Zadok

Kabelka na plece, ešte kľúče, aby som nezabudla. Nohy natiahnuť. Trochu viac, len keby sa mi nedýchalo ťažko. Akoby som bojovala sama so sebou, so svojím dychom. Možno vlhkosť, dnes mi akosi nesedí. Ťaživá je, akoby mi lepila moje vnútro.

Čísla na mobilnom telefóne sú neúprosné, je príliš veľa. Pridať, musím pridať. Autobus. Počujem ho, približuje sa ku mne, len keby to nebolo tak rýchlo. Niééé, kričím bez ohľadu na všetko. Nepozerám sa vľavo ani vpravo, neprekáža mi žena hľadiaca mi do tváre, ani ďalší jedinci. A nech, ja ich riešiť nebudem, idem si to svoje. Musím.

No jasné, dopravný prostriedok s mužom vo vyššom veku za volantom ma predbieha. Ako na potvoru, keby to šoféroval nejaký mladíček… To by som ešte dala, ale tento, takéhoto už nič neohúri, možno tak nejaká plastiková slečinka s mohutnými perami na spôsob kačičky a holým pupkom. Ále, vrtenie zadočkom môžem vyskúšať, nejaké ženské zbrane mi ešte zostali. Dávam sa do toho, som dôkladná, potrebujem zabrať, ešte mi chýbajú nejaké metre.

Smejem sa. Metre, veď už ledva fučím. Nevládzem, ešte aj pohyby zadku ma vyčerpávajú, sú pre mňa akési namáhavé. „Vek“ zaznieva mi opakovane v hlave. Nesmiem zabudnúť, mladosť je preč. Dobre, kašlem na ňu, všetky tie slečinky, toto už nie je pre mňa. Musím dobehnúť, vrtenie zadnej časti tela nechávam tak, sústreďujem sa na pohyb.

Ešte cesta a som tam, zastávka je môj cieľ. „To dáš,“  povzbudzujem sa, nejaká vzpruha mi pomôže. Nie, auto teraz nie, to nemôže byť pravda. Blokuje ma, spomaľuje, ničí moju snahu. Ešte aj do tváre mi pozerá.

Dvere sa zatvárajú, dolieha ku mne ten zvuk. Hnusný, odporný vrzgot, ktorý pre mňa znamená tak veľa. Nestihla som to, autobus sa vzďaľuje a ja takmer nedýcham. Čakám na ďalší.