Júnový pedagogický popol
V kľude vyhorieť a potom objaviť niečo nové. Popol je výživný.
Začína leto. Únava kolegov učiteľov sa začína miesiť s nadšením z prichádzajúcich prázdnin. Pristihnem sa, ako si na leto plánujem, ktoré metodické príručky preštudujem. Oddych by ale mohol mať aj inú podobu. Premýšľam nad včelárskym, počítačovým alebo kuchárskym kurzom. Stále je to učenie sa. Tak generálne upratovanie domu, maľovanie zábradlia alebo zorganizujem detský dochádzkový tábor? Alebo sa nechám vyhorieť. Už to chvíľu pozorujem, počiatočný plameň mení farbu. Nerozumiem, prečo sa syndróm vyhorenia tak démonizuje. Nie sú tie závažné problémy práve z toho, že nevnímame, že už sme vyhoreli a frčíme akoby v nadšení ďalej? A tak si hovorím, že by som to mohla skúsiť. Nechať sa prirodzene a v kľude dohorieť. Ten popol ma trochu láka. Mám pocit, že až z neho môže vzlietnuť fénix úplne iných činností, že sa toho netreba tak báť. Po zdravotných sestrách v hospicoch sú najrizikovejšou skupinou učitelia, vedúci pracovníci, administratíva, sociálne služby a rodina. Na weboch sa píše o prevencii, ale povedzme si pravdu. Keď človek pre niečo zahorí, už je po prevencii. Smeruje k vyhoreniu. A tak sa nechávam vyhorieť. Sledujem ako vyhasína eufória. Je jún a je to O.K. Vzdávam sa privysokých nárokov – na seba i na druhých. Pedagogický popol potom vysypem na záhon svojich snáh. Popol obsahuje množstvo živín a bojuje proti škodcom. Koniec je novým začiatkom.
