Denník N

Zdroje hnevu a agresivity

Každý z nás zažíva častejšie alebo menej často situácie, keď sa hnevá. Na kolegu v práci, na učiteľku v škole, na deti, súrodencov, politikov, neznámych ľudí na sociálnych sieťach či na seba. Odkiaľ sa tento hnev berie? Kde má svoj pôvod? Môže byť hnev nejakým spôsobom nápomocný? A je vôbec možné s ním pracovať, meniť ho, jeho trvanie, intenzitu a smer?

Viem si predstaviť, že jedným z dôvodov, prečo ľudia tak lipnú na svojej nenávisti je to, že keď nenávisť zmizne, budú sa musieť vyrovnať so svojou bolesťou.

JAMES A. BALDWIN

Každý z nás zažíva častejšie alebo menej často situácie, keď sa hnevá. Na kolegu v práci, na učiteľku v škole, na deti, súrodencov, politikov, neznámych ľudí na sociálnych sieťach či na seba. Odkiaľ sa tento hnev berie? Kde má svoj pôvod? Môže byť hnev nejakým spôsobom nápomocný? A je vôbec možné s ním pracovať, meniť ho, jeho trvanie, intenzitu a smer?

Ľudská emócia hnevu pramení v afektivite zlosti, ktorá je jedným zo siedmich základných afektov, ktoré zdieľame s väčšinou stavovcov (Panksepp, 2021). Zlosť nie je niečo, čo sa učíme skúsenosťou, s touto schopnosťou sa rodíme. Zlosť, napriek svojmu pomenovaniu, nemusí byť zlá. Pôvod tohto afektu je spojený s reakciou na bolesť a afektivitou strachu. Takáto reakcia je obrannou aktivitou a jej trvanie je zväčša ohraničené trvaním hrozby. Tento typ agresivity je z nášho pohľadu prirodzený a ospravedlniteľný.

Bránime naše telo, ktoré je prirodzenou súčasťou našej identity. Rovnako ale máme tendenciu brániť aj našich blízkych a priateľov, ktorí sú súčasťou našej emočnej a vzťahovej identity. Identifikujeme sa však aj s rôznymi sociálnymi skupinami, spoločnosťou, národom či štátom a potom bránime svoj „kmeň“. Táto forma obrany je ľahko zneužiteľná, pretože zlosť narastá nie tak, že pociťujeme priame fyzické ohrozenie, ale je vyvolaná verbálne či imaginatívne –  nejakou formou racionalizácie sa rodí spravodlivý hnev. Rôzni diktátori radi zneužívajú túto ospravedlniteľnú formu agresie vo svoj prospech. Napr. zinscenovaním utláčania či napadnutia svojich občanov v prihraničných oblastiach za účelom ich „ochrany“. Pritom títo ľudia mohli byť reálne napadnutí, avšak nie skutočným nepriateľom. Stali sa len obetným baránkom skrytého agresora, ktorému išlo o vyprovokovanie emočných reakcií u svojho obyvateľstva. Vývoj udalostí potom spravidla naberá rýchly spád a k objektívnemu vyšetrovaniu nedôjde. V histórii sa tento model agresívneho napadnutia maskovaného za obranu zopakoval už mnohokrát. Propaganda má následne za cieľ prezentovať agresora ako obrancu.

Jedine človek dokáže zlosť kumulovať, ukotvením v pamäti zvyšovať jej intenzitu či trvanie a prežívať rôzne emócie vyvierajúce z afektivity zlosti.

Ako už bolo povedané, afekt zlosti nie je naučený, v slovníku neurovedy (Panksepp, 2021) sa jedná o fenomén primárneho procesu. Ak je zlosť smerovaná na nejaký objekt a umožní opakované získavanie nejakého zdroja, hovoríme už o sekundárnom procese, pretože prebieha učenie sa podmieňovaním. Ako dieťa túžim po bezpečí alebo pozornosti a tak sa naučím robiť práve to, čo mi emočnú potrebu bezpečia alebo pozornosti zabezpečí. Ak mi prítomnosť dospelej osoby a jej opateru zabezpečí môj hnev, tak sa budem hnevať. Ak mi naplnenie týchto potrieb zabezpečí práve potlačenie hnevu (lebo keď sa hnevám, dospelá osoba sa odvracia, opúšťa ma, emočne sa uzatvára atď.), budem sa za svoj hnev hanbiť a potláčať ho už  v zárodku. Takto nejako vznikajú naučené stratégie z detstva, ktoré sme schopní nevedome používať celý život. Aj keď nám už dávno neslúžia. Podobne sa u človeka vytvárajú rôzne spúšťače, podnety, ktoré aktivizujú prežívanie zlosti. V ľudskej mysli sa za „pomoci“ myslenia zlosť transformuje aj do tzv. terciárneho procesu. Jedine človek dokáže zlosť kumulovať, ukotvením v pamäti zvyšovať jej intenzitu či trvanie a prežívať rôzne emócie vyvierajúce z afektivity zlosti – hnev, odpor, sklamanie, nenávisť, žiarlivosť, zatrpknutosť, urazenosť a podobne.

Zvieratá sa nevyžívajú v zlosti, je to nepríjemný stav, ktorému sa snažia vždy vyhnúť. Ľudia dokážu toto nepríjemné prežívanie zlosti potlačiť a transformovať – pomocou myslenia vytvárame fenomén „spravodlivého hnevu“. Takýto hnev potom potrebuje vždy dodatočný komentár. Svoju zlosť racionalizujeme, ospravedlňujeme a nachádzame jej príčiny takmer výlučne vonku. Vždy je za ňu zodpovedný niekto iný, len nie my. Myšlienkové ruminácie o pomste, predstavy o vykonaní spravodlivosti sú našou bežnou každodennou činnosťou. Mentálnym spúšťačom emočného prežívania môže byť jediné slovo, predstava či spomienka, ktorá je spojená na emočnej úrovni s niečím, čo sme prežili v minulosti. Milujeme filmy, ktorých zápletkou je príbeh pomsty alebo vykonania spravodlivosti. Cítime zadosťučinenie až spokojnosť, keď sa v závere hrdina poráta s nespravodlivosťou. Niekto sa s obľubou v mysli vracia do nepríjemných situácií, ktoré prežil, znova a znova prežíva hnev, čo môže prerásť do formy závislosti. Pri hneve sa totiž uvoľňuje adrenalín potenciálne spolu s inými odmeňujúcimi molekulami, čo priamo ovplyvňuje psychologické prežívanie času.  Inými slovami ide o formu vegetácie, oddychu pre myseľ. Podobne ako keď sa úmyselne bojíme pri pozeraní hororu. Avšak ak si niekto prehráva vlastné „mini-horory“ v hlave príliš často, môže táto forma mentálneho prežívania prerásť do kompulzivity a zdravotných ťažkostí.

Hnevu sa nedá zbaviť jednoduchým chcením alebo vôľou, pretože v chcení a vôli ako takých je skrytý určitý prvok intenzity či násilia, ktorý samovoľne prerastá do zlosti.

Takéto myslenie, toto ruminovanie nad nespravodlivosťami v našom živote sa nám často deje bez toho, aby sme si ho plne uvedomovali. Počas neho opakovane prežívame emócie ako hnev, nespokojnosť, nenávisť a svoju afektivitu zlosti posilňujeme. Predstavte si to ako rieku, v ktorej neustále pribúda vody a stále s väčšou silou hĺbi svoje koryto. Zbaviť sa emócií spojených so zlosťou nie je jednoduché. Nedá sa to jednoduchým chcením alebo vôľou, pretože v chcení a vôli ako takých je skrytý určitý prvok intenzity či násilia, ktorý samovoľne prerastá do zlosti. Táto môže byť transformovaná do iných, skrytejších podôb. Vôľa k zmene je odmietnutím toho, čo je a je spojená tým pádom s určitým očakávaním. Ak chcem silou vôle zmeniť svoje správanie a následne v nejakej situácii zareagujem po starom, objaví sa frustrácia a hnev. V podstate ma nahnevá, že sa hnevám. Ak odmietame to, čo je, čo prežívame, nedokážeme to vnímať v plnej miere a tak nemáme šancu to uvidieť a poznať. Ako je možné zmeniť niečo, čo nevidíme a nepoznáme? Indický mysliteľ Jiddu Krishnamurti hovorí, že hnev je možné rozpustiť v tichom nehodnotiacom pozorovaní, uvedomovaní si svojej túžby, z ktorej emócia pramení (Krishnamurti, 1953) a ja s ním môžem jedine súhlasiť.

V súvislosti s afektívnymi systémami ZLOSTI a VYHĽADÁVANIA je zaujímavé spomenúť dva aspekty agresivity. Je potrebné rozlíšiť agresivitu vychádzajúcu z predátorských inštinktov (systém VYHĽADÁVANIA) a zúrivú agresivitu vybudenú v rámci systému ZLOSTI. Pri prvom type agresivity je zviera úplne pokojné, pri love je maximálne sústredené, ovláda každý svoj pohyb. Tento typ agresivity je často smrtiaci, pretože zviera sa snaží ukončiť a naplniť očakávania spojené s lovom. Okrem lovu do tejto kategórie spadá aj správanie spojené s párením (súboje samcov o samice). Na druhej strane agresivita spojená so zlosťou, napr. ak vyrušíte medveďa zo spánku alebo vstúpite do jeho osobného priestoru, nemusí byť ukončená usmrtením. Experimentálne výskumy správania cicavcov v zlosti potvrdili, že zlosť rýchlo vyprchá, ak sa jej nekladie odpor v podobe živého protivníka. Toto je dôvodom, prečo sa odporúča pri útoku medveďa zaľahnúť a hrať mŕtveho. Keďže človek nie je lovnou korisťou medveďov, je veľmi vysoká pravdepodobnosť, že útok je vyvolaný zlosťou a v prípade, že nie je vyživovaný aktívnym odporom, zlosť rýchlo z mozgu zvieraťa vyprchá. Naopak, útek pred šelmou môže prebudiť agresivitu spojenú s lovom …

Za prejavy zvýšenej zlosti u mužov nemôže priamo testosterón, ale možno pre mnohých prekvapujúco, estrogén (bežne považovaný za „ženský“ hormón).

ANDREW HUBERMAN

Dlhodobo je za vinníka a zdroj zlosti (a z nej plynúcej agresivity) u mužov (a samcov všeobecne) považovaná produkcia hormónu testosterónu. Dnes už vieme, že veci sa majú trocha inak. V skutočnosti za prejavy zvýšenej zlosti u mužov nemôže priamo testosterón, ale možno pre mnohých prekvapujúco, estrogén (bežne považovaný za „ženský“ hormón). V prípade, že je zvieratám znemožnená produkcia testosterónu a je im vnútorne podaný estrogén, úrovne agresivity zostávajú rovnaké alebo sa zvýšia (podľa množstva estrogénu), čím sa úplne obíde potreba testosterónu. V samčom tele dochádza k procesu zvanému aromatáza, počas ktorého sa vyprodukovaný testosterón mení na estrogén, ktorý podporuje rôzne druhy správania, teda nielen správanie spojené so zlosťou (agresivitu). Estrogén zintenzívňuje či zosilňuje určité prirodzené tendencie organizmu (ak je niekto blbec, s viac testosterónom a tým pádom aj estrogénom po aromatáze bude ešte väčší blbec) (Huberman, 2022). Prirodzenou tendenciou je v tomto prípade túžba ako učením nasmerovaný afekt. Takže prirodzenou tendenciou môže byť napríklad aj zanietenosť pre niečo (zberateľstvo, poznanie, sex) a teda človek s prevažujúcou túžbou po zbieraní, poznaní či sexe využije svoje hormonálne kapacity (testosterón/estrogén) týmto smerom.

V tejto súvislosti by bolo zaujímavé otvoriť diskusiu o agresivite. V spoločnosti väčšiu pozornosť získava prirodzene fyzická forma agresivity. Je priama, očividná, zanecháva viditeľné stopy. Rovnako zraňujúca však môže byť aj emočná agresivita. Možno by bolo zaujímavé vnímať intenzitu agresivity podľa následkov, ktoré zanechá nielen na tele, fyzickom Ja, ale aj na emočnom Ja, na duši. Možno by odmietnutie, ostrakizácia, vylúčenie z kolektívu boli rovnocennou agresiou ako facka, bitka alebo ublíženie na zdraví s dlhodobými následkami. Našu senzitivitu voči týmto javom rámcujeme pod pomenovania ako šikana či bossing, ktoré tak trochu rozpúšťajú intenzitu týchto foriem agresivity. Existujú významové rozdiely v intenzite medzi slovami označujúcimi fyzickú a emočnú agresivitu (šikanovať, vyvíjať nátlak, stresovať versus napadnúť, zaútočiť, zmrzačiť). V následkoch, ktoré zanechajú na duši aj na tele už taký rozdiel nie je. Ako by sme vnímali konflikty v pracovnom či v školskom prostredí, ak by sme vnímali fyzickú a emočnú agresivitu ako rovnocenné? Zažitá predstava o bijúcich sa, agresívnych chlapcoch a jemných, citlivých dievčatách by začala mať trhliny.

Naše deti platia vysokú cenu za to, že nie sme vedomí. Mnohé z nich sú nešťastné, nadmerne rozmaznávané, zahlcované liekmi a nálepkované. Nevedomí si sami seba im odovzdávame svoje vlastné nevyriešené potreby, nesplnené očakávania a zmarené sny. Napriek našim najlepším úmyslom ich zotročujeme emocionálnym dedičstvom, ktoré sme dostali od svojich rodičov, a pripútavame ich k už neslúžiacemu dedičstvu našich predkov. Povaha nevedomia je taká, že kým sa nezmetabolizuje, bude presakovať z generácie na generáciu. Iba prostredníctvom uvedomenia sa môže ukončiť kolobeh bolesti, ktorý víri v rodinách.

SHEFALI TSABARY

Ešte aj dnes sú bežné názory, že vo výchove dieťaťa je nevyhnutné používať nejakú formu násilia. Ak sa rodič nechá pohltiť hnevom a na dieťa kričí či použije fyzické násilie, väčšinou je to v situácii, keď nemá kontrolu nad situáciou, necíti sa bezpečne a sám prežíva strach. Hovorí sa, že dieťa mu spúšťa ozveny jeho detskej minulosti. Reaguje emocionálne presne tak isto, ako sa to naučil v detskom veku od svojich rodičov. Tí svoju emočnú reaktivitu nevedome prevzali tiež od svojich rodičov a takto, regresom po predkoch tisíce rokov späť, by sme možno prišli na to, že naša emočná reaktivita vo výchove má mnoho základov ešte v správaní tvorov, ktoré by sme dnes nazvali skôr zvieratami ako ľuďmi. Klinická psychologička pôvodom z Indie, Shefali Tsabary o tom píše nasledovné: „Vzhľadom na to, že sme v detstve boli vychovávaní rodičmi, ktorí zväčša nevedeli, ako prekonať obdobie rodičovstva spôsobom, ktorý by viedol k tomu, aby sme vyrástli ako emocionálne zrelí ľudia, trpíme rôznym stupňom nevedomosti. Dokonca aj v neskorej dospelosti sa mnohí z nás ešte stále nenaučili reagovať vyrovnaným spôsobom namiesto toho, aby sme reagovali nezrelo. To je dôvod, prečo máme medzery v našom emocionálnom vývoji, najmä pri výchove našich detí. Tie totiž dokážu vyvolať naše vlastné zážitky z detstva.“ A ďalej pokračuje: „Vždy, keď nám naše deti niečo spustia, … myslíme si, že reagujeme zo svojho dospelého Ja. Väčšinou tomu tak nie je. Aj keď máme tridsaťdeväť rokov, vraciame sa k tomu, ako sme sa naučili správať v detstve. Stáva sa z nás opäť šesťročné dieťa, ktoré sa nedokázalo ozvať a presadiť sa. Je to, akoby sme emocionálne zamrzli v čase. To je dôvod, prečo máme pocit straty kontroly a zároveň sme v danej chvíli paralyzovaní.“

Zaujímavým modelom na prácu s vlastnými emóciami a ich rozpoznávanie je Trojuholník zmeny, s ktorým pracuje psychoterapeutka Hillary Jacobs Hendel. Tento model práce s emóciami je známy už dávnejšie a viackrát bol prispôsobený aktuálnej terapeutickej praxi (D. Malan, D. Fosha). Vyzerá nejako takto:

Naše emocionálne prežívanie sa nachádza v každom momente v jednom z rohov trojuholníka. Keď vnímame naše primárne emócie (vzrušenie, zlosť, strach, atď.) máme možnosť určitými krokmi prejsť do otvoreného stavu emocionálnej autenticity. Uvedomovať si primárnu emóciu nie je ale jednoduché, vyžaduje to schopnosť prepájať sa s vlastným telom a vnímať, čo nám hovorí. Preto sa častokrát nachádzame v stave, keď potláčame niektorú z primárnych emócií cez prežívanie úzkosti, viny či hanby a to buď preto, že:

  1. Je prežívanie primárnej emócie v konflikte s očakávaním ostatných okolo nás
  2. Alebo je prežívanie primárnej emócie príliš intenzívne a zahlcujúce.

Tretím rohom trojuholníka sú obranné mechanizmy, ktoré nám „slúžia“ k tomu, aby sme sa vyhli prežívaniu primárnych alebo potláčajúcich (inhibičných) emócií. Touto obranou môže byť takmer čokoľvek, od vtipkovania a sarkazmu, cez kritizovanie, prokrastináciu, jedenie až po obrovský počet možných závislostí (Hendel, 2018).

Ako by vyzerala spoločnosť, keby sme dokázali zakomponovať do vzdelávania vedomú prácu s emocionalitou a myslením, spoznávanie seba, svojich túžob, svojej podmienenej reaktivity v rôznych situáciách vo forme vedeného seba-spoznávania, hier či aktivít v rámci bezpečného priestoru?

Jaak Panksepp, jeden z otcov afektívnej neurovedy tvrdí, že keď sú deti ponižované, ignorované, sexuálne zneužívané alebo bité, takéto domáce zverstvá vyvolávajú intenzívny hnev a podráždenosť, často voči opatrovateľom, ale aj voči sebe samým (Fosha, Siegel, Solomon, 2009). Takéto nevedomé formy práce s emóciami môžu pretrvať v človeku po celý život. Diskurz o emóciách je v našej spoločnosti obmedzený na oblasti psychológie či psychoterapie. Oblasť vzdelávania sa už storočia tvári, že sa jej emočná stránka ľudskej psychiky netýka, vystačí si s nástrojmi behaviorálnych vied, ktoré dokonale fungujú najmä pri podmieňovaní mysle zvierat – odmeňovať a trestať. Aj to je jeden z dôvodov, prečo je pre nás v dospelosti tak náročné pozrieť sa na skutočné príčiny našich problémov a životných zlyhaní. Naše skryté motivácie, nevedomé afekty a mnohokrát aj samotné emócie, obzvlášť ak sú dlhé roky potlačované, sú pre nás priehľadné, neuvedomené. Ako by vyzerala spoločnosť, keby sme dokázali zakomponovať do vzdelávania vedomú prácu s emocionalitou a myslením, spoznávanie seba, svojich túžob, svojej podmienenej reaktivity v rôznych situáciách vo forme hier či aktivít v rámci bezpečného priestoru? Vyžadovalo by to samozrejme aj kompletne prekopať základy, náš pohľad na samotné funkcie vzdelávania.

Afektivita zlosti má pre nás obrovský význam. V prípade, že cítime bolesť či narušenie nášho fyzického bezpečného priestoru, dokáže nám sprostredkovať energiu, aby sme takýmto výzvam čelili. Rovnako ako nám slúži afektivita VYHĽADÁVANIA/OČAKÁVANIA na to, aby sme neumreli od hladu či smädu a aby sme zvedavo spoznávali svet. Avšak v momente, keď sa naše myslenie vyvinulo do komplexity, ktorá dokázala tieto afekty podnecovať samotnou myšlienkou či obrazom, začali sa naše túžby zintenzívňovať. Túžbe je možné podmieňovaním udať smer. A tak sa z mechanizmu odmeňovania dopamínom zrodili v modernej spoločnosti celé odvetvia služieb, priemyslu a umenia, ktoré využívajú túto našu zraniteľnosť. Marketing, reklama, obchod, kinematografia, zábava, IT, potravinárstvo – ľudia v týchto sférach pracujú s naším nevedomým chcením, s neuvedomovanými sklonmi k chamtivosti, žiadostivosti, nenásytnosti. Podobne je to aj s afektivitou zlosti či strachu na ktorých sa zas živí zbrojársky priemysel, šport, propaganda, politika.

Naše ego ako vedomie oddelenosti medzi ľuďmi a skupinami ľudí, je zdrojom konfliktu medzi nami.

Vojny a násilie v spoločnostiach tu budú dovtedy, kým v každom jednom z nás neprebehne proces integrácie medzi tým, čo cítime a tým ako myslíme. Našou základnou identitou je ľudstvo. Všetci ľudia na svete, bez ohľadu na farbu pokožky, náboženstvo, ideológiu, národnosť či sexuálnu príslušnosť pociťujú radosť, strach, zlosť, slasť, lásku, starostlivosť a žiaľ pri strate blízkych. Ak sa však identifikujeme primárne s národom, náboženstvom, ideológiou, konflikt nikdy neskončí. Na jednej strane nám umožňuje identifikácia so skupinou, s naším kmeňom, národom a pod. dosiahnuť pocit bezpečia a prijatia. Aké je ale toto bezpečie a prijatie, keď zo svojej podstaty vytvára neustály konflikt a vojny? Slovanstvo je ego, národ je ego, kresťan, moslim, žid či hinduista je ego, liberál je ego a konzervatívec je ego. Naše ego ako vedomie oddelenosti medzi ľuďmi a skupinami ľudí, je zdrojom konfliktu medzi nami.

„Kladieme si najzákladnejšiu otázku: prečo ľudia, ktorí žili na tejto zemi toľko tisícročí, ktorí dokázali mimoriadne veci z technologického hľadiska, ktorí dokázali priniesť obrovské pokroky v liečení a starostlivosti o zdravie – dokázali navonok vynájsť tie najneuveriteľnejšie veci, ale vo vnútri zostali divochmi? Odpusťte mi, že som použil toto slovo. Bojujeme proti sebe, dokonca aj v našich najintímnejších vzťahoch. Ako teda môže mať človek vonkajší pokoj vo svete, pacem in terris, ak nie je pokojný sám v sebe? Nikdy si neodpovedáme na túto otázku, stále sa snažíme o zmeny navonok, ale nikdy sa nepýtame sami seba, prečo žijeme takto, v neustálom konflikte. A skutočne je to tak, ak si túto otázku položíte vážne, nie len tak, ledabolo; nikdy nestrávime ani deň tým, že by sme sa snažili zistiť, prečo žijeme práve takto, radšej sa strácame v obrovskej sieti únikov a vyrušení od tejto základnej skutočnosti. A stále v tom pokračujeme. Zdá sa, že si nikdy neuvedomíme, že ak sa každý z nás zásadne radikálne nezmení, nebude na zemi mier – kým vy ste Američan a on Rus, rôzne ideológie, rôzne koncepcie, rôzni bohovia a tak ďalej, nikdy nebude na zemi mier. Preto sa patrí, a to každému z nás, aby sme zistili, prečo žijeme práve takto. A či je možné radikálne zmeniť celú našu psychiku. Ak sa neudeje revolúcia v našom vnútri, obyčajné vonkajšie revolúcie majú veľmi malý význam. Mali sme komunistickú revolúciu, francúzsku revolúciu, iné formy revolúcií na celom svete a zostali sme tým, čím sme: egocentrickí, krutí a všetko ostatné.“(Krishnamurti, 1984).

Peter Kurčík

 

Zdroje:

Hendel, H. J. (2018). It’s Not Always Depression. New York: Spiegel & Grau

Huberman, A. (2022). Understanding and controlling aggression. https://hubermanlab.com/understanding-and-controlling-aggression/

Krishnamurti, J. (1953). Anger. https://jkrishnamurti.org/content/series-i-chapter-30-anger/anger

Krishnamurti, J. (1984). The Causes of War. https://jkrishnamurti.org/content/causes-war/pacem%20in%20terris

Panksepp, J., Biven, L. (2021). Archeológia mysle. Neuroevolučný pôvod ľudských emócií. Bratislava: F.

Fosha, D., Siegel, J. D., Solomon, F. M. (2009). The healing power of emotion: affective neuroscience, development, & clinical practice. New York: A Norton professional book.

Teraz najčítanejšie