História pozerá a čaká, kedy pošleme náš Tank na Ukrajinu.

História si pamätá výrazné činy, ktoré sú odvážne a správne, inak by nič nemohli zmeniť.

Tieto činy /skutky, aktivizmus/ sú vo svojich časoch rizikové, nebezpečné a svojim prístupom jedinečné. Ich úspech závisí od spoločnosti. Ak je spoločenský duch odvážny a svojbytný, tak sa snaha zhmotní v čin. Výrazné spoločenské činy definujú spoločnosť, národ, alebo menia samotné dejiny.

Výrazné spoločenské činy si vyžadujú výrazný postoj/ zmenu postoja/ voči aktuálnej situácii.

Tak ako keď išli naši predkovia do SNP, tiež tam išli s neistotou výsledku. Ale išli v presvedčení, že je to nutné, aj keby ich to stálo život. Vedeli, že vzoprieť sa zlu v ten okamih, je otázkou svojej svojbytnosti, ktorú by inak premeškali, navždy.

Dnes máme vojnu, kde Rusko chce pohltiť Ukrajinu. Ak by sa mu to podarilo, v snahe ovládnuť ďalšie krajiny, bude Slovensko na rade.

Preto ak vravíme, že chceme Ukrajine v bojoch pomôcť, tak jej aj pomáhajme. Nenechávajme to len na iných, štát, iné štáty. Buďme toho súčasťou. A osobne, nie sprostredkovane. Cíťme sa súčinní s konfliktom. My občania. Pretože každý z nás svojim činom tvorí spoločnosť, jej charakter, jej historické momenty. Myslím, že už bolo dosť slov a vyjadrení, ako sme uvedomelí a o tom, že podporujeme vojenskú pomoc UA. Ak to však nevieme pretaviť aj do činov, akoby sme nevedeli vystúpiť na vrchol udalostí a vztýčiť zástavu.

Slováci nie sú Česi, kde sa už vyzbierali milióny € na vojenskú pomoc.

Slováci sú v Európe dlhodobo na konci v prieskumoch verejnej mienky a výsledky sú šialené a šokujúce.

My sa však potrebujeme ocitnúť na správnom brehu dejín. Tak ako vtedy, účasťou v SNP, aj teraz potrebujeme preskočiť z brehu slovnej podpory na breh reálnej vojenskej podpory. Máme strach z toho skoku? Niečo také máme. Veď my Slováci neradi skáčeme na iný breh, my spokojne žijeme na tom svojom brehu, máme tu blahobytný život a na ten druhý breh predsa dovidíme a vieme, čo sa tam deje. Na tom našom brehu šermujeme slovami, uvedomením. Každému hovoríme, že ho treba preskočiť, ale my ostávame, my sme Slováci. Česi nám preskakujú ponad hlavy a pýtajú sa nás, čo budete robiť, keď ruský tank príde na Slovensko. My nevieme, ale veď nie je, tak čo . A šermujeme dalej.

História stojí opodiaľ, aj cítime jej pohľad v našom svedomí, aj dúfame, že ju to prejde. Pozerá sa z druhého brehu a my bočíme pohľadom,  v tom sme už jednotky, nie poslední.

A čo nám chce tá história tým pohľadom  povedať?

Ona nehovorí nič. Ona chce napísať, čo sme spravili. Teraz čaká, či Slováci dokážu poslať tank na Ukrajinu. Vyzbierať peniaze, čo najrýchlejšie a poslať tank. Čas a tank. To sú dva prvky, ktoré teraz menia históriu. Na Ukrajine, v Európe, Svete. A ktoré definujú našu spoločnosť. Menia nás z pomýlencov alebo sledovateľov diania  na tých, ktorí preskočili rieku alibizmu a na druhom brehu vztýčili vlajku. História si povie “fajn dokázali to, ale ešte nevedia, že tých riek bude viacej a musia sa ich naučiť preskakovať sami, nemôžem sa na nich stále pozerať…”

Náš tank na Ukrajine možno oslobodí dedinu, mesto, zachráni životy, zastaví vojnu. Možno ten tank prežije celú vojnu a padnú iné tanky. Alebo práve náš tank bude zničený v prvej minúte, ale iné tanky budú môcť dobojovať do víťazstva. Bude to však náš tank – naše srdce a naše ruky v boji za oslobodenie Ukrajiny.

Však to dokážeme preskočiť?! Však?!

Čím viac budeme váhať a krútiť sa, tak len spadneme do rieky a vyjdeme z nej na svoj breh celí mokrí z našich dôvodov. Na druhom brehu budú tí, ktorí to zvládli a čakajú na nás. Potrebujú nás a musia na nás počkať. Pozerajú sa. Pozeráme sa. My, Ukrajinci, Svet.

Prosím! Ešte raz sa rozbehnite a skočte. Ten tank musíme kúpiť a poslať. Preskočme na správny breh dejín.

Zapojte sa prosím do zbierky na tank pre Ukrajinu. Iniciatívne ju podporte a zdieľajte medzi sebou. Čas a tank…môže oslobodiť Ukrajinu.