Denník N

Ruský vojak sa jej pri kontrole pýtal, či nechce ísť na kávu

Kateryna Lukash pri práci v Mareene. Foto - archív Mareeny
Kateryna Lukash pri práci v Mareene. Foto – archív Mareeny

Kateryna Lukash je Ukrajinka. Už niekoľko rokov žije na Slovensku, kde študuje európske štúdiá a medzinárodné vzťahy. V organizácii Mareena stážuje v tíme sociálnych pracovníčok. V rozhovore sa dozviete:
– ako prežívala šesť mesiacov ruskej okupácie
– ako sa dostala z domova späť na Slovensko
– čo je jej úlohou v Mareene
– čo trápi ľudí z Ukrajiny

Momentálne si na Slovensku. Ako vnímaš celú situáciu na Ukrajine z bezpečia?

Teraz sa cítim pokojne a v bezpečí. Keď som bola tých šesť mesiacov počas okupácie na Ukrajine, každý deň som cítila strach a neistotu, pretože som nevedela, čo bude zajtra. Cítim však aj stres, lebo moja rodina je stále na Ukrajine.

Nepočujem síce žiadne zvuky vrtuľníkov, môžem ísť, kam chcem, ale moji rodičia nemôžu.

Na Slovensko si prišla študovať pred piatimi rokmi. Prečo práve tu?

Študovala som históriu a archeológiu na Karazinovej univerzite v Charkove, jednej z najlepších na Ukrajine. Odtiaľ mám bakalára. Potom som rok pracovala a rodičia sa ma spýtali, či nechcem ísť ešte študovať do zahraničia. Že je tam veľa možností a na Ukrajine bola neistota pre vojnu. Ukrajinská agentúra mi ponúkla štúdium na Slovensku.

V decembri 2021 si šla domov na prázdniny, vrátiť si sa mala o pár týždňov na začiatok zimného semestra. 24. februára však Ukrajinu napadli ruské vojská a ty si tam neplánovane ostala šesť mesiacov. 

Mala som odísť na Slovensko o týždeň neskôr, ako vypukla vojna. Ale dvadsiateho tretieho, keď som bola u svojej starej mamy, mi volal otec a hovorí, že ,Kaťa, bojím sa, že sa niečo stane tieto dni. Chcel, aby som si kúpila lístok na vlak do Užhorodu.

Aby si mohla odísť skôr?

Neboli už žiadne lístky, tak sme sa dohodli, že pôjdem o týždeň, ako bolo plánované. Nakoniec som nemohla odísť. Na tretí deň vojny Rusi zničili železničný most, ktorý spája juh Ukrajiny so zvyškom krajiny. Potom zničili jedinú cestu k Záporožiu, hlavnému mestu regiónu. A boli tam boje. Prvý zelený koridor mali otvoriť až na konci apríla.

Ako si sa dozvedela, že je vojna?

O piatej ráno som počula taký divný zvuk, akoby niekto klopal na okno. Ale ľahla som si naspäť spať. O siedmej som už počula starú mamu plakať a telefonovať s mojím otcom.  Povedal, že Rusko napadlo Ukrajinu. Zaútočilo na veľké mestá ako Dnipro, Charkiv, Kyjiv a Melitopol, mesto v našom okolí. Melitopol bol vraj úplne zničený, najmä vojenské letisko. Neverila som tomu, chcela som si pozrieť správy.

Ako si sa cítila?

Bola som šokovaná, ale neplakala som. Chcela som len zistiť pravdu. V Melitopole bolo nakoniec všetko v poriadku, zničili „len“ letisko.

Vedeli sme, že Rusi prišli do Chersonskej oblasti ráno o jedenástej. Žiadni ukrajinskí vojaci tam neboli, všetci odišli do Záporožia. Ale večer ruskí vojaci už nepúšťali z Melitopola nikoho von.

Na druhý deň oproti vášmu domu v poli stálo desať ruských tankov. Otec vzal mamu, súrodencov a rodičov a prišli za tebou k starej mame. 

A potom nám vypli elektrinu, vodu, mobilné pripojenie a internet. Nič sme nemali, nevedeli sme, čo sa deje. Začala streľba.

Neviem, kam strieľali, pretože sme nevideli žiadne boje, iba sme to počuli. To trvalo do deviatej večer. Všetci sme si šli ľahnúť, ale nemohla som zaspať, iba som sa modlila. Zrazu mi osvietilo izbu a počula som hluk. Bála som sa, či nespadne nejaká raketa na náš dom. Boli to výbuchy, trikrát za dve minúty. Potom všetko stíchlo.

Ukrývali ste sa?

Áno, boli sme v pivnici, dva dni.

A potom ste ako fungovali?

Mali sme problémy s dodávkami jedla, ľudia v panike všetko vykúpili. Chýbali bežné hygienické potreby, napríklad pre ženy. Boli sme bez mobilného pripojenia a internetu. Televízia fungovala len mesiac.

Potom zase všetko vypli. Ruskí vojaci to robili zámerne, aby sme nevedeli, čo sa deje.

Čo vám v tejto situácii pomáhalo?

Čítala som knihy a učila päťročného brata abecedu. A sestru angličtinu. Rozprávala som sa s rodičmi, starými mamami. Bola jar, na záhrade sme sadili zemiaky, rajčiny, kukuricu. To nám pomáhalo.

Spomenula si, že tvoj otec a niekedy aj ty sama ste sa rozprávali s ruskými vojakmi. Akí boli?

Veľmi ovplyvnení ruskou propagandou.

Skutočne boli presvedčení, že na Ukrajine sú nacisti a idú oslobodiť Ukrajincov. Niektorí si mysleli, že si idú oddýchnuť.

Nečakali, že na Ukrajine máme asfaltové cesty v dedine a kúpeľňu vnútri domu. Pochádzali z regiónov, ktorým toto chýbalo. Z jedného kozmetického salónu pokradli všetky sprchové gély.

Kateryna Lukash. Foto – archív K. L.

Kedy si sa dostala naspäť na Slovensko?

Na konci augusta som sa rozhodla odísť so svojím susedom. Cesta trvala dva dni. Prvý deň sa nám nepodarilo prekročiť hranice regiónu, bolo tam veľa áut a ľudí. Šli sme späť domov, aby sme sa normálne vyspali. Rusi zoraďovali autá po desiatich a postupne ich púšťali.

Ako prebiehali kontroly?

Prešli sme dvomi kontrolnými etapami. Pri prvej kontrolovali batožinu a celé auto. Potom notebook. Zapli ho, pozreli sa doň, povedali, že v poriadku. Dali naň nálepku, nakreslili Z a podpísali. Inak by ho vyhodili.

A druhá etapa?

Prebehla prísnejšie. Kontrolovali všetky doklady. Prišiel vojak kompletne vo vojenskej uniforme a so slnečnými okuliarmi. Nebolo mu vidieť ani kúsok kože. Vzal naše pasy, odfotil ich, odfotil si naše tváre s pasmi, a potom šiel ďalej. Už sme sa tešili, že o chvíľku budeme za checkpointom.

Sused si ale potom všimol, že traja vojaci ukazujú na naše auto a smerujú k nám. Chceli od nás opäť pasy, a aby sme vystúpili z auta a vrátili sa do ich kancelárie. Ja som šla pešo, on autom. Trochu som sa zľakla.

Čo sa stalo?

V ich systéme našli priezvisko môjho suseda. Vraj človek s týmto menom bol nejaký ukrajinský terorista. Chceli si overiť, či je to on. Celá kontrola trvala asi tridsať minút. Mňa sa vojak medzitým pýtal kam idem, prečo, čo tam študujem a prečo nechcem ostať v Záporoží. Chcel vedieť, kde je môj manžel, potom prečo žiadneho nemám a či nechcem s ním ísť na kávičku.

Musela si sa veľmi báť.

Áno. Povedala som, že nechcem, že nemám čas, že mi ide vlak, že chcem odísť, lebo meškám. Nakoniec bolo všetko v poriadku, mali chybu v systéme a pustili nás.

Študuješ Európske štúdiá a medzinárodné vzťahy, kde musíš absolvovať povinnú stáž. Zvolila si si Mareenu. Prečo? 

Chcela som mať skúsenosť z mimovládnej organizácie. Študijná referentka nám ponúkla zoznam organizácií, medzi ktorými bola aj Mareena. Zistila som, že pomáha cudzincom so začlenením.

Keď som prišla na Slovensko pred piatimi rokmi, nerozprávala som dobre po slovensky. A nikto mi nepomáhal. Keď som zistila, že Mareena poskytuje pomoc ľuďom z Ukrajiny, chcela som sa zapojiť a pomôcť tiež.

Čiže ťa oslovila téma. Čo je tvojou úlohou?

Pomáham v tíme sociálnych pracovníčok v Gabčíkove. Dostanem zoznam rodičov z Ukrajiny, ktorým zavolám, aby prišli vyplniť profily svojich detí.

Pýtam sa, kedy a prečo prišli na Slovensko, ako sa tu momentálne cítia. Potom otázky ohľadom zdravia detí, či v minulosti prekonali nejaké ochorenia, aké majú vzťahy v rodine. Zisťujem, do akej školy dieťa chodí, ako sa správa, aké má známky. Také základné veci.

Prečo sú tieto informácie dôležité?

Aby sme v Mareene presne vedeli, čo deti potrebujú. Organizujeme pre nich kluby, aby mali kde tráviťvoľný čas.

Pomáhame rodičom registrovať deti do škôl, pretože je to pre cudzincov dosť ťažké. Potrebujú veľa informácií a dokladov.

Dospelých napríklad objednávame k lekárovi. Alebo keď potrebujú niečo preložiť zo slovenčiny do ukrajinčiny a naopak.

Čo momentálne ľudí z Ukrajiny najviac trápi?

Nechutí im tunajšia kuchyňa a všetko je tu dosť drahé. Chýbajú im ryby, pretože na Ukrajine máme na výber oveľa viac druhov. Žila som pri mori a denne som mohla zjesť aj tri ryby, tu nemôžem.

Na Ukrajine je väčší výber čokolád a cukríkov.

A okrem jedla?

Na Ukrajine je to oveľa jednoduchšie s lekármi. Prídeš do nemocnice a všetko vyšetria na mieste. Na Slovensku sa potrebuješ všade objednať. Ľudia čakajú na vyšetrenie aj mesiac alebo viac. Ukrajinskí lekári sú podľa nich tiež ľudskejší a kvalitnejší. Za zubármi na Ukrajinu chodia dokonca aj Slováci.

Ukrajincov, samozrejme, trápi, že sa chcú vrátiť. Cítia, že Slovensko nie je ich domov.

Pre našich klientov z Gabčíkova je navyše zložité nájsť si adekvátnu prácu. Napríklad ženy s univerzitným vzdelaním tu zbierajú paradajky.

Čo s týmito ľuďmi zažívaš?

So všetkými sa vždy rozprávam, nielen o deťoch a ich skúsenostiach tu na Slovensku. Často mi povedia, čo zažili, hovoria o domove na Ukrajine. Rusi im ho zničili, je to strašné.

Spoznávam rôznych ľudí. Napríklad Charkivský orchester. Kým som žila v Charkive, nemala som šancu ísť do divadla. Teraz som ich stretla tu na Slovensku.

Samozrejme Ukrajincov veľmi trápi strata domova. Ako znášajú odlúčenie od blízkych?

Niektoré ženy sú tu už viac ako rok a za ten čas nestretli svojich manželov.

Často spomínajú, že sa chcú vrátiť na Ukrajinu a znova si vybudovať domovy. Veľmi si želajú, aby vojna už skončila.

Chceš zostať na Slovensku?

Ešte tu chcem zostať dva-tri roky, a potom sa vrátiť na Ukrajinu.

Autorka: Ivana Kohutková

Teraz najčítanejšie

Mareena

Mareena (čítaj Marína) je občianske združenie, ktoré od roku 2017 asistuje utečencom a utečenkám, cudzincom a cudzinkám pri integrácii do slovenskej spoločnosti. Verejnosti ponúka možnosť ako lepšie spoznať témy inklúzie, migrácie a diverzity.