Dobrý protivník je najlepším spojencom
Starí Rimania mali príslovie: „Dobrý protivník je najlepším spojencom.“ Je to jedna veľká nadčasová múdrosť, vďaka ktorej vybudovali svoje impérium v minulosti nielen Rimania, ale tiež boli položené na nej základy aj iných mocných spojenectiev, či už krajín, alebo osôb. Keď nastane hrubý stret dvoch, či viacerých síl, nikdy to nemôže dopadnúť dobre. Oveľa lepší výsledok môžeme pozorovať, keď sa tieto sily rozhodnú neisť do vzájomnej konfrontácie, a práve naopak, uzatvoria spojenectvo. Efekt tohto je rovnaký, ako keď sa spoja dva potoky a vytvoria jednu rieku.
Na štátnej úrovni môžeme ako príklad uviesť Srdečnú dohodu (Entente cordiale) uzatvorenú medzi koloniálnymi súpermi Francúzskom a Veľkou Britániou v roku 1904. Táto dohoda odstránila dovtedajšie súperenie oboch krajín a stála sa predpokladom ďalšej spolupráce. Spolupráce, ktorá viedla k vytvoreniu Trojdohody (Francúzsko, Veľká Británia a Rusko – všetky tieto krajiny si boli v minulosti nepriateľmi) a neskôr Dohody (víťazná vojenská koalícia krajín 1. svetovej vojny). Ako príklad zo začiatku dvadsiateho storočia však môžeme uviesť aj druhý tábor krajín, ktoré vytvorili Trojspolok (Nemecko, Rakúsko-Uhorsko a Taliansko). Aj v Trojspolku išlo o krajiny, ktoré v predchádzajúcom období medzi sebou viedli rozsiahle vojny. Na tomto princípe: „dobrý protivník je najlepším spojencom“ vyrástla aj naša Európska únia, ktorej jedným zo základných cieľov bolo práve zabezpečiť mier na Európskom kontinente prostredníctvom ekonomickej spolupráce povojnového Francúzska a Nemecka, krajín, ktoré stáli proti sebe od Napoleonových čias (Francúzsko proti Prusku ako predchodcovi Nemecka) a viedli proti sebe dve svetové vojny. Históriu však nechajme historikom.
Platnosť tohto princípu ste možno zakúsili aj na vlastnom živote, kedy ste boli s niekým vo vzájomnom súperení alebo konflikte, či už v práci, športe, pri nejakých projektoch, resp. v hocijakej inej oblasti a v snahe pokročiť ďalej, ste narážali na tohto človeka. Avšak, napr. zmenou vonkajších okolností ste sa nakoniec ocitli s danou osobou v takej situácii, kedy ste si mohli vzájomne vyhodnotiť, že spolupráca, resp. priateľský vzťah bude pre vás lepším riešením. Alebo sa tak stalo z dôvodu, že ste mohli daného človeka lepšie spoznať a zistili ste, že nie je dôvod byť s ním v konfrontácii. A tak sa z nepriateľa stal priateľ, so všetkými s tým spojenými benefitmi.
Tento princíp je tak univerzálny, že si ho dovolím aplikovať aj na kresťanstvo. Neraz sa najväčšími šíriteľmi zvesti o Ježišovi stali takí ľudia, ktorí najprv voči kresťanstvu najviac borili, ba ho zo srdca nenávideli, podceňovali, či zosmiešňovali. Pri týchto ľuďoch si Boh, s jemu vlastným zmyslom pre humor, tiež povedal: „Dobrý protivník je najlepším spojencom.“
Príklad máme hneď na počiatku kresťanstva, keď muž, ktorý prenasledoval kresťanov až na smrť, zvesť o Ježišovi nakoniec rozniesol do celého vtedajšieho antického sveta. Bol to apoštol Pavol, ktorý o svojom prvotnom vzťahu ku kresťanom hovorí:
„Nasledovníkov tohto učenia som prenasledoval až na smrť. Spútaval som mužov i ženy a dával som ich do väzenia.“ (Sk 22,4 SEB). „Keď som dostal od veľkňazov splnomocnenie, osobne som dal veľa svätých pozatvárať do väzenia. A keď ich zabíjali, schvaľoval som to. Vo všetkých synagógach som ich často trestami nútil rúhať sa a v nesmiernej zúrivosti proti nim som ich prenasledoval ešte aj po mestách v cudzine.“ (Sk 26,10-11 SEB).
A tento Pavol, ktorý bol z vtedajšieho pohľadu niekde na vrchole náboženského i spoločenského rebríčka, vzdelaný, chránený rímskym občianstvom, čo do morálneho života bezúhonný, ako sám uvádza: „…bol som bez úhony, čo sa týka spravodlivosti podľa Zákona.“ (Flp 3,6 SEB), ktorého jednoznačne možno označiť za veľmi dobrého protivníka kresťanstva slovom i skutkom, je Ježišom za dramatických okolností povolaný, aby zaniesol evanjelium nielen Židom, ale i okolitým národom. A pri Pavlovi sa skutočne z Ježišovho horlivého protivníka stal najlepší spojenec. Pán Ježiš o ňom povedal: „…on je mojou vyvolenou nádobou, aby zaniesol moje meno pohanom, kráľom i synom Izraela. A ja mu ukážem, čo všetko musí vytrpieť pre moje meno.“ (Sk 9,15-16 SEB).
Pavol vykonal pre šírenie kresťanstva neuveriteľne rozsiahle dielo. Dá sa povedať, že to, čo prežil a pre ohlasovanie evanjelia (zvesti) o Ježišovi vytrpel, ani nie je v ľudských silách, ako sám uvádza:
„Od Židov som dostal päť ráz štyridsať úderov bez jedného, tri razy ma palicovali, raz kameňovali, trikrát som prežil stroskotanie lode, noc a deň som zápasil na otvorenom mori. Často na cestách, v nebezpečenstvách na riekach, v nebezpečenstvách hroziacich od zbojníkov, v nebezpečenstvách od vlastného rodu, v nebezpečenstvách od pohanov, v nebezpečenstvách v meste, v nebezpečenstvách na púšti, v nebezpečenstvách na mori, v nebezpečenstvách medzi falošnými bratmi, v námahe a lopote, často bez spánku, o hlade a smäde, často v pôstoch, v chlade a v nahote; a okrem toho všetkého denne na mňa dolieha starosť o všetky cirkvi.“ (2Kor 11,24-28 SEB).
Pavol nie je sám. Mnohí úspešní ľudia, čo do svojej ľudskej stránky bohato obdarovaní rôznymi darmi (talentami), s nepriateľským postojom ku kresťanstvu, sa stali veľmi dobrými spojencami (lepšie povedané priateľmi) Boha. A deje sa to i dnes. Ako? No, to si už Boh vie zariadiť jemu vlastným spôsobom, ktorý nám však nikdy neberie slobodu, ale nás vedie k poctivému zamysleniu sa nad našim životom, napr. otázkami typu: „Prečo vlastne žijem tento život, ktorý beží a beží, prichádzajúc postupne o mojich drahých zľava i sprava, vo vedomí, že raz príde aj môj čas odchodu z tejto reality? Aby som si tie pekné chvíle života čo najviac vychutnal, zlé nejako prežil a raz zatvoril svoje oči naveky? Alebo je to nejako inak…?“
