Dojčenie ako prejav emancipácie žien
Myšlienka napísať tento text mi napadla minulý víkend počas dojčenia môjho 3 mesačného syna v parku. Bolo teplo, bol smädný. Sadli sme si do trávy a privinula som si ho. Pozorovala som okoloidúcich, zadychčané psi aj hulákajúce šťastné deti. Roztápajúcu sa strapatú matku s dieťaťom na hrudi však nikto neriešil.
Napriek môjmu idylickému zážitku čelia dojčiace matky aj v 21. storočí verejnému nepohodliu a zahanbovaniu, ktoré tiež vedie k diskriminácii a stigmatizácii.
Dojčenie totiž spadá hneď pod niekoľko hlavných feministických tém:
1/Sloboda rozhodovať o našich telách
Každý má názor na to, či by ste mali alebo nemali dojčiť, ako dlho to robiť, kde, kedy a ako je to vhodné. Aj ja neustále dostávam – hoci dobre myslené – rady a názory na to, ako byť “dobrou matkou”. Samozrejme bez toho, že by som o ne žiadala. Ach. Počas môjho prvého materstva to bolo rovnaké. Napriek tomu som dojčila niečo viac ako 15 mesiacov. Lebo som chcela. Naopak moja mamka ma nedojčila. A je pritom tou najlepšou mamou, akú si viem predstaviť.
2/Sociálne a rodové normy a teda to, čo je „prijateľné“ a čo nie ohľadom ženského tela
Je paradoxné, aký dvojitý štandard uplatňujeme v našej spoločnosti ohľadom ženských pŕs. Na jednej strane sú odhalené ženské prsia v reklame a iných médiách stále bežné, no zároveň ženu, ktorá dojčí svoje dieťa, považujeme za akúsi exhibicionistku, od ktorej odvrátime pohľad, pretože „to nepatrí na verejnosť“. Akonáhle úlohou prsníka nie je sexuálne uspokojovať alebo byť zdrojom atraktivity a rozkoše, ale je namiesto toho využívaný a kontrolovaný ženami na výživu dieťaťa, zrazu sa stane niečím, čo by spoločnosť nemala vidieť. A teda o tom, ako veľmi sú ženské prsia sexualizované by sa dali napísať aj tri blogy.
3/Skĺbenie rodinného a profesionálneho života
V neposlednom rade čelia dojčiace matky komplikáciám pri návrate do práce. Ak sa matka rozhodne opäť pracovať po pár mesiacoch tak ako ja – okrem xy problémov, ktorým môže čeliť, sa musí popasovať aj s tým, ako pokračovať v dojčení, ak si to želá. Aj preto som sa nesmierne potešila, keď som videla, že u nás v práci je možnosť tzv.„dojčenského voľna” – predĺženie obedňajšej pauzy o 1h. Hm, super povedala som si, no pri tempe, v akom pracujeme, kde často obedujeme poobede či dokonca večer, je nemožné odbehnúť dojčiť. Nehovoriac o tom, že aj dni, kedy by som teoreticky medzi stretnutiami mohla, jednoducho domov na „otočku” nestíham.
Pre mňa však dojčenie znamená aj iné. Je prejavom posilnenia postavenia žien v spoločnosti: len my máme totiž v skutočnosti právo rozhodovať o našich telách a v neposlednom rade mysliach, neriadiac sa zastaralými predsudkami ani názormi iných. Toto právo by sme mali chrániť a rešpektovať vo všetkých oblastiach života, napr. aj v práci. Ženy – profesionálky, odborníčky, poctivé a spoľahlivé zamestnankyne by viac nemali platiť „pokutu za materstvo“, ak sa rozhodnú stať matkami.
Dojčenie zo žiadnej z nás matku nerobí. Ani dobrú ani zlú. Zlé sú len predsudky, dvojité štandardy a z nich vyplývajúce nerovnosti, ktoré ale je možné odstrániť.
Dá sa to.
