Dobrodružstvo diskusie so slovenským Z-patriotom
Na Slovensku nájdete veľa takzvaných patriotov či nacionalistov. Tí, ktorí sa tak označujú, či ktorých tak označujú médiá sa však paradoxne obvykle o Slovensko vôbec nestarajú. Zato sú fanatickými fanúšikmi Putina a jeho režimu, prípadne Lukašenka a akýchkoľvek iných diktátorov. Obdivujú silných lídrov nezaoberajúcich sa ľudskými právami, demokraciou a inými „zbytočnosťami“. Hlavne, že sú proti liberalizmu a USA. Títo ľudia samozrejme obhajujú ruskú inváziu na Ukrajinu a hľadajú všetky možné dôvody, prečo to proste Putin musel urobiť. Za každú cenu.
Schválne týchto „patriotov“ nenazývam rusofilmi. Toto slovo navodzuje pocit, že sa zaujímajú o Rusko, jeho kultúru, jazyk, históriu či obyvateľov. Ako by však povedal Béla Bugár Braňovi Závodskému: Ha ha ha, ta Ňe! Nenájdete medzi nimi takmer nikoho, kto by ovládal ruský jazyk, čítal ruskú literatúru, počúval ruskú hudbu, pozeral ruské filmy alebo seriály. Ak teda nerátame Mášu a medveďa. Obvykle Rusko ani nikdy nenavštívili a majú o ňom len matné predstavy a bájne fantázie ako o veľmoci v ktorej vládnu Slovania, konzervativizmus a spravodlivosť.
Realita však nemôže byť ďalej od pravdy, a keď sa k nej naši Putinofili čo i len vzdialene priblížia a začnete im odkrývať tú obrovskú potemkinovskú dedinu, ich mozgové obvody to nezvládnu. Začnú odmietať fakty, zakrývať si oči pred zjavnou realitou, prestanú počúvať a rozhadzujú okolo seba pseudoargumentmi a konšpiráciami, ktorými obhajujú ich milovaný režim a očierňujú celý okolitý svet (hádam s výnimkou Iránu a Číny).
Najzábavnejším momentom takýchto diskusií s fanúšikmi Putina je to, keď niekoho ako ja začnú označovať za „amerikanofila“, naivného obhajcu Západu a USA. Mňa, čo sa roky zaujímam o Východnú Európu a Rusko, viem po rusky a študoval som v Rusku. Mňa, čo čítam, pozerám a počúvam v ruštine všetko, čo sa len dá, a nikdy som nemal extra záujem o USA, ani som tam nikdy nebol. Dokonca USA v podobných diskusiách často ani nespomeniem, alebo len okrajovo, bavíme sa predsa v prvom rade o Rusku a Ukrajine.
Pre týchto ľudí však kritika ruského režimu = láska k USA. Nehovoriac už o „ačohentizme“ a predstave, že keď niekto odsudzuje inváziu na Ukrajine, automaticky obhajuje inváziu USA do Iraku či bombardovanie Juhoslávie.
Paradoxne práve môj záujem o Rusko spôsobuje, že dopodrobna vnímam všetky jeho nedostatky a prešľapy, aj keď po 24. februári 2022 by mali byť zjavné už každému. Avšak nie sú. Na Slovensku ani zďaleka.
Na rozdiel od klasickej vojny na bojisku, tú informačnú Rusko na Slovensku vyhráva. Totálne. Dokumentuje to aj posledný prieskum Globsecu, v ktorom podľa viac ako polovice opýtaných Slovákov za vojnu na Ukrajine môže niekto iný (Západ, Ukrajina), ale nie Rusko.
O dôvodoch sa už v slovenských médiách popísalo veľa. Toto sa však už ťažko dá vysvetliť iba historickým príklonom k Rusku, tradíciami, konzervatívnym nastavením obyvateľstva. Ľudia si vysnívali svoje fiktívne Rusko, veľké a dobré, a žiadne fakty ani boj s dezinformáciami im ho nevezme.
Potrebujú sa stotožniť so silným slovanským štátom, pretože z malého Slovenska majú evidentne komplexy, ktoré zlyhávajúce školstvo a neschopnosť politikov len prehlbujú. A vyhliadky do budúcna nevyzerajú vôbec ružovo. Bojím sa, že tejto polovici nášho národa by neotvorila oči ani invázia Ruska na Slovensko. Ešte by pravdepodobne v takom prípade okupantov vítali. A to je obrovský problém s ktorým sa náš štát musí vysporiadať, inak sme stratení.
