípadoch, keď sa Slováci žijúci skutočne v zahraničí, a nie „jedna noha tu a druhá tam“ ako my, ale povedzme v USA, „prisťahovali“ na Slovensko len na tento účel. A len čo im súd dieťa definitívne priklepol, už naše úrady nezaujímalo a odsťahovalo sa kamkoľvek rovnako jednoducho, ako dnes vezmete svoje deti do Rakúska.

Mášenka s mužom následne o tejto skutočnosti pravdivo informovali úrad. Dozvedeli sa, že ak chcú dieťa adoptovať do pekného rakúskeho domčeka so záhradou, majú na to rovno zabudnúť.

Prečo si naša sociálka neskontroluje dom v Hainburgu rovnako pohodovo ako panelákový byt v Ružinove? Lebo pôsobnosť. No viem si predstaviť, že ak sa dokážu príhraničné obce dohodnúť o doprave, nemusel by byť v Schengene problém dohodnúť sa aj tak, že rakúska sociálka uskutoční „šetrenie“ v domácnosti a následne informuje slovenskú sociálku. Už ste sa dosmiali?

Aj Mášenku prešiel smiech pomerne svižne, lebo rýchlo prestala mať dojem, že ide o nejakú pomoc deťom, ako si to predstavovala ona sama, a ďalšie dobré rady od úradu dostávala čisto na ukážku, ako sa to nedá. Podľa nich si majú adoptovať dieťa v Rakúsku aj slovenskí občania alebo požiadať o medzinárodnú adopciu. Jedno aj druhé je nezmysel.

Podľa pracovníčky úradu majú skrátka znášať aj nevýhody toho, že bývajú v inej krajine, nielen výhody. Výhodami myslela lacné a pekné bývanie za hranicou v protiklade k „obrovským peniazom“ zarábaným na Slovensku. Na argument, že na Slovensku platia dane a odvody, sa dočkali len úškrnu.

Mášenka, dýchaj!

Pre Mášenku a jej švajčiarskeho manžela bolo celkom nemysliteľné, aby pobyt v Bratislave predstierali. Asi nie je ľahké predstaviť si to v krajine, kde sa predávajú trvalé pobyty a niekto tomu dokonca tlieska, ale vo vyspelých štátoch je bežný taký prístup k právnemu poriadku, ktorým sa právo uznáva, dodržiava a pokladá za vážnu vec.

A tak sa rozhodli, že tomuto vrtochu vyhovejú, vzdajú sa svojho ideálneho vysnívaného domčeka a presťahujú sa do paneláka v Bratislave, len aby všetko korektne prebehlo.

Ďalšie zaujímavé otázky, ktoré im položil náš štát, boli, či si vezmú aj rómske dieťa (odpoveď bola áno, samozrejme) a či si vezmú aj dieťa choré. Ako choré? pýtali sa logicky. Je predsa rozdiel starať sa o dieťa s Downovým syndrómom a s alergiou na arašidy. Odpoveď im nikto nikdy nedal. A nedal by im ju, ani keby nebolo veselého záveru.

Kým sa zaoberali presunom na Slovensko, Mášenka po pätnástich rokoch pokusov ostala v druhom stave. Jasala som a rozbabraný film o adopcii sme hodili do koša. Asi pánbu videl slovenské adopcie, inak si to neviem vysvetliť.

„Mášenka, hlavne dýchaj!“ lúčili sme sa pri poslednej návšteve pred pôrodom. Bude to čo nevidieť.
Mášenka sa so švajčiarskou dôverou rozhodla pre bratislavskú nemocnicu. Prosím, zakúrte tam a nebuďte zlí.

Nič sa nevyriešilo ani nezmenilo a výnimočne ma to nemrzí. Možno nabudúce.