Denník N

Samobombardovanie Ukrajiny a najlepšia genocída v histórii

Hitparáda najväčších absurdít o vojne na Ukrajine za poslednú dobu, pretože Slovensko a moje okolie sú v tejto oblasti nevyčerpateľnou studnicou inšpirácie. Niektoré z týchto skvostov by boli veľmi vtipné, keby nejde o vojnu a ľudské životy. V týchto a podobných prípadoch ide obvykle o obviňovanie napadnutého štátu a jeho obyvateľov z toho, že si za to vlastne môžu sami, pretože provokovali Rusko a dovolili si mať iný názor, prípadne si drzo dovolili brániť sa proti nepriateľskému útoku.

Najlepšia genocída v histórii

Údajná genocída ruskojazyčného obyvateľstva je starou pesničkou ruskej propagandy od samého začiatku vojny na Donbase. Podľa alternatívnych médií a mnohých politikov, najmä predstaviteľov strán Smer, SNS či Republiky, Ukrajina na Donbase vyvraždila od roku 2014 cez 14 000 ľudí, pretože hovoria po rusky a chcú sa pripojiť k Rusku.

Tento údaj v skutočnosti udáva celkový počet obetí konfliktu na Donbase od roku 2014 až do invázie v roku 2022. Ide o civilistov na oboch stranách frontu ako aj vojakov ukrajinskej armády a proruských síl bojujúcich na Donbase, pričom najväčšie straty boli zaznamenané počas prvých dvoch rokov vojny. Pokiaľ ide o civilistov, tí zomierali najmä na následky ostreľovania, mín a nevybuchnutej munície.

To samozrejme nebráni proruským „expertom“ používať tento údaj ako počet zabitých ruskojazyčných obyvateľov „ukrajinskými fašistami“ za osem rokov vojny na Donbase. Mimochodom, ako môžu páchať Ukrajinci genocídu na okupovanom území, ktoré nemajú pod kontrolou, som sa zatiaľ od nikoho nedozvedel.

A prečo Putin začal „denacifikovať“ Ukrajinu až v roku 2022, keď najväčšie „obete týchto nacistov“ boli zaznamenané v rokoch 2014 až 2015? V roku 2020 boli podľa OSN straty na Donbase 26 civilistov a v roku 2021 25 civilistov za celý rok. No a po začiatku ruskej invázie sú to tisíce mŕtvych na celej Ukrajine. Tomu hovorím „oslobodenie a záchrana od genocídy“.

Áno, na začiatku vojny bol v regióne chaos, anarchia a došlo k odsúdeniahodným činom aj zo strany dobrovoľníckych alebo polovojenských proukrajinských jednotiek založených a vyzbrojených miestnymi oligarchami.

Ide napríklad o známy batalión Azov, ktorého niektorí členovia mali ultrapravicové názory a dopustili sa podľa Vysokého komisára OSN pre ľudské práva vojnových zločinov na zajatcoch. S takýmito ľuďmi sa však po zaradení bataliónu do Národnej gardy Ukrajina vysporiadala a prepustila ich.

Osem rokov trvajúca genocída na Donbase je však čistý nezmysel a nedáva zmysel z mnohých ďalších dôvodov. Zaujímala by ma už len logika výberu perzekúcie ruskojazyčných ľudí, keďže väčšina Ukrajincov ovláda ruštinu. To by asi chodili „ukrajinskí nacisti“ s dotazníkmi a testami z ruského a ukrajinského jazyka od domu k domu a hodnotili, ktorý z nich vedia obyvatelia lepšie.

A vo výsledku by mohli zabíjať aj čisto ukrajinsky hovoriacich ľudí, ak by nezvládli stopercentne gramatiku, keďže vieme aké problémy robí aj slovenčina našim patriotom (a čiarky aj mne, čiarky sú smrť, a v tomto prípade by to bolo doslovné). Nehovoriac o tom, že s ukrajinským jazykom má problém, alebo minimálne mal, aj prezident Zelenskyj, ktorý je práve propagandou démonizovaný ako protiruský nacista.

Okrem toho jedny z najväčších miest Ukrajiny, ako sú Odesa, Cherson, či Charkov, sú väčšinovo rusky hovoriace mestá a jasne sa postavili proti Putinovej invázii. Nevítali takzvaných „osloboditeľov“ kvetmi ani ruskými vlajkami ale vrecami s pieskom, molotovými kokteilmi a žlto-modrými vlajkami.

Tému genocídy by som už len ukončil príkladom tradičnej nekonzistencie a snahy o zľahčovanie situácie na Ukrajine fanúšikmi Putina. Jeden známy sa rozhorčoval nad tým, ako je možné, že keď je tam taká hrozná vojna, v Odese je diskotéka.

Odpoveď je jednoduchá. Odesa nie je na frontovej línii a ľudia sa vždy snažia žiť čo najnormálnejšie aj v takých hrozných situáciách, akými je vojna. Nie je to nič neobvyklé ani keď sa pozrieme na iné konflikty v histórii. Takí Nemci mali divoké párty ešte aj keď boli sovietske vojská na predmestí Berlína (alebo práve pre to).

Faktom je, že nejaká diskotéka alebo párty nevypovedá nič o závažnosti situácie a neznamená to, že tam hocikedy nemôžu dopadnúť rakety. No a tie tam stále padajú, a dennodenne húkajú poplašné sirény.

Paradoxne je to rovnaký človek, ktorý sa rozčuľoval nad genocídou ruskojazyčného obyvateľstva na Ukrajine. A keďže Odesa je väčšinovo rusky hovoriace multikultúrne mesto, toto musí byť najlepšia genocída v dejinách, keď sa počas nej perzekvovaní ľudia zabávajú na diskotékach namiesto toho, aby utekali do bezpečia.

Samobombardovanie Ukrajiny

Áno, čítate správne. Ukrajina sa údajne bombarduje sama, aby tak presvedčila svojich spojencov na Západe, aby jej ešte viac pomáhali a zvyšovali dodávky zbraní a munície. Je to taká absurdnosť, že sa k tomu ani nedá moc čo dodať.

Aby sa krajina, ktorá je rada, že má dosť munície na boj s okupantmi (ukrajinská armáda vystrelí trojnásobne menej delostreleckých granátov ako tá ruská, pričom počas prvého roka invázie to bol oveľa väčší nepomer) bombardovala sama, a to vrátane kritickej infraštruktúry, to tu ešte v histórii nebolo. Ako by však povedali praví konšpirátori pri konfrontácii s faktami: „Možno sa to nestalo, ale mohlo sa stať“.

Jadrová veľmoc nemôže byť porazená

Obľúbený argument Andreja Danka a Roberta Fica. Ale naozaj nemôže byť porazená? Samozrejme, že môže. Nedávno sa to stalo Američanom v Afganistane a predtým napríklad vo Vietname. Sovietskemu zväzu sa to taktiež stalo v Afganistane a Ruskej Federácii v prvej vojne v Čečensku.

Jadrové zbrane nie sú niečo, čo mocnosti použijú v každej vojne a proti každému protivníkovi, keď sa im nedarí. Je to najmä odstrašujúci prvok voči ostatným veľmociam a úplne posledná možnosť v prípade existenciálneho ohrozenia štátu alebo v prípade svetovej vojny. V ktorej boli mimochodom aj jediný krát za históriu použité.

Existenčné ohrozenie štátu sa však nekoná, ak bojujete na cudzom území proti protivníkovi, ktorý je všeobecne považovaný za slabšieho, a ktorý navyše sám nedisponuje jadrovými zbraňami. Najmä keď najjednoduchším spôsobom ako ukončiť takúto vojnu je sa proste stiahnuť z cudzieho územia.

Takže áno, aj jadrová mocnosť môže byť porazená, ak pod porážkou chápeme upustenie od konkrétnych mocenských ambícií, stiahnutie sa z okupovaných území či sadnutie si za rokovací stôl a urobenie značných ústupkov voči napadnutému štátu.

Otázne je len to, do akej miery Putin stotožňuje porážku na Ukrajine s ohrozením svojho režimu. Ak však na víťazstve v tejto vojne naozaj záleží jeho politické prežitie v Rusku, jeho pozícia v domácej politike je výrazne oslabená a skôr či neskôr sa k moci dostane niekto iný z mocenskej elity a nedovolia mu použitie jadrových zbraní, pretože by to viedlo k nekontrolovateľnej eskalácii alebo takej izolácii Ruska, akú si nikto z elity v Kremli nepraje.

Teraz najčítanejšie

Martin Šuba

Absolvent medzinárodných vzťahov a bezpečnostných štúdií (PhDr.) so zameraním na postsovietsky priestor. Zaujímam sa o reportážnu literatúru a literatúru faktu, históriu, jazyky a cestovanie. Rusko, Ukrajina a Kazachstan sú moje srdcovky.