Denník N

List Karolovi: Davidovi Bowiemu. Na cestu.

You can’t bloody go and die. You’re immortal. You’re the Starman, napísal ktosi. Aj on sa cítil rovnako zradený.

Ahoj Karol,

Toto sa stalo minulý rok: bolo na apríl príliš teplé popoludnie a ja som ležal na Trafalgar Square z jediného dôvodu – usúdil som, že príliš teplé aprílové popoludnie je na to ako stvorené.

Trochu som čítal a trochu sledoval ľudí, ktorí tiež len trochu proti niečomu alebo za niečo demonštrovali a práve vtedy si telefón zo všetkých pesničiek vybral Space Oddity.

Spojili sme sa. Pochopili viac ako predtým. 

Major Tom to Ground Control, volám odvtedy vždy tam, kde som si predtým kládol otázku What’s the frequency, Kenneth? Vtedy, keď ľuďom nerozumiem. Aj ty to tak máš, Karol? Aj ty máš niekedy pocit, že to – nech je to čokoľvek – nedáš?

Život sa skomplikoval, jasné odpovede vystriedali veľké otázky a ja občas rozmýšľam, aké sú moje šance, keď si úprimne myslím, že Hriešny tanec je skvelý film a môj najobľúbenejší album, Start Today od Gorilla Biscuits, nikto nepozná. Takto si tu deň za dňom žijem, občas volám Ground Control.

Neuberá sa to dobrým smerom, Karol. Čas plynie prirýchlo, zdá sa to nedávno, ale aj od skonu Lou Reeda uplynuli vyše dva roky. Nový rok má len dva týždne, a už pribudli Lemmy a David Bowie. Myslím, že takto nejako to vyzerá, keď sa končia epochy a tá nasledujúca nevyzerá bohvieako.

Vieš, čo je na tom najhoršie? Neodišli ako by sa patrilo – rýchlo, mladí, predávkovaní – ani v strednom veku, nejakou hlúpou náhodou.

Nie. Boli starí, úplne ľudsky starí. Žili a dožili. Deprimujúce zistenie, takto sa to nemalo skončiť.

Myslím, že presne v tom tkvie ten pocit obrovskej zrady: podarilo sa im presvedčiť nás, že žijú v inom svete – hudba, ktorú tvorili, to, čím boli, tomu nasvedčovala – zobrali nás na miesta, ktoré by sme bez nich nepoznali a teraz obaja zrazu, desivo rýchlo a celkom obyčajne, odišli.

Nabúrali nám to iracionálne presvedčenie, že aspoň oni nechradnú a neumierajú. Nie je to fér. Odišli a my máme teraz akože robiť čo? Koľkokrát som sa uisťoval, že každý môže byť hrdinom, hoci len na jeden deň a takto jednoducho sa to skončilo?

db2
I can remember standing by the wall / And the guns shot over our heads / And we kissed as though nothing could fall (zdroj: dontforgetthissong365.wordpress.com)

Umelci umierajú stále a často rýchlo, ale tých, ktorí ľudí sprevádzali celým životom, zrátaš na prstoch jednej ruky. Žili a menili sa s nimi, občas úplne zmizli, len aby sa opäť zjavili, len teraz zrazu – nie sú. Boli kdesi nablízku tak dlho, že teraz po nich ostáva prázdno. Ak ho ktosi zaplní, už to nebude to isté.

Kto ostáva? Tom Waits, Iggy Pop, Leonard Cohen, ale to už aby som sa každý deň budil pripravený na zlú správu. Keď odídu, na koho sa bude dať spoľahnúť?

Človek si myslí, že v textoch nájde odkaz, ktorý si doteraz nevšimol – že sa nič nezmenilo, že zajtra bude rovnaký deň – nič však nenachádza. Hviezdy dnes vyzerajú úplne inak, toto sa nerobí. Odišiel ten, ktorý bol vždy tak popredu, až sa zdalo, že sa niekedy zbláznil; neexistovala hranica, ktorú by neprekročil a napriek tomu svoje dielo zakončil pokojne a veľkolepo.

You can’t bloody go and die. You’re immortal. You’re the Starman, napísal ktosi. Aj on sa cítil rovnako zradený.

No a teraz čo? Chceš hluchým vyprávět, co píseň znamená a slepým, co jsou křídla labutí?

Drž sa, Karol.

 

Teraz najčítanejšie