Denník N

Dojčenie ako prejav emancipácie žien

Myšlienka napísať tento text mi napadla minulý víkend počas dojčenia môjho 3 mesačného syna v parku. Bolo teplo, bol smädný. Sadli sme si do trávy a privinula som si ho. Pozorovala som okoloidúcich, zadychčané psi aj hulákajúce šťastné deti. Roztápajúcu sa strapatú matku s dieťaťom na hrudi však nikto neriešil.

Napriek môjmu idylickému zážitku čelia dojčiace matky aj v 21. storočí verejnému nepohodliu a zahanbovaniu, ktoré tiež vedie k diskriminácii a stigmatizácii.

Dojčenie totiž spadá hneď pod niekoľko hlavných feministických tém:

1/Sloboda rozhodovať o našich telách

Každý má názor na to, či by ste mali alebo nemali dojčiť, ako dlho to robiť, kde, kedy a ako je to vhodné. Aj ja neustále dostávam – hoci dobre myslené – rady a názory na to, ako byť “dobrou matkou”.  Samozrejme bez toho, že by som o ne žiadala. Ach. Počas môjho prvého materstva to bolo rovnaké. Napriek tomu som dojčila niečo viac ako 15 mesiacov. Lebo som chcela. Naopak moja mamka ma nedojčila. A je pritom tou najlepšou mamou, akú si viem predstaviť.

2/Sociálne a rodové normy a teda to, čo je „prijateľné“ a čo nie ohľadom ženského tela

Je paradoxné, aký dvojitý štandard uplatňujeme v našej spoločnosti ohľadom ženských pŕs. Na jednej strane sú odhalené ženské prsia v reklame a iných médiách stále bežné, no zároveň ženu, ktorá dojčí svoje dieťa, považujeme za akúsi exhibicionistku, od ktorej odvrátime pohľad, pretože „to nepatrí na verejnosť“. Akonáhle úlohou prsníka nie je sexuálne uspokojovať alebo byť zdrojom atraktivity a rozkoše, ale je namiesto toho využívaný a kontrolovaný ženami na výživu dieťaťa, zrazu sa stane niečím, čo by spoločnosť nemala vidieť. A teda o tom, ako veľmi sú ženské prsia sexualizované by sa dali napísať aj tri blogy.

3/Skĺbenie rodinného a profesionálneho života 

V neposlednom rade čelia dojčiace matky komplikáciám pri návrate do práce. Ak sa matka rozhodne opäť pracovať po pár mesiacoch tak ako ja – okrem xy problémov, ktorým môže čeliť, sa musí popasovať aj s tým, ako pokračovať v dojčení, ak si to želá. Aj preto som sa nesmierne potešila, keď som videla, že u nás v práci je možnosť tzv.„dojčenského voľna” – predĺženie obedňajšej pauzy o 1h. Hm, super povedala som si, no pri tempe, v akom pracujeme, kde často obedujeme poobede či dokonca večer, je nemožné odbehnúť dojčiť. Nehovoriac o tom, že aj dni, kedy by som teoreticky medzi stretnutiami mohla, jednoducho domov na „otočku” nestíham.

Pre mňa však dojčenie znamená aj iné. Je prejavom posilnenia postavenia žien v spoločnosti: len my máme totiž v skutočnosti právo rozhodovať o našich telách a v neposlednom rade mysliach, neriadiac sa zastaralými predsudkami ani názormi iných. Toto právo by sme mali chrániť a rešpektovať vo všetkých oblastiach života, napr. aj v práci. Ženy – profesionálky, odborníčky, poctivé a spoľahlivé zamestnankyne by viac nemali platiť „pokutu za materstvo“, ak sa rozhodnú stať matkami.

Dojčenie zo žiadnej z nás matku nerobí. Ani dobrú ani zlú. Zlé sú len predsudky, dvojité štandardy a z nich vyplývajúce nerovnosti, ktoré ale je možné odstrániť.

Dá sa to.

Teraz najčítanejšie

Beata Jurik

Som právnička, momentálne pôsobím ako politická poradkyňa frakcie Renew Europe v Európskom parlamente v Bruseli vo výbore Kontroly rozpočtu a vo výbore Rodovej rovnosti. Špecializujem sa na právo Európskej Únie no mojou srdcovkou sú ľudské práva. Predtým som pracovala ako odborná asistentka na Univerzite v Štrasburgu a tiež v Centre informácií pre rodiny a ženy, kde som sa venovala pomoci týraným ženám. Bola som aj dobrovoľníčkou v Rodinnom Plánovaní (Planning Familial), feministickej organizácii, ktorá takisto poskytuje informácie v oblasti sexuálnych a reprodukčných práv a rodovej rovnosti. Som členkou predsedníctva Progresívneho Slovenska a viedla som feministickú platformu PSF. Do Progresívneho Slovenska som vstúpila s presvedčením, že naša malá krajina v srdci Európy môže byť modernou a férovou krajinou pre nás všetky a všetkých bez rozdielov. Pretože práve takú si ju želám aj pre môjho syna.