O kandidatúre do národných volieb

Mám tridsaťšesť rokov.

Tridsaťšesťročná Lucia Ďuris Nicholsonová mala bohaté skúsenosti v oblasti verejnej sféry.

S ľahkosťou sa prekrúžkovala do NRSR, mala politický výtlak, mala drive a vízie a stala sa tajomníčkou Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny.

Viete prečo? Nepodceňovala prípravu. Lucia bola homo politicus, bola mestskou poslankyňou, bicyklovala a behávala s politickými lídrami. Ako novinárka s firmou pre krízovú komunikáciu učila iných ako mediálne vystupovať a rečniť.

Poďme teda k veci

Každého človeka si obraciam na dlani ako mincu. Aj seba. Ľudia, ktorí ma osobne poznajú, vedia, že mám pre politiku vášeň. K tomu mám množstvo pozitívnej spätnej väzby.

Iste je to aj tým, že moja rodina mala v minulom režime problémy. Len v skratke poviem. Dedko bol poľnohospodár, pre vtedajší režim „nebezpečný“ kulak, preto bol zaradený na povinnú vojenskú službu do PTP. Pradedko bol malý podnikateľ, krčmár, ktorého v mladom veku zabilo prenasledovanie režimu a následná mena peňazí.

Veľmi citlivo som vnímala krivdy voči našim slobodám a voči slobodám celých generácii a spoločenských skupín, menovite podnikatelia, sedliacka trieda, inteligencia, veriaci…

Keď obsadili budovu televízie Markíza v deväťdesiatomôsmom, mala som dvanásť rokov. Nadšene som sa dívala na dav, ktorý skandoval “dosť bolo Mečiara!”. Hodiny oproti prezidentskému palácu pre mňa symbolizovali pochmúrnosť a zlobu.

Počas mojich štúdii vo Florencii majoritné ľavicové a často komunistické postoje mojich univerzitných súputníkov mi lámali srdce. Veľmi dlho mi trvalo, než som pochopila, že taliansky komunizmus mal úplne iný význam, ako ten náš….

Na skúšky k literatúre som niesla prevažne politické romány a univerzitnú prácu som končila tiež na politickú tému v odbore literárnej kritiky.

A ak by som mala odpovedať na obligátnu otázku “čo robí teba inou ako kolegov v politike” moja odpoveď je priamočiara: Politiku nezaznávam, beriem ju ako prirodzenú súčasť procesu západných civilizácií, uchopenú starovekými grékmi. Rovnako tiež som chodila a chodím voliť, dokonca rada, pretože voľby pre mňa symbolizujú sviatok demokracie.

Nikdy som voči nej nebola ľahostajná, viem sa pre ňu nadchnúť a rovnako aj vie sklamať. Za hodnoty sa viem prieť s oponentom, od antisystémových síl, až po najpresvedčenejšieho demokrata. Môj postoj voči politike ako k téme bol vždy jasný, otvorený, čitateľný. Z mojich úst nepočujete: “Nebavme sa o politike, prosím”.

Áno, ale

Aj napriek mojej afinite k veciam verejným som sa politicky do roku 2020 neangažovala.

Ficova dlhodobá hegemónia spôsobila, že som sa o verejnú politiku prestala zaujímať. Nezvládala som to. Vidieť ich tváre na bilboardoch mi nerobilo dobre. V médiách som politické diskusie úplne vypúšťala a politiku som riešila len v teoretickej rovine (medzitým som navštevovala prednášky na Fakulte politológie Unifi). Možno vďaka tomuto som prepadla kultúre. Kino, divadlo, festivaly, výstavy, knihy – to sa stalo na cca dvanásť rokov mojou vášňou.

Táto dlhodobá neangažovanosť ma v mojich očiach jednoducho diskvalifikuje. Angažovanosť totiž znamená, že človek nepodceňuje prípravu. Naberá skúsenosti a buduje si siete. Aby túto privilegovanú činnosť, ako je napríklad poslanec národnej rady, nevykonával juniorsky a infantilne. Aby tam nebol pajácom, ktorý len stlačí gombík, vytiahne kartičku a počúva pokyny vyšších síl.

Keď sa pozerám na politickú ponuku, nájdem tu len za hrsť ľudí, ktorí ešte zostali verní na kandidátke SASky.. Rovnako nájdem v PS len zopár ľudí, ktorí politikou žijú a angažovali sa skôr, než strana vôbec vznikla.

Jablko okrem líderky má kmeňových členov a kandidátov, ktorí politikou žili, žijú a dlhodobo prinášajú veľké pridané hodnoty zo svojho poľa pôsobnosti.

Kde sú tí ostatní homo politicus? Prečo ich treba hľadať cez lupu?

Štefan Hríb počas Večera u Mareka Vagoviča spomenul, že v politike vládne prázdnota. Chýbajú v nej zaujímaví ľudia, ktorí to čo v živote dosiahli a v niečom excelovali… S tým sa viem absolútne stotožniť, preto som v hľadisku vyvolala potlesk.

Kde sú tie osobnosti, ktorí sú naozaj osobnosťami, ktoré inšpirujú k pozitívnej zmene? Ktorí sú tí noví hotoví politici, čo sa budú biť za hodnoty aj s tým najposlednejším človekom a najvzdialenejším oponentom? Kde je nová Lucia Ďuris Nicholsonová? Kde je nový Miki Dzurinda? Kde je nový Ferko Mikloško?