Post o vysokom školstve by nemal byť naivný

Richard Kollár vložil na Facebook svoju frustráciu z nášho vysokoškolského systému pod názvom Naivný post o vysokom školstve. Príčinou jeho rozčarovania boli záverečné skúšky bakalárov a magistrov – sú časovo náročné a nezistia nič podstatné o absolventoch. Dodávam, možno zistia niečo o ich vedomostiach, ale takmer nič o ich zručnostiach a kompetenciách, teda o veciach, ktoré priamo súvisia s ich budúcim uplatnením.

Na príspevok však chcem reagovať širšie. Preto pôvodný post uvádzam v mierne skrátenej a upravenej podobe:

„Viete, čo majú spoločné MIT, Cambridge, Stanford, Oxford, Harvard a Caltech?

– nemajú žiadne záverečné štátne skúšky,

– nemajú žiadne bakalárske záverečné práce a niektoré magisterské štúdiá sa dajú skončiť aj bez diplomovej práce,

– nemajú opravné termíny skúšok,

– skúšky sú sústredné do pár dní a náhradné (nie opravné) termíny sú poskytované študentom len výnimočne v prípade veľmi vážnych dôvodov,

– štúdium je skutočne kreditové, t. j. študent si môže naozaj vybrať rôzne predmety, ktoré chce na univerzite študovať a nájsť si vlastnú cestu,

– nemajú profesorov menovaných hlavou štátu, ani dlhý zoznam kritérií na to, aby sa uchádzači stali docentami alebo profesormi,

– majú prísne zložené komisie, ktoré individuálne posudzujú každého uchádzača o vyššiu akademickú pozíciu,

– pri nákupoch z grantov riešitelia majú voľnú ruku,

– v pracovných zmluvách je jasne stanovené, kto, koľko a kedy učí,

– profesori neučia doživotne svoje predmety, ale striedajú ich po pár rokoch, pri niektorých dokonca rotujú,

– vďaka tomu môžu bez problémov chodievať na svoje sabbatical, kde sa zlepšujú v kontaktoch na svetovú vedeckú komunitu a tiež prinášajú nové veci a skúsenosti na svoje pracoviská,

– nemajú akreditáciu po predmetoch, takže nemusia riešiť rôzne prkotiny pri zmene obsahu predmetu.“ (Koniec citátu.)

Je to výstižný opis mnohých starostí, ktorými žijú naše vysoké školy. Zachytáva mnohé prejavy súčasnej krízy, nie však jej príčiny a podstatu.

Mám napríklad výhradu k tvrdeniu, že sedením na skúškach sa učiteľ nenaučí nič. Ja som sa na nich dozvedel, ktoré časti látky študenti nedostatočne pochopili a v nasledujúcom behu som sa snažil svoj výkon vylepšiť. Úlohou učiteľa je nielen modernizovať obsah predmetu, ale aj zvyšovať kvalitu jeho podania.

Rozdiel v kvalite, ktorý má na mysli Richard Kollár, je totiž v inom – v atmosfére školy, v jej príliš hierarchickom usporiadaní a vo vzťahu študentov a pedagógov. Hovorí o školách, kde  svoju rolu hrá aj používanie „you“ – ale iba malú. Veď aj you sa dá povedať s akcentom, ktorý vystavia múr.

Práve o tom múre treba hovoriť. Ak má u nás profesor monopol na daný predmet, potom povolí len tie úpravy študijného programu, ktoré sa jeho predmetov nedotknú. Zbohom, modernizácia. Otvoreným zámerom rotovania je ľahšia nahraditeľnosť počas choroby alebo sabatikalu. Jeho skrytým zmyslom je prevencia vzniku majiteľského vzťahu. Ten, kto sa necíti „majiteľom“ predmetu, ľahšie pripustí jeho zmenu a úpravu.

Ani problém skúšok nie je v ich existencii a v rozložení harmonogramu semestra na prednáškové a skúšobné obdobie. Ťažkosti začínajú tým, že na skúškach sa preverujú znalosti z 2-3 tém daného predmetu. Učiteľ sa s dobrými odpoveďami uspokojí, pričom ho netrápi, či študent ostatné témy ovláda. A už vôbec ho netrápi, že študent netuší, načo mu dané poznatky budú v širšom kontexte. (Zažili ste pedagóga, ktorý by sa študenta spýtal, ako súvisia témy skúšaného predmety s inými – už absolvovanými – predmetmi toho istého štúdia?)

Áno, štátnice sú do značnej miery plytvaním času študentov aj pedagógov. Ale najmä preto, že ani počas nich nepadnú otázky predchádzajúceho typu – nenútia študentov zamyslieť sa nad tým, čo vlastne študovali a prečo. Odchádzajú absolventi, ktorým zostávajú utajené väzby desiatok predmetov práve končiaceho štúdia. A to vravím o tej časti študentskej obce, ktorá svoje štúdium neodšvindlovala, nie o tých, ktorých vedenie fakúlt umelo udržiavalo medzi zapísanými, lebo dotácie sa odvíjajú od ich počtu.

Nemyslím si ani, že zrušenie menovania profesorov prezidentom/kou zmení situáciu. Kedysi nemali vysoké školy právo menovať ani docentov. Dnes ho majú. Máte pocit, že kvalita takto ustanovených docentov sa tým výrazne zvýšila?

Akú zmenu vnútorných vzťahov potrebujeme?

• Iné chápanie tvorivosti a kreativity pedagogických pracovníkov: Nemajú ju prejavovať iba formou pretekov v publikačnej činnosti, ale aj obľúbenosťou ich prednášok, schopnosťou zaujať nimi širokú verejnosť, partnerským prístupom k okoliu, osobnou komunikáciou, schopnosťou neformálne objasňovať zložité javy a zákonitosti, rozvíjaním záujmu o daný odbor a podobne.
• Záujem o študenta: V každom interview s navrátilcami zo zahraničných VŠ sa dočítate, že zažili oveľa bezprostrednejší a intenzívnejší záujem zo strany učiteľov. Konzultácie tam nie sú čísla na dverách pracovne pedagóga, ale reálne diskusie, ktoré začínajú už v posluchárňach a laboratóriách. Čím je škola lepšia, tým je k študentom priateľskejšia. Kým budú mať študenti dojem, že sú iba trpeným nástrojom transferu štátnych dotácií, budú „hlasovať nohami“.
• Manažérsky schopné vedenie vysokých škôl: Nesmie to byť vedenie, ktoré pasívne očakáva od štátu naplnenie univerzitnej pokladnice. Musí mu záležať na výbere takých pracovníkov, ktorí budú schopní prilákať talentovaných študentov a fundovaných partnerov z mimouniverzitného prostredia, resp. zo zahraničia – a cez nich prílev fondov. Musí bojovať proti tomu, čo prof. Ladislav Kováč nazval „solidarita neschopných“. Ak sa neschopných nedokáže (povedzme vinou súčasnej legislatívy) zbaviť, musí tlačiť na politikov, aby pravidlá zmenili.

Na to však treba viac ako len potlačiť frustráciu. Treba aktívne pracovať v prospech zmeny – aj keď táto činnosť bude mať v súčasných podmienkach  skôr „disidentský“ charakter.