N. Gaiman: Oceán na konci ulice (Čitateľský denník 22/2023)
„Príšery majú najrôznejšie podoby. Niektoré sú tým, čoho sa ľudia boja- Iné sú tým, čo vyzerá jako niečo, čoho sa ľudia báli kedysi dávno. No a niekedy sú tým, čoho by sa ľudia mali báť, ale neboja sa.“
Na ceste z otcovho pohrebu si bezmenný hrdina spomenie na podivnú priateľku z detstva, ktorá spolu so svojou mamou a babkou bývala na vedľajšej farme. Spomienky sa viažu na konkrétne dni istého znepokojujúceho leta — nečakanú samovraždu, nebezpečnú opatrovateľku, látkové monštrum a jazierko, ktoré nie je tým, čím sa na prvý pohľad zdá.
Oceán na konci ulice je čiastočne inšpirovaný Gaimanovým dospievaním. Knihomoľ bez priateľov a jeho pohľad na ešte stále neprebádaný svet taktiež pripomína mnohých detských hrdinov Stephena Kinga — rovnako aj hororová atmosféra, v rámci ktorej sa každý tieň či kus deky môžu zmeniť na príšeru.
Gaiman si tu však vôbec neustriehol rozsah — to, čo by dobre fungovalo ako krátka poviedka či scenár sandmanovského komiksu, sa tu mení na zdĺhavú a predvídateľnú urban fantasy, akých dnes vychádzajú desiatky. Škoda.
N. Gaiman: Oceán na konci ulice
Slovart, 2014
184 strán
60 %
plusy
• hravé prvky urban fantastiky
• svet vnímaný pohľadom detí
• sandmanovské bizarnosti
mínusy
• predvídateľnosť
• zdĺhavosť
• prepálený rozsah
Čitateľský denník vo forme podcastu môžete počúvať na:
Spotify, SoundCloude, Apple alebo Google podcasts.
Moju výtvarnú tvorbu môžete sledovať na:
Facebooku alebo webe.
