Denník N

Mesto Most sa odmieta prestať meniť

Všetko nasvedčovalo tomu, že jeden jarný deň budem musieť stráviť sám v meste Most. Čo ma vôbec nemrzelo – vždy som o meste veľa počul, ale nikdy mi nenapadlo tam naozaj ísť. S Mostom sa mi v hlave spájali dve asociácie. Prvou bol príbeh o tom, ako museli pre ťažbu uhlia fyzicky preniesť celý kostol. Druhou nedávno čítaný článok o vzniku rekreačného jazera na mieste vyťaženej bane. To už stačilo na jeden deň. Ale potom som našiel tento fascinujúci obrázok.

Nie je to model – je to naozajstné centrum Mosta, súbor modernistických budov, ktoré od 70. rokov postupne nahradzovali pôvodný Most, ktorý sa zasa, naopak, zmenšoval.

„Komunistické“ budovy sú po mestách Československa roztrúsené tu a tam, a takmer vždy predstavujú problém. Toto mesto však má centrum len z takýchto budov. Chcel som vedieť, aký je to pocit byť v centre Mosta.

* * * * *

Prichádzal som v starom lokálnom vlaku, zvykli byť východonemecké, Wagonbau Bautzen, koľaje rytmicky rachotili a každú medzeru medzi nimi som počul v ušiach, ale aj trochu cítil v kostiach. Okná boli otvorené, záclony viali a v nose som mal pach oleja a železa. Vlak sa zasunul na koľajište spustnutej stanice Most, ako keby prišiel domov. Nástupište bolo obložené zašlými keramickými dlaždičkami a so stanicou bolo spojené temným tunelom.

Panely Pragotron informujúce o odchodoch z iných nástupíšť (konkrétne z nástupišta 2 neodchádzalo nič) pripomínali minulosť, v ktorej boli veci analógové a fyzické. Hlavná výpravná hala stanice bola obrovská a prázdna – pripomenula mi Nové zámky (hoci tá je elegantnejšia) alebo Partizánske, Nový Sad či Košice, Sofiu alebo Katovice: veľký ležatý obdĺžnik, vpredu presklená fasáda. Keď tak rozmýšľam o podobných staniciach, zisťujem, že väčšina z nich už neexistuje; hlavne tie vo veľkých mestách, spustnuté a nenávidené, boli prestavané na nákupné centrá. Nie však v Moste.

Na stanici to vyzeralo ako po rokoch intenzívneho používania bez údržby, pred prípravou na búranie: všetky zbytočnosti boli odstránené, zostala len unavená budova. Reliéf na bočnej stene haly zobrazoval ženu na pozadí komínov a ťažobných veží, v popredí sú jej pravidelné guľaté prsia: presnejšie iba jedno – druhé nahrádza obraz niečoho, čo identifikujem ako chemickú banku.

Akoby chcel autor povedať, že z chémie sú tu živí, na chémiu je tento kraj prisatý ako na materský prs. Googlim obrázok: reliéf Chémia od Jiřího Bradáčka je súčasťou diptychu, druhú časť tvorí Uhlí s mužom – baníkom. Údajne zmizla v 90. rokoch. Možno miestni majú radšej petrochemický priemysel, nebolo treba kvôli nemu búrať staré mesto, ako to bolo treba pre uhlie. Chémia v staničnej hale visela sama, ale aj tá sa strácala pod holubím trusom.

Vľavo od stanice som našiel niečo, čo vyzeralo ako opustená autobusová stanica – štyri pásy zaoblených, až elegantných, zastrešených nástupných ostrovčekov. Kamenná dlažba, ktorá sa postupne stráca pod vyrastajúcou trávou, občas plátaná mlákami asfaltu, a v podobnom štýle malá prízemná budova, možno dispečing, možno predajňa lístkov, alebo oboje. Milióny ľudí sem zrejme zvážali celé desaťročia autobusy z dedín, aby pracovali v miestnych baniach a chemických závodoch. Zostal tu len jeden artefakt – nápis „Výstup“ bokom od ostrovčekov.

Cesta do mesta viedla cez pešie mosty nad rušným objazdom (na jednom z nich bola herňa s krčmou, do ktorej som sa sám obával vstúpiť), na druhej strane sa začínalo sídlisko v prírode: polospustnuté pavilónové nákupné centrá, ktoré sa snažili nájsť novú úlohu po odchode obchodov na atraktívnejšie miesta, kde-tu škôlka a najmä a pestrofarebné paneláky, všetko pospájané vyšliapanými chodníčkami, popraskaným asfaltovým chodníkom napriek.

Za zvláštnym pravidelným kopcom, akousi prírodnou hradbou, bol hypermarket Tesco, čo na mňa zapôsobilo ako veľmi vyspelá práca s verejným priestorom, snaha zakryť tú nevzhľadnú krabicu, ktorá si požičiava estetiku logistických centier z okrajov miest, hoci tu sme pár krokov od centrálneho bulváru menom Třída budovatelů, ku ktorému som smeroval. Třída sa zatiaľ javila ako široká ulica so spustnutými koľajnicami prestriedanými betónovými panelmi, po ktorej premávali farebné jednovozové električky (jazdia až do susedného Litvínova).

Prvá veľká budova ešte nepatrila do súboru v centre, ale už naznačovala, že sa k nemu blížim. Bola plochá a vysoká. Z pravej strany akoby nejaký obor nadvihol strechu, dodávalo to budove eleganciu. Celé priečelie tvorilo 12 × 12 dôsledne usporiadaných štvorčekov, každý tvorený z väčšej časti slepým múrom, z menšej dvojdielnym oknom na celú výšku (spodné časti zrejme zatienené radiátorom). Z budovy som mal stiesnený pocit: štvorček zrejme znamenal jednu izbu. Hotel Domino, nazval zariadenie súčasný majiteľ.

V recenziách na Google Maps niektorí chválili dobrý výkon hodnoty za peniaze, väčšina minulých zákazníkov však varovala tých budúcich, aby sa miestu vyhli: „Des. Ubytovňa pre najnižšiu sortu pracujúcich vrátane tých nepracujúcich. Budova susediaca v okolí rómskej populácie.“ „Je to tam šialené. Ubytovňa pre ukrajinských robotníkov atď. Z toho miesta na vás dýchne bolesť a zúfalstvo…“ Veľa nárekov je v azbuke.

Okolo hotela (ako sa neskôr dozvedám, išlo pôvodne o študentský internát) je dlhý múr zúbožených domov neskorého socialistického realizmu – postavených zrejme na objem, bez typickej výzdoby. Na jednej strane bloku, pred ktorým som stál, bola záložňa, na druhej večierka („Dnes bůček“, oznamoval nápis naškrabaný na papieri na dverách). Dom mal v strede prejazd, alebo pasáž, vedúci do dvoru plného rómskych detí a matiek.

Nenútene som sa snažil prejsť, nepozerať sa okázalo na súkromie ich bloku, ale zároveň niečo vidieť. Zjasnil sa mi čuch: dvor bol plný domácich kuchynských pachov, ale aj závanov pivničnej hniloby. Domy nevyzerali zateplené, ale len pestrofarebne natreté. Na arkieri nad prízemným podlažím boli po celej dĺžke domu pripevnené ostne proti holubom, na ktorých ako tibetské vlajočky viali rozličné kúsky látok: v tomto bloku často padalo niečo z okien. Vejúce farebné útržky dávali dvoru nechcene veselú, až slávnostnú náladu.

Na mieste parčíka medzi dvoma domami, kde boli zrejme v minulosti do kruhu inštalované lavičky, ktoré mesto nenahradilo novými, ležala kôpka nábytku, oblečenia a domácich potrieb. Okolo sa mrvilo množstvo detí. Odpadky z neďalekých smetiakov niekto pri prehrabávaní vyhádzal. Mladí muží s veľkými bruchami pri ďalšom dome sa o niečom dohadovali a ja som sa im oblúkom vyhol, pretože vyzerali, že sa chcú dohadovať pokiaľ možno diskrétne.

Približujem sa po Triede budovateľov k centru a predstavujem si matematiku komunistických súdruhov. Veľmi jednoduchá rovnica: koľko peňazí vieme získať z uhlia pod mestom Most verzus koľko bude stáť jeho odstránenie a vybudovanie náhradného. Taká obrovská a nesmierne bolestivá operácia ako výsledok matematickej úlohy. Zbúranie živého, 700 rokov starého mestečka, ktoré sa mohlo koncentráciou gotických budov porovnávať len s Prahou.

Kancelársky vežiak ako z amerického veľkomesta, škatuľa obchodného domu, komplikovaná štruktúra kultúrneho centra s planetáriom a systémom fontán, terasami prepojená s kaskádovým hotelom a radnicou so zeleným átriom. Vedľa, akoby dodatočne, je ešte divadlo.

Pri pohľade na pohľadnicu sa nedá nemyslieť na Brasíliu, nové hlavné mesto Brazílie, ktoré postavil Oscar Niemayer a jeho žiaci podľa ideí jeho učiteľa Le Corbusiera – veľké, vznešené objekty, zosobňujúce hlavné funkcie mesta, v elegantných budovách, jedna vedľa druhej, z diaľky vyzerajúcich ako sochy.

A zrazu prvá z tejto mostskej kolekcie budov, obchodný dom Prior, stála predo mnou.

Dnu sa dalo vojsť, eskalátory dokonca pozývali na poschodie. Na prízemí boli potraviny so zvláštnymi názvom Gut Alimentari. Bola to pomerne veľká prevádzka, pôsobila ako súkromné veľkopredajne potravín z 90. rokov pred tým, ako prišli zahraničné reťazce. Zariadenie pozbierané časom, ako sa menili nájomcovia, ale tí ochádzajúci si ho nezobrali so sebou. Na ploche nebolo vidno žiadny marketing predajne, skôr rozličné reklamy od výrobcov, ktoré si na ploche rozmiestnili predavačky podľa svojho gusta.

V predajni bola len predavačka a jeden zákazník, klebetili. Pozreli sa na mňa, ako keby som vošiel do ich osobného priestoru, ten pohľad ma odrazil na eskalátory a tie ma odviezli na prvé poschodie, ktoré – ako som onedlho pochopil – bolo vlastne z druhej strany prízemie.

Na poschodí bola len trafika a akýsi koridor z automatov na kávu, najviac ma však fascinovali pozostatky bývalých predajní a staré výťahy s dreveným obložením. Pôsobili ako jediný zachovalý prvok pôvodného interiérového dizajnu, hoci už nikdy neodvezú sektorové skrine do oddelenia nábytku na treťom.

Pri takto slabo obsadnenom druhom poschodí som ani neočakával, že eskalátory budú bežať aj na tretie, ale bledá, objemná dáma v pestrofarebnom oblečení sa stadiaľ práve vracala. Vyviezol som sa hore a s údivom zistil, že na kompletne zatemnenom treťom podlaží sa skrýva skutočný starý Prior – Prior nie ako majiteľ budov s týmto názvom, v ktorých prenajíma priestory, ale Prior ako firma, ktorá predáva výrobky (v Česku na rozdiel od Slovenska ešte toto naozaj robí).

Je tu oddelenie topánok, hračiek, papiernictva, ale najväčšie je oddelenie domácich potrieb, no ťažko už povedať rozdiel medzi tým, čo voláme „čínsky výpredaj“, a zvyškom tejto organizácie, ktorú komunisti založili, aby pracujúcim zapchali ústa trochou, podľa možností, spotrebnej spoločnosti.

Prior tu prežíval akoby v tajnosti, boli tu len dve predavačky (koľko ich tu mohlo byť zamestnaných pri plnej prevádzke v 80. rokoch – 100?) a zjavne sa tu kradlo tak, že sa tu uživil aj bezpečnostný pracovník. Nepríjemne ma prenasledoval a donútil opustiť zvyšky Prioru skôr, ako som chcel.

Z obchodného domu som vyšiel na priestranstvo za kultúrnym domom s hvezdárňou, dostal som sa pod šikmé podporné pylóny niečoho, čo bolo zrejme zvnútra hľadisko. Robil som si fotografie a s obavami, periférnym pohľadom, som pozoroval približujúceho sa staršieho pána. Pripadal som si ako niekto, kto zo svojho pohodlného sveta prišiel fotiť exotické rozvaliny, v ktorých však miestni musia žiť, a tak trochu som sa za seba hanbil. Ak by na mňa niekto pokrikoval, že sa mu to nepáči, chápal by som ho.

Pán sa zrazu odhodlal a zakričal na mňa, koľko je hodín. Zaryčal som späť, v predstieranej češtine, aby som o niečo menej vytŕčal, že pol druhej. „Přesně?,“ spýtal sa pán, je puntičkár. „Za vosm minut,“ odpovedal som. Aj som sa zahanbil: osem minút do pol je predsa dosť na to, aby človek nepovedal, že je pol. Akoby som dal najavo, že si myslím, že starému pánovi predsa nemôže isť o minúty, musí mať všetok čas sveta. Odpoveď akceptoval a odišiel.

Za rohom som si fotil vypustené vodné plochy pod visutým prvým podlažím kultúrneho domu – veľké fontány, až bazény, si užívali len holuby, ktorým tá trocha vody, nazvime ju kaluž, stačila. Nebol tu však len zmar – oproti fontánam skupina žien v reflexných vestách upravovala sady kvetov. Spokojne debatovali, bolo pekné počasie, aj by som povedal, že im práca išla od ruky, ale to neviem, určite im však išlo od úst rozprávanie, keďže to som počul aj bez priameho pohľadu, ktorému som sa vyhýbal z vyššie opísaných dôvodov.

Nešlo o to, že by sa ľudia v Moste nestarali o okolie, ale napríklad v prípade fontán, ktoré zrejme nikto od spustenia v 70. rokoch neopravoval, môže ísť pre mestečko o priveľký náklad. Alebo aspoň väčší než vysadenie kvetov.

Dočítal som sa, že kultúrny dom s hvezdárňou je už tri roky zatvorený – dekádu budovu vlastnil developer a nechal ju chátrať, len aby sa zistilo, že zmluva o predaji je neplatná a budova v skutočnosti naďalej patrí mestu, ktoré ju však musí zrekonštruovať, aby sa dala ďalej užívať. Má to byť dokonca najvyššia investícia mesta od postavenia nového centra. Dom sa volá Repre, pretože tak sa volal pôvodný spolkový dom baníckych združení – rondokubistický dom v starom Moste, kde sa baníci stretávali na báloch ešte počas prvej republiky.

Rekonštrukcia je na spadnutie: mostskí aktivisti namietajú, že bez súťaže bude výsledok znevažovať pôvodnú architektúru, mesto však tvrdí, že rekonštrukcia je nastavená dobre. Veľavravný je fakt, že mesto sľúbilo diela z interiéru deponovať z miestnom múzeu.

Nádvorie okolo fontán pod Repre lemujú obchodné priestory: secondhand, niekoľko prázdnych priestorov, pobočka polície a úniková hra Escape Most (prevádzka je vyprataná). Obchody sú vlastne podložie, na ktorom sa nachádza ďalšia skupina stavieb – po schodoch sa dostávam k radnici s pekným zeleným átriom, je tu javisko a stoly na minulé alebo budúce trhy. Je tu aj lávka k tretiemu podlažiu kultúrneho domu, zarastená burinou.

Blížil som sa k cieľu, aspoň prechodnému, kde sa na čas zložím a oddýchnem si – hotelu Cascade. Kaskáda preto, že to bol tvar budovy, a v angličtine asi preto, aby sa budúcim zákazníkom, sediac niekde pri počítači, zdalo, že tu očakávajú zahraničných hostí, a teda aj štandard bude, povedzme, západný. Zmena názvu na banálne pomenovanie tvaru budovy však mala prozaickejší dôvod: pôvodný názov bol totiž trochu desivý. Aspoň mne sa tak zdal. Hotel sa volal Murom.

 

Rýchle googlenie odhaľuje, že ide o nejaké ruské mesto s veľkým, belasým pravoslánym kostolom. Prečo práve Murom, nezisťujem. Do Muromu vstupujem cez dvere na príjemnej terase s nápisom „Restaurace Kavárna Vinárna“. Pripomína mi to tu piešťanské hotely z podobného obdobia na kúpeľnom ostrove, mám chuť zostať na terase a dať si vermút, len je prázdna a je tam trochu smutno.

„Restaurace Kavárna Vinárna“ je v skutočnosti skôr kaviareň, interiér menili nedávno, na stenách sú fotografie žien vo vejúcom pestrofarebnom oblečení na čiernobielom pozadí mrakodrapov a modernej architektúry zo vzdialených miest. Jediné, čo tu na prvý pohľad zostalo z pôvodného interiéru, sú stropné svietidlá – tie sa väčšinou až na vrstvy prachu neopotrebujú a po výmene žiaroviek na žiarivky (a znížení ich zamýšľaného počtu na štvrtinu) dokážu slúžiť aj v súčasnosti.

Na chvíľu som bol schopný uveriť, že ako recepcia hotela tu funguje bar – takáto zlúčená funkcia nie je v malých penziónoch alebo šetriacich hoteloch výnimkou, ale pehavý tínedžer za barom, ktorý pripomína nezbedníka z loga Mad TV, ma nasmeruje za roh.

Na skutočnej recepcii sedia dokonca dvaja ľudia, čiže hotel neseká náklady až tak dramaticky. Aj hotelový vestibul bol nedávno rekonštruovaný do mdlého súčasného štýlu, originálne svietidlá sú však v tomto prípade preč, nahradili ich látkové valce ako z Jysku. Oproti vchodu je zachovaná mozaika – veľký rozkvitnutý strom pod domcami plnými ľudí a kvetov v odtieňoch ružovej a tyrkysovej.

Zatiaľ čo recepčná dlho zapisuje údaje z môjho občianskeho preukazu, googlim, kto hotel prevádzkuje. Je to zaujímavý príbeh: súkromný prevádzkovateľ chcel hotel predať, pretože je stratový. Nový záujemca je však podnikateľ s chudobou a radnica má obavy, že hotel zmení na ubytovňu. Keďže mesto sa chcelo vyhnúť ďalšiemu znehodnocovaniu centra, hotel samo kúpilo. Nateraz sa rozhodlo, že zachová manažment, personál a pokúsi sa pokračovať v prevádzke hotela.

Ubytúvam sa teda na mieste, ktoré nie je bežným hotelom – je to len akýsi duch, ktorý udržiava v budove ilúziu živej prevádzky, aby ho neobsadili chudobní ľudia, Rómovia a Ukrajinci: aby sa chudoba nepreliala z Domina do Cascade a nezahltila reprezentatívne centrum.

Na desiate poschodie (zrekonštruované majú byť len niektoré poschodia a hotely, prirodzene, začínajú rekonštrukcie vrchnými poschodiami) sa vyveziem jediným funkčným výťahom. Izba je v univerzálnom hotelovom štýle, prevláda okrová farba, rekonštrukcia niekedy z nultých rokov. Na stenách visia fotografie pestrofarebných kvetov z fotobánk.

Zisťujem, že samotné kaskády z názvu hotela, teda postupne ustupujúce podlažia, sú v skutočnosti fajčiarske balkóny.

Chcem trochu viac navnímať atmosféru hotela, a tak si v kaviarni objednám kávu. Páči sa mi zaujímavá situácia, že v hoteli ma obsluhujú mestskí zamestnanci. Je tu nový čašník, asi sa menili zmeny, pekne oblečený a na úrovni, aj v dvoch boxoch sedia dobre oblečení ľudia, riešia biznis. Kaviareň zrejme stále plní v meste úlohu nóbl miesta.

Keď sa pýtam, kde je WC, mladý čašník ma úslužne nasmeruje za susednú raňajkovú miestnosť (neprekryté raňajkove cereálie sa asi budú zajtra podávať s vrstvou prachu) cez dvoje dvere, na zemi s nápisom Tokoz. Na toaletách nezastaviteľne tečie voda. Všetky dvere medzi prevádzkami a chodbami majú nalepený akýsi grécky motív, čo prispieva k vizuálnemu chaosu a slúži na odpútanie pozornosti od toho, že v skutočnosti ide o Murom.

Z chodby s toaletami sa dá vidieť do konferenčných miestností; vidím najmä lacnú, rozleptanú plávajúcu podlahu nalepenú na pôvodnej kamennej dlažbe.

Sú tam aj akési schody do podzemia, idú veľmi hlboko, možno až tri poschodia, obklady stien a schodov sú z kameňa, zábradlia majú drevené držadlá. Zostup sa konči pevne zamknutými, protipožiarnymi dverami. Som si istý, že nie sú pôvodné: po tom, ako si autori dali záležať, aby cesta do podzemia vyzerala na úrovni, sa nemohla cesta končiť kovovými protipožiarnymi dverami ako do podzemného parkoviska. Pravdepodobne som na mieste, kde fungoval populárny nočný bar či vináreň.

Zaplatím za kávu a pokračujem prehliadkou českej Brasílie; Murom sídli po ľavej strane s veľkým udržiavaným parkom – lesom s rozhľadňou na vrchu. Centrum mesta postavené pred rokom 1989 sa tu končí a množia sa parkovacie plochy. Naľavo je postmoderný palác Českej sporiteľne z 90. rokov, ktorý sa do istej miery ešte podobá na susedné staršie budovy, pôsobí menej elegantne, viac dravo, ako menšia pevnosť.

Najnovší príspevok do panorámy je už z tohto storočia – nákupné centrum s bytmi. Je to už stavba z úplne iného vesmíru: nejde o obrovskú budovu-sochu ustúpenú v centre svojho pozemku, ale o hmotu, ktorá presne vypĺňa parcelu. K starším stavbám sa obracia rampami a odpadom, čelom do rušnej križovatky s prestupnou zastávkou MHD. Je tu zatiaľ najživšie z celého mesta, pekne oblečení ľudia vchádzajú dnu a von, partia fešáckych, silných policajtov sa zaoberá zúboženými mužmi pri smetiakoch.

Nárožie nákupného centra smerom do križovatky však vyzerá možno úbohejšie než opustený Prior. Kde by človek očakával vrchol architektonického výrazu, je pred zatemnenými oknami balkón, na ktorý sa zrejme nechodí. Všetko je zanesené holubím trusom, obkolesené odpadávajúcimi kachličkami.

Obchodné centrum je v porovnaní so zvyškom centra nové, a tak zisťujem, či preň nepadla nejaká budova alebo aspoň čo tu bolo predtým. Komunistickí plánovači tu zanechali veľké parkovisko, kde sa do roku 1989 odohrávali príležitostné trhy, burzy a čierny trh s autami. Možno preto ľudový názov „plecháč“. Keďže parkovisko bolo jediné veľké voľné priestranstvo v centre nového Mosta, na týchto miestach sa odohrali miestne ozveny Nežnej revolúcie. A symbolicky práve na tomto mieste je teraz nákupné centrum.

Jedným z nájomcov je centrum darovania krvnej plazmy, ktoré sa nachádza neomylne v každom chudobnom meste. Na fotobankových obrázkoch sú šťastní mladí ľudia s vejármi bankoviek.

Opäť sa ocitám späť na Triede budovateľov. Tu, kde sú budovy novšie a partery plné obchodov, je celkom živo. Je tu pekná jedáleň, cukráreň, banky, pekáreň, biopotraviny, secondhand. Architektúra pripomína východný Berlín alebo Varšavu, avšak bez veľkých reťazcov. Namiesto toho plagáty lákajú stavbárov na prácu mimo Mosta (aj celé partie), usmievavý realitný agent na obrázku citylightu ponuka výkup aj zadlžených nehnuteľností. Stánky sa snažia prežiť – trafika predáva konzervy s mexickou fazuľou, pekárnička Minit ponúka jednorazové elektronické cigarety.

Vydávam sa naspäť cez chudobnú štvrť, smerom k miestam, kde stál starý Most a kde ešte stále stojí historické múzeum. Mohutná historická budova pôsobí oproti pumpe a nákupným centrám nepatrične; je až ťažko si predstaviť, že za ťažkými, veľkými drevenými dverami sa bude dať vidieť starý Most, nemecky Brüx.

Personál v múzeu, do ktorého je dobrovoľné vstupné, ma osobne dovedie k výstave starých fotografií Mosta – čakal by som, že pôjde o stálu expozíciu, ale je to len akási dočasná výstava, kde sú zábery zo starého Mosta len jednou časťou. Akoby miestnych prekvapovalo, že práve chýbajúcu prvú časť príbehu Mosta môže byť zaujímavé vidieť.

Oblastné múzeum ponúka aj autorskú výstavu Epilóg starého Mosta od miestneho maliara menom Jaroslav Klápště, ponúka desiatky veľmi podobných obrazov rozvešaných po chodbách múzea. Akoby Klápště freneticky maľoval dookola to isté: mesto v trochu rozbitom, kubistickom štýle, vo vrchnej časti sú šikmé veže a strechy budov, v spodnej sa menia na skrumáž tvarov, akoby trosky unášal prúd niekam preč, mimo obrazu. Všetko je to realizované vo farbách hnedej a modrej.

Napokon sa po prechádzke cestnými estakádami ponad autá a električkovú trať dostávam ku slávnemu Kostolu Nanebovzatia Panny Márie, ktorý komunisti zachránili od demolácie presunom o asi 800 metrov z pôvodného miesta. Kostol je síce zachránený, ale oddelený od mesta. A áno, je to kostol a stojí. Prevádzkuje ho Národný pamiatkový ústav, ktory má v správe české hrady. Nič viac nevidím, je už zatvorené. Okolo je však živo, stretávajú sa tu cyklistické trasy a je tu populárne detské ihrisko.

Blížim sa k poslednej destinácii v Moste – novému, druhému najväčšiemu jazeru v krajine. V najhlbšom bode je 75 metrov hlboké, po obvode má až 9 kilometrov v podobe servisnej cesty a cyklotrasy. Čiastočne sa nachádza v miestach po vydolovanom starom Moste a je tak treťou podobou tohto miesta v priebehu polstoročia, ktorú mohli niektorí obyvatelia mesta zažiť. Jazero bolo postupne napúšťané a sprístupňované len v posledných rokoch.

Všetka infraštruktúra je nová – jazero je čisté, cez priezračnú vodu vidno štrk, pláž je občas prestriedaná pieskom. Od brehu postupne ustupujú terasy s verejnými bambusovými slnečníkmi, hore sa všetko končí plnými detskými ihriskami a peknými stánkami s jedlom, pivom, zmrzlinou a aperolom. Sedieť sa dá, ako sa dnes patrí, aj na strechách kontajnerov. Hoci zďaleka nie je sezóna na kúpanie, areál je plný ľudí a po jazere sa premávajú kanoisti, usídľujú sa vtáky.

Ak by nebolo dymiacich komínov v pozadí, táto podoba Mosta je ako exotické letovisko, s tým rozdielom, že v tomto prípade ide o luxusný verejný priestor.

Autobusár s cudzím prízvukom a úslužným prístupom ma odváža spať do centra. Počas jazdy čítam, ze celá časť medzi jazerom a Mostom je stavebným pozemkom, developeri tu majú postaviť v najbližších rokoch 6000 nových bytov – Most narastie o 10 %. Primátor sa obáva, že starý, teda nový, panelákový Most sa definitívne stane getom.

Teraz najčítanejšie

Radoslav Augustín

Ako dieťa viedol fiktívnu televíziu, potom založil Mediálne.sk, aby mohol o médiách písať, a prešiel do SME a potom do Denníka N, aby médiá robil. Zaujíma sa okrem médií o mestá. V súčasnosti je šéfom produktu Denníka N. Pendluje medzi Bratislavou a Prahou.