Tri nepekné lži o verejných financiách (aká je pravda podľa dát)

Súčasťou politického a aktivistického boja sa, žiaľ, občas stáva aj šírenie lží o iných, konkurentoch. Tento nepekný fakt sa na Slovensku ešte zosilňuje zrejme najhorším vnímaním vlastnej krajiny jej občanmi na svete. Politický a aktivistický hejt na I. Matoviča a E. Hegera prerástol v hejt na akúkoľvek ich činnosť, činnosť ich hnutia (OĽaNO), a občas aj na činnosti bývalej vlády a koalície ako takej. Súčasťou hejtu sa tak stali aj verejné financie, keďže Matovič a aj Heger boli aj premiérmi a aj ministrami financií. Dlhodobo opakovaný a kumulovaný hejt zo strany opozície, alternatívnych a občas i štandardných médií sa postupne v mysliach veľkej časti populácie, žiaľ, transformoval na “pravdu” či “realitu”. A tak nám vznikli “reality” dve: skutočná objektívna, postavená na dátach a subjektívna, postavená na pocite, veď “všetci to hovoria”. A z tejto druhej virtuálnej reality sa začali vynárať úplné lži, ktoré sa nakoniec stali slovenským “mainstreamom“. V ostrom a absolútnom protiklade s medzinárodným mainstreamovým názorom na stav slovenských verejných financií, ako ho prezentujú finančné trhy a renomované ratingové agentúry.

Názorný príklad, ako nezávisle existujú tieto dve reality a v akom rozpore je svetový a slovenský „mainstream“, sú uplynulé dni, keď MF emitovalo dlhopisy v obrovskom objeme 2 miliárd eur. Dva týždne pred emisiou povie minister, že „verejné financie sú v historicky najhoršom stave“ – čo je pocitová „virtualita“. Globálni investori a banky to vidia úplne opačne – a ich dopyt po emitovaných dlhopisoch je 7,7 miliardy eur, t. j. o 285 % vyšší ako ponuka, čo vedie k zlepšeniu úrokov (výnosu) – skutočná „realita“. Emisia je tak úspešná, že MF (prostredníctvom svojej agentúry ARDAL) vydá tlačovú správu, kde napíše „Výrazné zlepšenie výnosu … predstavuje pre Slovenskú republiku prejav dôvery globálnych investorov.“  

Potrebujeme preto pomenovať pravým menom tri zásadné lži v oblasti verejných financií. Týkajú sa celej časovej osi, t. j. minulosti, súčasnosti, aj budúcnosti verejných financií. Z pozície bývalého štátneho tajomníka ministerstva financií, ale najmä z bazálnej úcty k faktom, považujem za potrebné k nim zaujať stanovisko uvedením konkrétnych dát a faktov.

LOŽ O BUDÚCNOSTI

Táto lož je rafinovaná, lebo sa týka v zásade ťažko predvídateľnej budúcnosti: „dlhodobá udržateľnosť verejných financií je historicky najhoršia“. Tu si najprv musíme vysvetliť adjektívum „dlhodobá“.

Jeden typ dlhodobosti hodnotia finančné trhy a renomované svetové ratingové agentúry („long-term issuer rating“ – pre SR na kvalitnej úrovni „A“) a týka sa štandardne obdobia 5 až 15 rokov. Lož v tomto horizonte dlhodobosti je vyvrátená – detailne popísané o odsek nižšie – trhy aj ratingové agentúry vidia slovenské verejné financie na úrovni priemeru EÚ, t. j. „dobre“. To je to podstatné, rozhodujúce.

Potom sú tu ešte horizonty „hyperdlhodobé“, t. j. 40, 50, 80 rokov až nekonečno (napr. S1 a S2 ukazovatele). Keďže reálny svet tieto horizonty neobsahuje, ide tu o virtuálne analytické modelovanie. Pre porozumenie – keď zakladatelia Rady pre rozpočtovú zodpovednosť (RRZ) napísali pred desaťročím ústavný zákon o rozpočtovej zodpovednosti, ktorý neprešiel testom reality už hneď v prvej kríze – akú materiálnu istotu má uprieť všetky sily výlučne na riešenie situácie analytického modelu v horizonte 50 rokov (keď nevieme, ako dopadnú voľby o 4 mesiace)?

Ale bez ohľadu na uvedené, aj táto lož je dátami ľahko vyvrátiteľná. Jej obhajcovia prezentujú a obhajujú svoje tvrdenie nasledovným grafom RRZ:

To je ale manipulácia, lebo ÚPLNÁ realita a ÚPLNÝ graf vyzerajú inak – najhoršie sa ukazovala dlhodobá rozpočtová budúcnosť, z toho, čo vieme (dáta za roky 1993 – 2010 tento ukazovateľ nesledovali), v roku 2011:

História z úplného grafu teda hovorí tri fakty:

1. Nemáme dáta za dve dekády, t. j. dve tretiny histórie Slovenska, kde napr. predseda RRZ sa domnieva, že bola ešte horšia (osobne s ním súhlasím).
2. Vidíme, že na konci predchádzajúcej hospodárskej krízy (2008 – 2011) a cyklu bola hyperdlhodobá udržateľnosť ešte horšia v 2011: – 7 %.
3. Máme dáta len za jeden hospodársky cyklus.

Zároveň nerozumiem, prečo minister financií, ktorý v rokoch 2012 až 2015 pôsobil v RRZ a údaj za rok 2011 mu musí byť známy (rovnako ako aj fakt, že predtým údaje neboli), takýto nekorektný výrok o najhoršej udržateľnosti spolu s neúplným a manipulujúcim grafom publikuje.

Za najdôležitejší ale pri diskusii o hyperdlhodobej udržateľnosti považujem iný fakt: Každá kríza prirodzene zaťaží verejné financie a zanechá na nich negatívnu stopu – tá minulá (hypotekárna) priniesla ukazovateľ dlhodobej udržateľnosti až – 7 %. Súčasná trojnásobne väčšia resp. trojitá kríza spôsobila – 5,9%. Nuž vecne: Ak znížil pán Fico za dva roky tento ukazovateľ zo 7 % na 1,9 %, t. j. o 5,1 percentuálneho bodu bez toho, aby sme to v skutočnosti reálne pocítili v našich životoch, nie je vecný dôvod malomyseľne nariekať a robiť celonárodnú paniku, že dnešných menej ako 6 % je aktuálny kritický hyperproblém. Nie je. Je to obvyklý problém, ako po každej kríze, a treba sa mu náležite venovať. Dnes je to – ospravedlňujem sa za zjednodušenie –  do veľkej miery legislatívno-technický problém riešiteľný jednou či pár zákonnými úpravami v parlamente.

Esencia problému dlhodobej udržateľnosti verejných financií je totiž demografická a relatívne triviálna („tri groše“): Ak sa nezvýši aktuálna nízka pôrodnosť a bude sa ďalej predlžovať vek dožitia, pri nezmenenej migrácii nebudú rásť prostriedky na dôchodky a nebude možné udržať pri dôchodkoch ich súčasné nastavenie, buď čo sa týka veku odchodu do dôchodku, alebo výšku kompenzácie. Menej pracujúcich totiž odvedie menej odvodov, ktoré sa navyše budú rozdeľovať rastúcemu počtu dôchodcov. A teda, RRZ správne hovorí a všetci tomu rozumieme, že v horizonte dekád sa buď zvýšia odvody, alebo vek odchodu, alebo sa zastaví rast dôchodkov, alebo sa prijme kombinácia týchto opatrení. Lebo inak nebudeme mať peniaze na výplatu žiadnych dôchodkov – čo ale určite nenastane.

Tým, samozrejme, nechcem povedať, že permanentné domáce úlohy, ktorými sú starostlivosť o zdravie a konsolidácia verejných financií, nemajú byť prioritami budúcich vlád. Naopak, sú to základné úlohy ministerstva financií a jedny z top priorít každej zodpovednej vlády.

 LOŽ O SÚČASNOSTI

Druhá lož je, že aktuálne „verejné financie sú v historicky najhoršom stave”. Skutočne pravé hodnotenie stavu našich verejných financií prebieha každý deň na svetových finančných trhoch. Každý deň všetci relevantní investori posudzujú, za aký úrok sa im oplatí kúpiť dlhopis SR a za aký predať. Ak si myslia, že riziko slovenských verejných financií rastie alebo je príliš vysoké – budú žiadať vyšší úrok alebo nám dokonca odmietnu požičať peniaze (podobne, ako keď sú v zlom stave vaše osobné financie a požiadate o úver v banke). Títo profesionáli sú ale dnes so stavom verejných financií SR spokojní – požičiavajú nám veľmi radi a za veľmi dobré sadzby (na úrovni priemeru EÚ a eurozóny). Opäť tu máme exaktnú tabuľku:

^{(Pozn.: CDS 5Y– credit default swapy, t.j. poistka na poistenie rizika nesplatenia dlhopisu na 5 rokov)}

Ak je niekto skalopevne presvedčený, že sa trhy pri SR mýlia, môže na trhoch investovať proti SR a skúsiť, či sa mýli a skrachuje, alebo má pravdu a stane sa milionárom. Inak sú kritiky voči SR len „reči“.

Finančné trhy ako aj renomované ratingové agentúry (udeľujúce kvalitný rating „A“ pre SR) výrok o zlom či najhoršom stave našich verejných financií jednoznačne vyvracajú.

LOŽ O MINULOSTI

Lož o minulosti je, že „vlády v rokoch 2020-22 zle hospodárili, až spôsobili rozvrat verejných financií“. To je opäť v príkrom rozpore s dátami a faktami. Je to totiž presne naopak – vlády, počas ktorých som pôsobil na ministerstve financií, boli prvé a doteraz jediné, ktoré hospodárili lepšie ako priemer krajín EÚ a aj eurozóny. Pozrite si tabuľku s dátami Eurostatu.

LOŽ NIE JE CESTA

Slovensko niekedy trpí komplexom Mateja Bela – mnohí sa tu cítia ako polyhistori kompetentní vyjadrovať sa ku všetkému, aj keď sa téme nerozumejú dostatočne. Potom, žiaľ, verejná diskusia aj tak vyzerá – provinčné kibicovanie spoza mantinelu namiesto skutočnej expertnej analýzy a diskusie na báze dát a faktov.

Preto sumarizujem:

1. lož o budúcnosti je vyvrátená dátami ratingových agentúr a RRZ.
2. lož o súčasnosti je vyvrátená dátami finančných trhov.
3. lož o minulosti je vyvrátená dátami Eurostatu.

Slovensko je v ekonomickej diskusii postavené na hlavu: Svetový mainstream pohľadu na stav našich verejných financií na základe faktov („dobrý“) je doma vo verejnej diskusii ťažká alternatíva a menšinový žáner. Slovenským mainstreamom („najhorší“ resp. „veľmi zlý“) sú často nepodložené pocity či dojmy bez dát či priamo v protiklade s nimi, ktoré občas odzrkadľujú rôzne osobné frustrácie z politiky a politikov.

Ak chceme posunúť Slovensko dopredu, lož nie je cesta. Ani keď sa používa v zdanlivo dobrom záujme. Treba poznať realitu, bez nej sa zlepšovať nedá. A potom rozumne a poctivo konať.

V snahe pomôcť SR posunúť sa ďalej, som v minulosti napísal trilógiu „Nemecký štandard“ (o tom, čo všetko sa podarilo na MF, napíšem tiež). No a nemecký štandard je viesť poctivú kritickú diskusiu na báze dát a faktov, nie pocitový hejt na báze dojmov. Aj preto SR zaostáva za Nemeckom. Úroveň diskusie tu často nedokáže prekročiť aktivistickú provinčnosť. Aj inteligentných ľudí veľakrát nezaujímajú argumenty, často chcú len dehonestovať protistranu. Bez kritickej a vecnej diskusie na základe dát a faktov Slovensko nebude napredovať. A dojmy a pocity nám dáta a fakty nenahradia. S nimi sa totiž len zacyklujeme v kruhu bezvýchodiskovej beznádeje. Kým si tento fakt elity neuvedomia, SR neprekoná svoj tieň.

Marcel Klimek